Tá, ktorá dáva farbu životu.

Hej, hej...tak ako píšeš a v tej spojitosti sa mne na fotke okrem iného + veľmi veľmi páči ...to miesto - životné...ten veľký ,, DETAIL ,,...ako sa jej krokmi ...dve koľajnice v jednu spoja...a idú spolu ruka v ruke do diaľky...
Pekná fotka.To farbné ,, rozdelenie,, je super.

Ďakujem za krásne komentáre, ostáva mi k nim už len dodať, že nezanechala len farbisté spomienky,ale robí stále tento kontrastný čiernobiely svet,tým pekným farebným a znesiteľným :)

:-)

hmm...pozrieť sa Láske do očí - to je príliš vzácna záležitosť, ktorej sa dostane málokomu...no nie tomu, kto by chcel, ale tomu, komu to ona dovolí...
prešla, zanechala nielen vôňu, ale svoju podstatu...stopa ostane v človeku veľmi dlhý čas - v myšlienkach, spomienkach, v srdci...možno boli spomienky farebné, no ako vie i farba vyblednúť, tak i one...

príjemná fotka aj písmenká ... len pre mňa je to spojenie fotky, názvu a písmenok trošku smutné ...
ak chcem, aby mi láska vniesla farby do života, tak otvorím svoje srdce, kráčam jej v ústrety a pozerám sa jej do očí ...
takto len prešla okolo, zanechala svoju vôňu ... a s každým ďalším krokom sa vzďaľuje ...
čiže mne sa žiada ten pohľad presne z opačnej strany

... no to som sa len tak zamyslela, nič to nemení na tom, že sa mi fotka páči ... lebo možno občas stačí aj keď len prejde okolo tá, ktorá dáva farbu životu ... a zanechá farebné spomienky :-)

ďakujem, Steve, od teba je to pocta :o)

Waw,lepšie by som to nevedel popísať, krásny komentár :)

koľajnice ako cesta určitého človeka...valy pod nimi ako monotónne dni, ktoré nemajú konca, vyprahnuté, bez života, len samá suchá tráva, len samý štrk...a naraz príde niekto...ona...dá dňom slnko, svetlo, farbu, život...a človek zistí postupne, pomaly, aký farebný je svet...to sú kroky Lásky :o) veľmi páčivé :o)