Celoslovenská súťaž amatérskej fotografie - AMFO (pôvodne AMFO a DIAFOTO) má za sebou už štyridsať ročnú tradíciu. Amatérsku fotografiu po II. svetovej vojne začali organizovať u nás až v polovici päťdesiatych rokov, po vydaní zákona o osvetovej činnosti, predovšetkým v závodných kluboch, kde boli pre záujmovú umeleckú činnosť (ZUČ) občanov vytvorené podmienky. V našich končinách to bolo napríklad Komárno alebo Trenčín, kde popri rozvoji priemyslu začali pri podnikoch svoju činnosť aj závodné kluby.
Bývalé fotokluby tak „nahradili“ fotokrúžky po celom Slovensku. Klubovú činnosť vystriedala záujmová umelecká činnosť, ktorú vehementne podporoval štát s využitím svojho ideologického zámeru vzdelávania robotníckej triedy a rozvoja kultúry. Samotná úroveň nových fotokrúžkov bola rôzna – niektorí starí fotografi si veľmi zakladali na tom čo všetko predtým robili, noví sa pechorili aby dosiahli úroveň tých starých alebo priniesli nové veci, pre ktoré už starí nemali pochopenie. V nových podmienkach sa ukázal aj generačný problém.
U nás v západoslovenskom kraji výtvarníčka Remígia Biskupská a neskôr Natália Prokopová (manželka sochára Štefana Prokopa) zabehli systém AMFO a DIAFOTO. Usporiadali semináre ku krajským výstavám, ktoré mali vtedy svoju dôstojnú úroveň i miesto v kúpeľoch Piešťany. Po odchode Biskupskej a Prokopovej nastali v osobe metodika krajského osvetového strediska rôzne zmeny, až kým sa koncom 70-tych rokov minulého storočia opäť začalo vystavovať v Piešťanoch. Po fotografických výstavách v krúžkoch nasledovali okresné výstavy fotografií a krajské kolekcie (výstavy) boli predložené celoslovenskej porote AMFO a DIAFOTO. Celoslovenská výstava fotografií a prehliadka diapozitívov sa konali tradične v Martine. Toto miesto bolo vybrané symbolicky, ako tradičné miesto slovenskej kultúry a vzdelanosti.
Ladislav Noel, EsFIAP, otec slovenskej amatérskej fotografie, autor diaľkového školenia fotoamatérov, bol metodikom pre fotografiu osvetového ústavu (dnes Národné osvetové centrum) až do roku 1982. Ladislav Noel napísal alebo sumarizoval fotografické aktivity, ktoré sa realizovali za jeho pôsobenia na OÚ v Bratislave. Bol jedným z mála Bratislavčanov, ktorí podporovali FOTOFÓRUM, jediný medzinárodný salón fotografie v Ružomberku na Slovensku pod záštitou FIAP. Jeho poroty boli vyspelé, do poroty prizýval zahraničných fotografov aj svojich fotografických odporcov alebo zástupcov z krajov aj zo zväzu slovenských fotografov. Samozrejme, je vec názoru ako to niekto videl a aké mal kritériá a hľadiská, či skúsenosti pre hodnotenie fotografií.
V začiatkoch sa aj Ľudovít Hlaváč, ako výtvarný teoretik, osobne zapojil do niektorých fotografických aktivít. Ale len do niektorých a to hlavne do bratislavských. Tu sa mi žiada poznamenať, že hlavné mesto a západoslovenský kraj boli v organizácii fotografickej činnosti pomiešané spolu. Až v polovici 60-tych rokov minulého storočia reorganizáciou krajov a okresov v ČSR sa definitívne rozdelili.
Prioritu v ZUČ mal folklór - ľudové umenie bolo ideologicky neškodné. Kroj bol daný, piesne sa spievali a tancovalo sa – tu nebol priestor na rebéliu – jednoducho išlo o zachovanie tradícií a kultúrneho dedičstva. S výtvarníkmi a fotografmi to bolo iné. Až do roku 1989 sa do múzeí a galérií dostali len národní umelci, respektíve umelci – režimu spriaznené duše. Tento nedostatok sa OÚ snažil vyriešiť s projektom výstavných panelov zo skla s kovovými stojanmi. Montáž bola jednoduchá a panely boli obojstranne použiteľné. V kultúrnych domoch sa dali na nich inštalovať fotografické výstavy.
