Seven Sisters

Stalo sa v roku 2003. Prvýkrát vo svojom živote som si omočil svoje bosé nohy v mori, anglickom... A okamžite som sa zamiloval. Do pobrežia, zvuku, vône. Odvtedy som bol na pobreží už veľakrát. To ohúrenie diaľkou, tichom až šepotom a inokedy zas nahnevanými a rozburácanými vlnami mi zostalo. Asi už na veky.

Pri fotení pobrežia mi už niekoľkokrát omrzli uši, prsty, opálil som si chrbát.  Zamočila sa mi technika od lietajúcich kvapiek v povetrí. A predsa každý jeden návrat je iný. Z každého sa mi viac a viac pod kožu dostane tej morskej soli, a tak sa zo suchozemského červíka v podstate stáva ostrieľaný morský vlk, ktorý paradoxne trpí na lodiach morskou chorobou...

Dnes sa spolu vyberieme na jedno malebné miestečko v Anglicku. Patrí do ich National Trust, čo znamená, že miesto je zaradené v ich Národnom Parku, chránená krajná oblasť.

Seven Sisters, alebo keď chcete Sedem Sestier, je úsek z celej oblasti pobrežia. Je to sedem útesov, ktorý každý jeden má svoje meno. Podrobnejšie sa zameriame na miesto Beachy Head, ktoré je známe svojimi dvoma majákmi.

Tieto kriedovcové útesy sa nachádzajú medzi mestami Seaford a Eastbourne v grófstve East Sussex. Sú to najvyššie  útesy z kriedovca vo Veľkej Británii, ktoré dosahujú výšku až 162 metrov. Aj keď je toto skutočne malebné miesto, práve kvôli tejto výške si ho vyberajú samovrahovia na svoju poslednú destináciu… Je to jedno z troch najčastejších miest sveta na spáchanie samovraždy. Evidencia od roku približne 1600 je: každoročne cca 20 skokanov z útesu. Už len doplním víťazné spoty na tento čin. Na prvom mieste je San Francisco Golden Gate Bridge a v Japonsku Aokigahara Woods.

Späť k však k príjemnejším faktom. Toto skutočne fotogenické miesto obklopené z jednej strany morom a z druhej pláňami lúk, na ktorých sa pasie rožný statok ale hlavne ovce, je často vyberané aj do filmových záberov a výprav. Bol tu napríklad filmovaný Robin Hood, kráľ zbojníkov, v hlavnej úlohe s Kevinom Costnerom. Alebo aj film Atonement s Keirou Knightley. Taktiež je známa scéna s filmu Dych života… o kom inom, než o Jamesovi Bondovi, keď skáče padákom z džípu. Najslávnejšieho filmového špióna si vtedy zahral Timothy Dalton. A nedá sa samozrejme nespomenúť aj Harry Potter a Ohnivá čaša. Do tohto miestečka, teda aspoň z časti, sa môžete preniesť aj prostredníctvom videoklipu od skupiny The Cure. Odporúčam vám to zastaviť na 12 sekunde.

Takto za zvukov ich hudby sa prenesieme práve k meritu veci. K majákom, pri ktorých sa zastavíme trochu podrobnejšie. Na tomto mieste sú dva. Na vrchnom útese to je Belle Tout. Maják, ktorého podnietením na výstavbu v roku 1691 bolo obrovské množstvo lodí, stroskotaných na tejto časti pobrežia. Bola spísaná petícia na jeho postavenie, ale márne. Nič sa nedialo skoro sto rokov. Až autorita a filantrop John Fuller mal veľkú zásluhu o jeho výstavbu a podporil stavbu aj finančne. Pôvodný maják mal drevenú konštrukciu a bol postavený v roku 1828. V roku 1834 sa začal prebudovávať na granitový. Na jeho chod bolo potrebných 30 olejových lámp. Tie sa museli dopĺňať olivovým olejom. Udávané množstvo sú 2 galóny každú hodinu. Čo je v prepočte okolo 9 litrov oleja...

S eróziou útesov však nastával problém, že prázdnota rýchlo doháňala túto budovu. Nakoľko vplyvom vody, či už morskej alebo dažďovej, z pobrežia ubúda 30-40cm za rok. Kus steny sa odvalí. Tá zas na spodku útesov poskytuje pre nich ochranu tak 7 rokov a potom sa proces morskej erózie opakuje. Takže sa vlastne stáva, že táto prírodná pamiatka pomaly, ale iste mizne doslova ľudskému pokoleniu priamo pred očami.

Belle Tout slúžil do roku 1902, kedy sa začalo s výstavbou druhého majáku, o ktorom sa samozrejme tiež zmienim. V roku 1999 sa muselo pristúpiť k drastickému kroku.  A to, že tento 850 tonový kolos bol zodvihnutý zo svojho pôvodného miesta a presunutý o 17 metrov ďalej do vnútrozemia. Bola to veľmi nákladná operácia, ktorá si vyžadovala nemalé finančné prostriedky a technické zabezpečenie. V roku 2007 bol maják zakúpený neziskovou organizáciou za 500 tisíc libier, ktorá ešte vynaložila ďalších 700 tisíc na jeho rekonštrukciu. Maják tak v dnešnej dobe slúži ako hotel Bed and Breakfast. Kto má záujem, nech sa páči. Jedna noc vás v ňom bude stáť okolo 170 libier...

