Vo svojej podstate sú dvojrozmerné ilustrácie abstraktné. Svet je trojrozmerný, štvor, ak počítate farby, a päť, ak k tomu pridáme čas. Maľby, kresby a fotografie sú takmer vždy ploché a teda dvojrozmerné, často s upravenými farbami alebo bez farby v prípade čiernobielych fotografií alebo kresieb uhľom resp. ceruzkou.
Fotografi, podobne ako maliari, sa rozhodujú, čo chcú na fotografii alebo obraze mať a čo vynechať, aby čo najlepšie ilustrovali pointu, alebo opísali námet divákom. Najzákladnejším rozhodnutím je čo chceme fotiť. Ďalším rozhodnutím je kompozícia a uhol pohľadu. Podobné rozhodnutia robíme aj v postprodukcii. Vo filmovej ére sa postprodukcia robila v tmavej komore, v digitálnej ére sa postprodukcia robí na počítači. Zmenila sa len technika.
Najzákladnejším postprodukčným postupom je orezanie, alebo odstránenie časti obrazu. Či už orezávame vo fotoaparáte podľa toho ako komponujeme scénu, alebo pomocou Photoshopu, myšlienka je rovnaká, upravujeme obrázok odstránením rušivých prvkov, aby sme lepšie ilustrovali to, čo chceme zobraziť. Pri tlači z negatívu je praktické len niečo z okraja fotografie odstrániť. Odstránenie niečoho zvnútra scény zvyčajne zahŕňa airbrush alebo inú umeleckú techniku. Nástroj Photoshop Remove dokáže jednoducho odstrániť elektrické stĺpy alebo čokoľvek iné, čo ruší obraz.
Od začiatku fotografovania fotografi upravovali obrázky, niekedy pre vytvorenie vtipnej snímky, alebo len preto, aby objekt vyzeral lepšie. Na portrétoch sa vždy odstraňovali chyby pokožky a zjemňovali vrásky, možno viac kedysi ako dnes. Zjavné falzifikáty, ako napríklad obria zelenina alebo obrázky duchov pomocou dvojitej expozície, existujú už viac ako sto rokov.
Vďaka lepším počítačovým technikám a nedávno aj generatívnej AI boli takéto úpravy jednoduchšie a menej zrejmé. Problémy nastávajú, keď sa o týchto upravených obrázkoch tvrdí, že sú neupravené. Predpokladajme napríklad, že fotograf fotografuje predstavenstvo organizácie, ale chýba jeden člen predstavenstva. Neskôr odfotografuje tohto člena predstavenstva a pridá ich k pôvodnému obrázku a ak titulok naznačuje, že všetci členovia predstavenstva boli na tomto stretnutí, je to klamstvo a podvod.
Ak je fotografia policajnou fotografiou používanou na súde, je potrebná ďalšia dokumentácia potvrdzujúca, že ide o pravdivé a presné zobrazenie miesta činu. V opačnom prípade musí divák predpokladať, že k nejakým úpravám mohlo dôjsť.
Realitný fotograf, ktorý fotografuje domy na predaj, by sa mal pravdepodobne vyhnúť dňu odvozu odpadkov, keď sú všetky kontajnery pozdĺž ulice. Ak to nie je možné, môže ich presunúť z cesty, aby získal fotografiu. Odstránenie smetných košov v postprodukcii pomocou Photoshopu je jednoduchšie, ako ich odťahovať z cesty. Pridávanie stromov alebo terénne úpravy by sa mohli považovať za neprijateľné, pokiaľ nejde o nový dom vo výstavbe a je jasné, že približne takto bude vyzerať po dokončení.
Vždy treba zvážiť zámer a účel fotografie. Fotoreportér, ktorý prezentuje fotografiu presne tak, ako scéna vyzerala, bude menej tolerovať postprodukčné úpravy ako reklamný fotograf, ktorého úlohou je, aby produkt vyzeral čo najlepšie. Musíme však pamätať na to, že novinár urobí tisíce rozhodnutí o tom, čo fotografovať, aké uhly použiť a čo pridať alebo vynechať zo záberu pri spustení uzávierky. Fotograf urobil pravdepodobne desiatky expozícií. Potom sa fotoeditor pri výbere toho, ktoré fotografie použije, rozhodol, aký príbeh chcú fotografie rozprávať.
Reklamná fotografia, napríklad fotografia jedla na jedálnom lístku v reštaurácii, v televízii alebo v časopise, pravdepodobne nebude vyzerať presne ako produkt, ktorý sa podáva. Len málokto by sa sťažoval, že ich večera v reštaurácii nevyzerá presne ako na fotke na jedálnom lístku. Očakávali sme, že produkty a ľudia budú na fotografiách vyzerať čo najlepšie a že určitá miera stylingu a retuší je normálna.
Problémy nastávajú, keď sú fotografie zámerne navrhnuté tak, aby klamali. Napríklad fotografia politika alebo celebrity, ktorá bola upravená tak, aby zobrazovala danú osobu v nepríjemnej pozícii alebo objímala niekoho s úmyslom očierniť danú osobu, je zjavne nesprávna. Rovnako nesprávne by bolo ukázať niekoho na mieste alebo s ľuďmi, vďaka ktorým by vyzeral lepšie, ako keby tam skutočne bol. Ľahko sa môžeme pridať k fotke Eiffelovej veže alebo pláže Waikiki, aby to vyzeralo, že sme tam boli. Ak by reklama mala za cieľ propagovať nealko nápoj, bola by to úplne iná situácia, ako keby mala oklamať našich priateľov niečím, čo nie je pravda.
Vytváranie alebo upravovanie obrázkov bolo štandardom už od staroveku. Či už pomocou štetca alebo počítačového softvéru, výsledok je rovnaký. Generatívna AI značne sťažuje videnie úprav alebo dokonca rozpoznanie úplne počítačom generovaného obrazu. Ako spotrebitelia a diváci si musíme byť vedomí zámerov umelcov a uvedomiť si, že fotografie neklamú o nič viac, ako by sme predpokladali, že obrazy veľkých majstrov predchádzajúcich generácií boli pravdivé a presné stvárnili to, čo videli.
Otázkou nie je, či je retuš alebo generatívna AI v poriadku, otázkou je, či sú v poriadku podvody a klamstvo. Ako fotografi sme často chytení uprostred. Teraz je také ľahké klamať fotografiami (aj videom) ako slovami. Ako chceme, aby naša práca ovplyvňovala pohľad iného človeka na svet?
Pridaj komentár