Už len nafotografované kostoly, cintoríny a vôbec cirkevné motívy boli zakázané. Akoby cirkevné tradície u nás neexistovali. Boli sme svedkami, keď v kine Pohraničník zodpovedný súdruh ústredného výboru strany zakázal otvoriť výstavu len preto, že na fotografii pod plachtou bol čitateľný kríž. Za ideologickú neškodnosť výstav zodpovedali metodici okresných a krajských osvetových stredísk a osvetového ústavu. Nepovolené „pivničné výstavy“ boli veľkým rizikom. Vedeli sme o nich, ale nahlas sme o nich ani nepísali, ani nehovorili. Riskovali by sme obetovanie systému klubových výstav, okresných, krajských a celoslovenských fotografických výstav.
AMFO a DIAFOTO bolo bez výnimky postupová súťažná výstava. V podmienkach súťaže postupne vyrástli generácie autorov a porotcov, ktorých dopĺňali absolventi trojročného (potom štvorročného) diaľkového školenia fotoamatérov. Odborne systém garantoval osvetový ústav (OÚ). Dlhé roky bola snaha do porôt získavať „starých kozákov“, aby bola zabezpečená kontinuita a kvalita hodnotenia. Fundovaných a kvalifikovaných porotcov nikdy nebol nadbytok. Zasadnutia poradných zborov (OÚ, KOS, OOS) pre fotografiu a poroty nikdy neboli formálne. Členov menoval zriaďovateľ.
Fotografia je z roku 1972 na AMFO paneloch.
Na fotografov bola kladená zásadná požiadavka - autor musel ovládať fotografické remeslo (hovoríme o dobe pred digitálom – autor skrátka musel vedieť vyhotoviť fotografiu v požadovanej veľkosti 30x40 cm), pričom obsahovo fotografiu obohatil svojim pohľadom, netradičnou kompozíciou alebo ojedinelým fotografickým nápadom. Povinný požadovaný formát mal tiež zabezpečiť ucelenosť výstavných kolekcií. Pri zavedení tohto formátu sa vychádzalo z požiadavky na výstavy FIAP. Tí porotcovia, ktorí chceli byť „trendy“ alebo populárny, vždy načreli túto povinnú jazdu.
V počiatkoch bol citeľný nedostatok odbornej literatúry - prvá slovenská fotografická kniha bola vydaná až v roku 1953. Časopisy Výtvarníctvo, fotografia a film ako aj české Revue fotografie a Československá fotografie suplovali absenciu odbornej literatúry. Na zahraničné časopisy sa stálo v rade a nie vždy sa záujemcom ušli.
O celom období treba uvažovať v rámci klasickej (analógovej) fotografie. Už práca s farebným diapozitívom bolo „nóvum“ a s audiovizuálnymi programami sme začali pracovať až koncom osemdesiatych rokov. Audiovizuálne programy skončili v HIFI kluboch Zväzarmu (organizácie, ktorá mala polovojenské poslanie), čím začal úpadok diapozitívu. Elektromagnetický záznam obrazu taktiež prispel k úpadku diapozitívu. Nástup počítačov a stále kvalitnejší farebný záznam túto perlu fotografie pochoval definitívne. Keby sme nemali tisíce diapozitívov v šuplíkoch, už by sme aj na ne zabudli. Na diapozitív sa robili kvalitné veci pre tlač a s diapozitívom sa nikdy nestrieľalo do luftu. Kvalitný diapozitívny materiál bol vždy veľmi drahý. Zaujímavé je, že mnohí autori vyrástli za starých podmienok a pritom boli úspešní aj na stredoškolských a vysokoškolských štúdiách fotografie.Bohužiaľ, medzinárodné kontakty boli v tom čase minimálne.
Ako som už uviedol, začiatky sa viazali na lokálne podmienky. Len postupne vznikali aj nové možnosti. Ľudovít Hlaváč to napísal v Dejinách slovenskej fotografie. Nepoznám hodnotnejšiu ani rozsiahlejšiu prácu, ktorá by ucelenejšie zmapovala fotografiu na Slovensku.
