Dušan Knap

Fotograf, ktorý sa narodil 15. apríla 1976 v Piešťanoch.  

Vo svojich 18 sa začal seriózne zaujímať o fotografiu a veľmi skoro sa dostavili prvé úspechy. Výhry vo fotografických súťažiach a trochu neskôr aj práca na plný úväzok v denníkoch, foto agentúrach a nakoniec zakotvenie v komerčnej fotografii.  

V rozhovore s Dušanom Knapom sa dozviete viac o jeho fotografickej histórii.

Ako ste sa dostali k fotografii?  

Vždy som sa svojim koníčkom venoval na 100%, či to bola horská cyklistika alebo každá iná činnosť, ktorú som robil. Keď prišla fotografia, začal som sa jej venovať na plné gule, a dopadlo to, ako dopadlo.

Samozrejme, vtedy to bolo ešte na film, tak som si užil svoje aj doma, v tmavej komore, aj s minilabmi.    

Akou fotografiou ste začínali? Bola to od začiatku reportáž alebo iný druh fotografie?  

Hneď od začiatku ma uchvátila reportážna fotografia a fotožurnalistika. Študoval som knihy uznávaných svetových  fotografov . Študoval som aj technickú stránku fotografie akou je stavba objektívov, zákonitosti šírenia svetla...

Boli to napríklad učebnice pre stredné odborné učilištia v odbore fotografia. Naučil som sa, ako sa mieša vlastná vývojka, čo je strmosť vývojky. Dnes už táto problematika zaujíma len veľmi úzky okruh "fajnšmekrov", podobne ako optické vlastnosti objektívov, tvrdosť kresby, vinetácia a mnoho ďalších vád.  Všetko sa dá dotiahnuť v počítači. Dnešná generácia fotografov je dosť pohodlná,  veď načo podísť bližšie, keď mám perfektný zoom a v copme sa to cropne ?!

Reportážna fotografia bola a je často spájaná s čiernobielou fotografiou.  

Áno a ja s tým do veľkej miery stotožňujem. Viete, svet okolo nás je v podstate čiernobiely. Sú to vzťahy, väzby a forma reflexívnosti povrchu sveta a svetla. Farba  ako taká neexistuje, teda fyzikálne neexistuje, resp. je prejavom absorbčných vlastností povrchov vo vzťahu k vlnovej dĺžke žiarenia, ktoré sme schopní zachytiť. Dalo by sa to zjednodušiť konštatovaním, že farba je softwarovým výsledkom nášho vnímania žiarenia a to je presne determinované schopnosťami nášho zraku.    

Asi sa vám v reportážnej oblasti od začiatku aj darilo, v roku 1997 ste vyhral súťaž reportážnej fotografie Petzvalov objektív.  

Rok predtým som sa bol pozrieť na výstavu prihlásených  fotografií. Videl som, úroveň jednotlivých prác a asi správne odhadol vkus poroty. Zároveň  som si povedal, že budúci rok tú súťaž vyhrám. Vyhliadol som si bezdomovca, ktorého som potom dosť dlhé obdobie fotografoval. Spriatelil som sa s ním natoľko, že ma úplne vpustil do svojho súkromia a umožnil mi nafotiť zopár veľmi sugestívnych fotografií zo života alkoholika, bezdomovca, známej postavičky Piešťan. Tak vznikol dokument "Mariánov deň", s ktorým som Petzvalov objektív vyhral.  

Spomínali ste privátne hodiny u prof. Františka Tomíka.  

Bolo to pár príjemných osobných stretnutí, nejaká korešpondencia, úlohy....Prof. Tomík je skvelý človek, ktorý dokáže veľmi vecne a jasne formulovať myšlienky, ktorými správne korigoval moje fotografické smerovanie...      

V '98 ste vyhral počas služby v armáde celoslovenskú súťaž vo fotografii.  

(smiech) Áno, je to pravda, ale týmto sa veľmi nechcem chváliť. Na vojne je to tak, že sa urobí mnoho akcií, napíšu sa čiarky a úloha je splnená. Urobili sme z pár fotiek armádnu kultúru; kto bol na vojne, vie, o čom hovorím. Ale bolo to zábavné.      