Pretože pri zlom počasí, hlavne nízkej oblačnosti, svetlo z majáku Belle Tout nepostačovalo na pokrytie územia a potvrdenia bezpečnej vzdialenosti pre lode, začalo sa s výstavbou druhého majáku priamo na hladine mora pod útesmi. S jeho výstavbou sa začalo v roku 1828. Beachy Head Lighthouse začal slúžiť v roku 1902. Na jeho výstavbu sa použilo 3660 ton granitu. Je vysoký 43 metrov pri odlive. Počas prílivu je výška veže len 31 metrov nad hladinou mora. Elektrifikovaný bol v roku 1960 a v roku 1983 bol plne automatizovaný . Robí záblesk každé 2 sekundy svietivosťou 11736 candela a jeho záblesk je viditeľný do vzdialenosti 25 nautických míľ, čo je približne 46 kilometrov. Počas hmly  vydáva ešte každých 30 sekúnd takzvaný Fog Horn, zvuk, ktorý trvá po dobu 6 sekúnd a počuť ho do vzdialenosti 3 kilometrov.

Tieto údaje sú však tiež už len nedávnou minulosťou, nakoľko Trinity House, vrchná správa vedenia majákov v Anglicku, sa rozhodla 10. júna 2010 obmedziť činnosť tohto majáku. A tak jeho svetlo je teraz redukované, dopadá do vzdialenosti  15 kilometrov a zvuk výstražnej trúby bol úplne znefunkčnený.

Pri jednej z niekoľkých návštev tohto miesta sa nám tam podarilo prísť za úplného odlivu. Takže priamo po pobreží sme sa ťažkým kriedovcovým terénom predierali až k spodnému majáku. Cesta, ktorá by za normálnych okolností nemala zabrať viac ako 20-30 minút, nám po vlhkom podklade, riasach, chaluhách a zaoblených kvádroch trvala skoro hodinu k majáku. Vystúpiť niekde pri ňom na pobrežie sa nedá, čiže po urobení si niekoľkých pár záberov nás to útrpné teriganie sa čakalo opäť. Času je relatívne dosť, netreba však určite zabúdať na príliv, ktorý, ak by nebol smrteľný, tak príjemný určite nie je. Mobilný telefón na spodku útesov vôbec nefungoval. Vaše úpenlivé volanie by tak zachytili iba čajky... Cestou tam sa o našu spoločnosť delil ešte jeden Ind so svojou asi tak trojročnou ratolesťou na „paničkách“. Našťastie tak po tretine cesty to vzdal. Neviem si predstaviť, aké ublíženie v tých svojich lakovkách a nesprávnym krokom mohol spôsobiť či už sebe alebo svojmu milovanému potomkovi...

Ak sa vám cesta k spodnému majáku nebude zdať to pravé orechové pre vás, určite však na čistú štrkovú pláž si zaskočte. Za pekného počasia ľudia posedávajú na dekách, slnia sa, kúpu. Deti v malých priehlbinách chytajú kraby alebo dráždia sasanky, ktoré sa pri vašom dotyku prsta schovávajú do svojho mäkkého telíčka. Tiež som ich pár takto podráždil...a to už nejaký piatok dieťa nie som. Ale ono sa vraví, že v každom chlapovi sa skrýva kus chlapca. Vo mne niekedy aj dvaja... a možno aj celá škôlka je tam ukrytá. :-) Práve na tejto pláži bola urobená fotka surferov čakajúcich na vlnu.

Pri vrchnom majáku si zas môžete vyskladať nejaký zaujímavý obrazec z kriedovca a malých mušieľ. Ináč pozor, kde si sadáte. Útes je prevŕtaný množstvom zajačích nôr a teda aj ich produktov, bobkov, je veru pod vašimi nohami neúrekom. 

Parkovanie je niekde spoplatňované, pri spodnom pube  však úplne zadarmo a parkovisko je skutočne veľké. A práve od tohto miesta je dobré vyrážať na malebný výlet. Po návrate si môžete práve posedieť pri dobre vychladenej pinte anglického ale -tmavého piva, poprípade cideru, akéhosi jablčného muštu. Oh, samozrejme dámam odporúčam tradičný anglický čaj s mliekom.

Ak ste sa prechádzky po majákoch ešte nenabažili, v blízkosti tohto miesta je aj mesto Eastborne. Má krásne vybudovaný pier, mólo zasahujúce do mora. Na druhej strane od majákov je zas Cuckmare Haven. Miesto známe svojimi riečnymi meandrami. Mne sa ešte nepodarilo tam prísť za priaznivého svetla. Som teda zástancom hesla, keď to nejde, tak to nefotím. Preto iba jedna fotka z tejto určite zaujímavej oblasti. Čo je samozrejmý opak hesla raziaceho novinármi. A to: Akákoľvek fotka, aj zlá, je lepšia, ako žiadna fotka...

Svet sa však nekončí. Určite sa na toto miesto ešte vrátim, aj keď možno že už z útesov zas nejaký centimeter ubudne...

Preto, keď sa niekedy dostanete do Anglicka a nabažíte sa klasicky povinných destinácii, vyskúšajte si niečo iné. Možno sa zaľúbite. Tak ako noik ;)

Foto: Miro Svoreň

Chcem sa poďakovať aj môjmu kamarátovi vo fotozbrani, Mirovi Svoreňovi, ktorý mi poskytol 2 fotky do tohto photopointu... Vďaka Miro.