Výsledky fotografických výstav v Martine boli zrkadlom tej - ktorej doby amatérskej tvorby na Slovensku. Často sme na výstavách vídali aj renomovaných profesionálov, nie ako autorov. Výstavy boli spojené so zasadnutím poradného zboru pre fotografiu OÚ a rozborovým seminárom vo vystavenej kolekcii. Hodnotenia sprevádzali silné emócie a neraz končili vo vášnivých debatách. Martinčania v závodnom klube ZŤS (závody ťažkého strojárstva) každoročne pripravili z diapozitívov autorov z celého Slovenska tzv. “multivíziu“. Na tri plátna premietali diapozitívy veľkosti 6x6 cm a kinofilm. Tieto projekcie boli na vysokej úrovni podfarbené kvalitnou hudbou. Čo však treba osobitne pochváliť je, že zásluhou tlačiarne Neografia v Martine mohol OÚ v Bratislave každý rok vydať katalóg z výstavy na veľmi slušnej úrovni. V zahraničí ešte sa aj dnes zaujímajú o tieto katalógy. Krajské osvetové strediská v rámci svojich možností tiež vydávali katalógy. Na okresnej úrovni to boli väčšinou zoznamy vystavujúcich autorov, niekedy aj vystavených fotografií a premietaných diapozitívov.
V roku 1991 osvetový ústav usporiadal AMFO a DIAFOTO v MsKS v Galante. Predsedom poroty bol Miro Vojtek, ktorý napísal: „Galanta patrí medzi Mekky slovenskej fotografie v rámci Čs-FR“. Naša projekcia diapozitívov nemala martinskú úroveň, ale v daných technických podmienkach sme zabezpečili určite nadpriemernú úroveň, využívali sme vtedy amatérsky vyrobenú prelínačku a projektory Aspectomat z NDR.
Usporiadanie podujatí AMFO na Východnom, neskoršie na Strednom Slovensku síce boli naliehavou požiadavkou domácich z uvedených regiónov, ale nikdy nedosiahli úroveň Martina. Každé dva roky bola v Martine aj výstava krajských kolekcií fotografií z celého Československa. Táto celo-československá prehliadka bola vždy peknou výstavou, ktorá odzrkadlila aktuálne autorské snaženia vo fotografii v Československu. Túto celoslovenskú výstavu fotografií si Martin zaslúžil a my sme do Martina radi chodili, domáci vždy vytvorili výborné podmienky.
Ani dnes sa nemôžeme chváliť výtvarnými teoretikmi, ktorí sa venujú výlučne fotografii. Nie je ani systém výchovy porotcov pre fotografiu. Tí, ktorí niečo na tomto poli robia, chcú plávať na vlnách zvučných mien fotografov bez toho, aby poznali široké základy amatérskej fotografie, z čoho pramení a čerpá fotografia na Slovensku. Alebo čím fotografia prispieva do rozvoja vizuálnej kultúry. Domnievam sa, že ani školský systém na to nemyslí. Väčšina absolventov fotografických škôl v prvom rade rieši svoje živobytie, čo je samozrejmé, na nejaké štúdium histórie fotografie, elementárnu analytickú kritiku alebo metodiku fotografickej výchovy (niekedy povinný predmet na FAMU v Prahe), alebo vytvorenie komplexného systému zaplátania tejto diery už nie je čas.
Nadávali sme na pragocentrizmus teraz tu máme bratislavacentrizmus. Chválim vznik Mesiaca fotografie, Stredoeurópsky dom fotografie, Dom fotografie v Poprade a všetko čo prispieva k rozvoju slovenskej fotografie. Evidujeme aj pokusy etablovania sa na medzinárodnom poli. No skúste sa napojiť na ľudí z tohto košiara, za akých podmienok sa dostanete do ich programu alebo za akých podmienok by ste ich mohli dostať do porôt. Nepoznať základňu a ani sa s ňou vôbec nezapodievať je veľmi veľká chyba. Fotografických fajnšmekerov je u nás tak málo, že nemôžu naplniť ani fotografické svätostánky v Bratislave. Ich svet je o niekoľko levelov inde. Dobre, zle? Neopovážim sa vyjadriť, až čas ukáže čo bolo zlé a čo je dobré.