V rokoch 1999 až 2002 ste bol zamestnaný v dvoch denníkoch ako interný fotograf - reportér. Čo vám dala táto trojročná skúsenosť?  

Fotografia v denníku je úžasná, živelná časť žurnalistiky. Každý deň fotíte niečo iné, v inom prostredí a nikdy neviete, čo vás na druhý deň stretne. Človek toho veľa vyskúša, veľa spozná a dostane sa v takmer všade, či už čo sa týka svetelných podmienok, alebo napr. bezpečnosti prostredia. Je to určitý stres a práca v denníku sa podľa mňa nedá robiť dlho. Aj keď si naň človek zvykne, časom ho všetky tie udalosti poznačia a stane sa navonok tvrdým a neempatickým,  obaleným  tvrdým pancierom. A keď vám potom ešte šéfredaktor  skáče po hlave...  v mnohých novinách je fotograf ten posledný, kde sa chyby hľadajú najľahšie. Zodpovednosť je pritom veľká. Ak píšuci novinár niečo nestihne, napríklad tlačovku, nie je to tragédia, pretože všetky agentúry a internetové médiá prinášajú viac-menej tie isté informácie a tak si ich môže stiahnuť a preformulovať vlastnými slovami. Ak niečo nestihne fotograf, môže si tak akurát zájsť do papiernictva, kúpiť temperové farby a štetec a namaľovať si obraz, ktorý nevyfotil. Fotografia sa nedá oklamať, musí sa prežiť....      

Je teda zrejmá tendencia fotografov prechádzať od reportérčiny ku komerčnej fotografii prirodzená?  

Áno, medzi fotografmi sa ešte hovorí, že z denníka do týždenníka, z týždenníka do mesačníka a z mesačníka do ročenky :). Od reportážneho fotenia som sa dostal k foteniu produkčnému, k zachyteniu vlastných myšlienok a nápadov, kde začínam s vopred pripravenou ideou, svetelnou atmosférou...Tu vidím, podľa môjho názoru dva základné prúdy vo fotografii ako takej. Tradičné delenie na umeleckú, krajinársku, či dokumentaristickú nedefinuje jednoznačne vzťah k realite, na druhej strane, keď sa na fotografiu pozrieme s tohto pohľadu, je to jasné, že fotograf môže realitu zachytiť a ovplyvniť len do miery používaných výrazových prostriedkov (ohnisko, hĺbka ostrosti, blesk, kompozícia), alebo celú vytvoriť....    

Medzi vašich klientov patria spoločnosti zvučných mien.  

Áno, komerčne sa dosť venujem manažérskym portrétom pre finančníkov, fotil som napr. vedenia spoločností AXA, Uniqa, či AmrpoHewer. Kúpele Piešťany sú tradičným klientom pre reklamne a imidžové fotky, veľa zábavy som si užil počas fotenia katalógu športového oblečenia NorthFinder. Klientov mám našťastie veľa a dúfam, že spokojných.   

Máte na svojom konte aj publikáciu - monografiu Piešťan.  

Áno, bola to asi moja najkrajšia robota. Fotil som ešte na film 6X7. Práca na monografii trvala dva roky. Každá fotografia, či z interiéru alebo exteriéru bola konzultovaná s autormi textu, aby sa čo najviac priblížila obsahu. Nakoniec sme vyberali z asi 4000 malých a stredných diapozitívov. Kniha je kvalitne vytlačená a moderne adjustovaná a v roku vydania (2003) získala ocenenie najkrajšia kniha Slovenska v kategórii technické publikácie. Vďaka knihe sa ku mne dostalo aj pár klientov. Nejakú dobu od vydania monografie som šiel do Egypta fotiť hotel. Majiteľ hotela ju dostal od Slovenského partnera a jeho prostredníctvom ma oslovil. Za tri dni mal k dispozícii kolekciu 100 fotiek, od mora a pláže cez gastronómiu po technické fotky izieb.    

Čo nám prezradíte o výstave Anno Domini 99?  

