Branislav Bužek

Fotoportál ephoto bol už prostredníkom pri mnohých vzniknutých priateľstvách, ale tak isto aj pri viacerých vážno-nevážných nezhodách medzi fotografmi. Myslím, že je to normálna záležitosť v každej komunite ľudí, ktorá sa stretáva a zdieľa svoje názory, postoje a pocity  k určitej veci. Trebárs aj takto virtuálne ako máme možnosť na našich stránkach. Neohrabaný a nepresný  mechanizmus digitálneho zdeľovania často vedie k už spomínaným udalostiam, ale u nás viedol [POZOR SPOILER!] k spojeniu dvoch užívateľov opačného pohlavia k trvalému  celoživotnému zväzku – áno viedol k svadbe. [KONIEC SPOILERU].

Ak patríte k tým čo dokážu preskakovať v texte spoilery, tak záver vety sa dozviete v poslednej odpovedi.

Nick na ephoto: branislavbuzek

Civilné meno: Branislav Bužek

Braňo, obligátne predstavenie (bydlisko, zamestnanie, vek… )

Ako už napovedá môj nick, volám sa Branislav Bužek, pochádzam a žijem v Žiline, mám 31 rokov a pracujem ako manager výroby okuliarových šošoviek, čiže mojim oborom je optika, čo má k foteniu veľmi blízko.

Kedy si začal s fotením a čím teraz fotíš?

Už ako dieťa som sa hrával s otcovým fotoaparátom Etareta a Flexaretom. Vtedy sme aj s bratom fotili čokoľvek nás napadlo a potom sme to v kúpeľni vyvolávali na staručkom zväčšováku, ktorý mám mimochodom dodnes. Vtedy sa samozrejme nedalo hovoriť o žiadnej kompozícii, technickej kvalite či impakte. No základné princípy fungovania fotografickej techniky, či pocity pri navíjaní metráže na cievku a napätie pri exponovaní papiera pri červenom svetle mi ostali vryté do pamäti.
Novodobá história môjho fotografovania sa začala v roku 2007, kedy som sa k tomuto koníčku vrátil. Spočiatku to bolo s Canonom S5 IS s ktorým som si nacvičil princípy naštudované v literatúre a samozrejme aj tu na ephote. Po úplnom prepadnutí tejto vášni už nasledovala zrkadlovka Canon 450D a postupné dokupovanie objektívov. V súčasnosti používam Tokinu 12-24/4, Canon 24-70/2,8L, Canon 70-200/4L IS a samozrejme povinný kus a zároveň môj najobľúbenejší Canon 50/1,8 II. Z ostatného príslušenstva spomeniem blesk Canon Speedlite 580 EXII + 2 neznačkové manuálne blesky s rádiovými odpaľovačmi a sadu dáždnikov Elinchrome. Okrem digitálnej techniky používam aj analógový Canon EOS 50 a staručký stredoformátový Voightlander Brillant s odhadometrickým ostrením, ktorý pamätá ešte medzivojnové obdobie.

Bývaš v Žiline. V takom meste je určite množstvo fotografov. Si členom mestského fotoklubu?

Hoci máme v Žiline hneď 2 fotokluby, nie som členom ani jedného z nich. Odkedy som sa zaregistroval na ephote, sledoval som, či sa tu nenachádza viacero Žilinčanov a aj keď ich počet bol spočiatku veľmi skromný, časom to prerástlo do slušných čísel a vtedy vo mne dozrelo rozhodnutie skúsiť zorganizovať  stretnutie. Po dohode s Janou Svitekovou (kucerawa) to tu na ephote prepuklo založením témy „Stretnutie Žilina“, kde sa dohodlo miesto a čas nášho prvého spoločného posedenia a odvtedy sa tieto stretnutia konajú pravidelne vždy poslednú sobotu v mesiaci. Na moje veľké prekvapenie hojnú účasť tvoria aj mimožilinskí ephoťáci, prevažne z Považskej Bystrice, no mali sme aj návštevníkov až z Liptova.

Z nášho historicky druhého stretnutia vznikol aj report: http://www.ephoto.sk/fotoscena/fotoreporty/stretnutie-ephotakov-v-ziline/

Najhorúcejšou novinkou našej skupiny je výstava fotografií jej členov v jednej nemenovanej žilinskej kaviarni, ktorú zorganizoval Adrián Vavro (SalvadorD).

Zaujímalo by ma čím sa tak zaoberáte na stretnutiach?