Niekde zrušili okresné a krajské osvetové strediská, niekde to ešte ako tak funguje napr. v Nitrianskom kraji, Regionálne osvetové stredisko v Komárne vyberá náročnú porotu a z roka na rok má kvalitnejší katalóg k fotografickému semináru pri slávnostnom otvorení výstavy. Kde to tak nie je, veľmi to chýba.
Stačí zalistovať v programe výstav múzeí a galérií – len veľmi sporadicky nájdete fotografickú výstavu. Ešte v osemdesiatych rokoch keď ste výtvarníkom spomenuli fotografiu tak reakcie boli veľmi rôzne. Česť výnimkám. Oproti minulosti je, našťastie, už viac fotografických výstav. Je to pravda. Pravdou je, že existujú vzácne výnimky. Čo je, to je zásluhou ojedinelých odborníkov, ale väčšinou nadšencov. Nevieme sa zhodnúť v tom, kde sú základy slovenskej fotografie, kde sme zaradení v európskom a svetovom kontexte. Pociťujeme nedostatok serióznych fotografických kritikov, ktorí by dbali aby kvalitatívna úroveň na ktorejkoľvek úrovni bola rozhodujúca.
Postupne zanikli „mienkotvorné“ slovenské fotografické časopisy a to napriek tomu, že skoro každý fotografuje, prinajmenšom s mobilom. Vďaka webovým stránkam, ako je napríklad ephoto, je tento uvoľnený priestor len z časti krytý. To však ani z ďaleka nestačí.
Ako neduh sa rozširujú rady samozvaných odborníkov, ktorí si sadnú k počítaču a tárajú krížom krážom. Na takých „odborníkov“ nemá zmysel reagovať, často im chýba pokora, trpezlivosť a ich totálna neznalosť problematiky nepozná hranice. Lenže bez trpezlivosti a skúseností aj ten najväčší talent je úplne zbytočný.
Nemáme Múzeum slovenskej fotografie, hoci myšlienka založenia tu je dlhé roky. Ferko Tomík už možno urobil všetko, aby rozbehol aspoň osvojenie si myšlienky, že naša fotografia si to zaslúži. Žiaľ, a obávam sa, že v tejto ekonomickej situácii sú na to len minimálne podmienky.
Zaujímavé je, že vo svete je FIAP uznávaná medzinárodná fotografická asociácia. U nás vôbec necítim, že by sa nositelia týchto titulov tešili popularite, akú by si istotne zaslúžili. Druhá vec je, že ani oni sa nehrnú do porôt nižších súťaží. Sem tam sa niektorých podarí nalákať na nejaký workshop, autorskú výstavu alebo besedu.Bolo by veľmi vhodné aspoň od susedov odpozorovať, ako to tam funguje.
Problém fotografických zväzov je úplne iná problematika, hodná samostatnej témy. V rámci Zväzu slovenských fotografov boli k členským výstavám zväzu tiež vydané katalógy, ktoré zostavoval Ivan Kozáček, predseda zväzu. Norika Déliová, krajská metodička osvety vydala materiál o fotografických aktivitách východoslovenského kraja.Napríklad v Galante boli vydané katalógy k okrúhlym výročiam (k 10., 20. a 30.) okresných výstav fotografií k a k výročiu organizovanej činnosti. Určite treba spomenúť slovenský zväz fotografov už len preto, lebo zväz by mal byť neodmysliteľnou súčasťou komplexného systému slovenskej fotografie. Keď už nie vedného odboru.
Citujem Károlya Kincsesa, zakladateľa Maďarského fotografického múzea v Kecskeméte: „A budovanie takého systému by malo spieť k vybudovaniu vedného odboru fotografia aj so svojimi inštitúciami tak, ako je to zriadené pre hociktorý iný vedný odbor“. Fotografia je predsa súčasťou nášho každodenného života až do takej miery, že len veľmi málo ľudských činností je predstaviteľných bez fotografie. Toto konštatovanie určite nie je pritiahnuté za vlasy.
Pridaj komentár