Zaoberáme sa tam výhradne jedlom a pitím ...ale nie :-). Tém je samozrejme nepreberné množstvo. Počínajúc zážitkami z uplynulého mesiaca až po rozoberanie tej ktorej techniky. Každý, kto sa na takomto stretnutí niekedy vyskytol, vie o čom hovorím a kto nie, určite by mal aspoň raz prísť. Všetky stretnutia však majú jedno spoločné a to je skvelá atmosféra a príjemne strávený čas so super ľuďmi. Nedá mi tiež nespomenúť občasné súkromné workshopy, ktoré si spravíme vo vlastných radoch, napr. v ateliéri Martina Broja (martin.b) v Považskej Bystrici alebo WS s Martinom Vrabkom, na ktorom som sa žiaľ ja zúčastniť nemohol.

Aký fotografický žáner je ti najbližší?

Fotografia by mala v pozorovateľovi vyvolať okamžité emócie a podľa toho si vyberám aj to, čo budem fotiť. Najradšej fotím ľudí, alebo jednoducho to, čo v daný okamih upúta moju pozornosť.  Portréty, street fotografia a dokumentárna fotografia asi lahodí môjmu oku najviac, nemám však problém oceniť kvalitnú fotografiu akéhokoľvek iného žánru.

Veľmi mi učarovala čierno-biela fotografia a odtiaľ to už je len krok k analógovej fotografii. Odkedy som pričuchol k filmu, digitálne „desaturáty“ mi už až tak veľmi nešmakujú. Ak ma niekedy stretnete v meste, pravdepodobne mi uvidíte na krku analógový EOS 50 s nasadenou pevnou 50-tkou.

V poslednej dobe do galérie dávaš fotografie vyhotovené dierkovou komorou. Viem že ľudia si ju vytvárajú z rôznych krabíc, plechoviek, alebo starých fotoaparátov. Ako vyzerá tá tvoja?

V minulosti som si vyskúšal spraviť dierku aj k mojej 450D, ale výsledok bol nudný a neuspokojivý. Jedinou správnou cestou pre mňa bol teda prechod na film.

Dierkové komory mám dve. Prvú som si spravil z drevenej krabice s otvárateľným vekom. Jej vnútro je vystlané čiernym kartónom a jej čaro je v tom, že je na jedno použitie. Aby som ju nabil, musím sa zavrieť do kúpeľne, utesniť všetky škáry a potom podľa šablóny po hmate odstrihnúť 70mm prúžok filmu a vložiť ho do papierového držiaka. Po exponovaní jedného políčka sa musím opäť zavrieť do mojej „tmavej komory“, vybrať film a vložiť ho rovno do vývojnice. Pinhole fotky v mojej galérii sú fotené práve touto dierkovou komorou.
Druhú (dostala meno „Mark II“ :D) som si spravil z plechovej škatuľky, v ktorej bola pôvodne led baterka. Vnútro má vyrobené z penovej dosky. Do tejto sa už vkladá celý 35mm film a má aj prevíjanie. Je síce menšia a praktickejšia, no fotenie s ňou už nie je taká zábava ako s jej starším bratom.

Prečo takýto odklon od pohodlného digitálu?

Ako asi mnoho nadšených amatérskych fotografov, aj ja som trávil mnoho času študovaním recenzií a technických vymožeností aktuálnych noviniek na trhu . Uvedomil som si, že to bolo na úkor samotného fotenia alebo študovania podstatnejšej časti fotografie, čo je jej obsahová a emočná stránka...aj tá technicky najdokonalejšia fotografia je pre mňa bezcenná, pokiaľ vo mne nevyvolá nejaké pocity alebo ma neprinúti zamyslieť sa nad jej obsahom. Chcel som teda skúsiť zachytiť niečo tak, aby bolo každému jasné, že sa mi nejednalo o „TK“. Tento minoritný fotografický žáner však vyžaduje určité pochopenie zo strany pozorovateľa, čoho som si samozrejme vedomý.

Teraz k obsahu posledných fotografií. Kto je ten malý človiečik na nich?

To je moja malá modelka, moja dcérka Karolína Anna. Ako asi pre každého hrdého rodiča, ona je pre mňa to najkrajšie na svete a je teda logické, že sa stala obsahom drvivej väčšiny mojich fotografií.

Čo ti ephoto v živote prinieslo?

Aj napriek svojmu pôvodnému účelu sa ephoto stalo svojím spôsobom sociálnou sieťou. Okrem nadobudnutých vedomostí  som sa tu spoznal s mnohými skvelými ľuďmi  (či už na dvoch ephoto chatách alebo na našich stretnutiach). Čo by som si však nikdy nepomyslel je, že tu spoznám svoju drahú polovičku Mirku (fordehorde). Začalo sa to komentárom pod jej autoportrétom. Nasledovalo pár súkromných správ a potom to už šlo rýchlo. Dnes sa už staráme o našu krásnu dcérku.

Ďakujem za rozhovor.