Bola to moja prvá autorská výstava, ktorá vznikla dosť kuriózne. Vtedy som pracoval pre Prácu, ktorá v rukách odborov podporovala prezidenta Schustera. Keď sme raz s prezidentom cestovali vo vlaku na jeho všeľudovej ceste na východ Slovenska, on vo vozni vytiahol svoju obľúbenú drienkovicu. Ja som sa ho len tak opýtal, že keď budem mať v Piešťanoch svoju výstavu, či sa na ňu príde pozrieť. On odpovedal prídem a tak som ho potom chytil za slovo. Bolo to kuriózne, keďže prezident nebol v Piešťanoch od čias Husáka a prišiel zrovna na privátnu pôdu galérie...        

Čo bolo obsahom tejto výstavy?  

Boli to chronologicky usporiadané udalosti roku 1999. Fotografie, ktoré sa nikdy nedostali do tlače. Neboli to typicky reportážne fotografie. Boli iné svojou kompozíciou alebo obsahom, skôr by sa teda dali radiť k subjektívnemu dokumentu. Fotografie boli rozvešané po jednotlivých udalostiach. Z jednej udalosti viseli nad sebou, niekde tri, niekde šesť, niekde iba jedna. V členitej miestnosti, na stenách ktorej viseli, tvorili stĺpce rôznej výšky a  budili dojem EKG záznamu a preto sme výstavu nazvali aj kardiogram roku 1999. A záver tvorila séria obrázkov zo samotnej inštalácie, čiže uzavretý reportážny kruh. Kurátorom výstavy, ako aj autorom vizuálnej koncepcie bol akademický sochár Ladislav Kubo.        

Čo vaše cesty do zahraničia?  

Spomeniem Rumunsko v roku 2000, keď sme sa dvaja s kamarátom Matúšom Chlepkom vybrali do tejto krajiny, ktorá bola v tom čase na okraji záujmu. Chudoba a kriminalita s nej spravili dovolenkového outsidera Európy. Tento projekt bol zaujímavý realizáciou, keďže sme prinášali v spolupráci s rádiom Twist živé vstupy, ktoré sa u poslucháčov stretli z veľkým ohlasom. Nakoniec to všetko vyústilo do výstavy, ktorá sa dosť ťažko rodila. Podarilo sa nám ju nakoniec zrealizovať v jednom drahom a modernom obchode so šatstvom na obchodnej ulici, kde vedľa toho luxusu v regáloch viselo asi 80 veľkých obojstranných fotografií rumunských chudákov, žobrákov a veľmi prostých, čistých a skromných ľudí z Rumunska. Keď túto výstavu videl rumunský veľvyslanec, veľmi sa mu páčila a povedal, že som pre propagáciu Rumunska na Slovensku urobil viac, ako ich ministerstvo. :)  

Druhou cestou bolo dlho plánované Rusko. Zimu mám rád a tak som si povedal, že pôjdem fotiť na sibír :). Nakoniec, po mnohých problémoch s vízami sme ich dostali, no kamarát sa rozhodol, že nejde a tak som nakoniec šiel sám. Bol to krásny a dobrodružný čas strávený v spoločnosti pastierov sobov. Vznikla o tom veľká reportáž, z ktorej bola výstava v Slovenskom národnom múzeu.      

Vo svojom životopise píšete, že sa každoročne zúčastňujete charitatívnej aukcie obrazov a fotografií.  

Spoločnosť Soga, organizátor aukcie, ma vyzvala na poskytnutie niekoľkých fotografií, z ktorých predaja výťažok je venovaný hodine deťom. Odvtedy každoročne venujem niekoľko fotografií do tejto aukcie a teším sa, že sa stále predajú a nie iba za sto korún a že takto môžem pomôcť dobrej veci.    

Čo pre vás znamená fotografia?    

Ja som sa od detstva venoval výtvarnému umeniu, no nebol som dosť trpezlivý, aby som si vycibril kreslenie. Sochárčinu, hlavne monumentálnu považujem spolu s designom a architektúrou za vrchol  umenia.  Autor musí nielen citlivo a kreatívne vnímať okolie, ale musí mať aj poznatky o materiále, s ktorým pracuje. Sochárstvo v sebe spája estetiku, schopnosti pochopiť hmotu, tvary a fyziku. Musím vedieť, čo môžem od toho materiálu čakať a čo si môžem dovoliť. Na druhej strane, keď sme už pri umení a spoločnosti, hercov a spevákov príliš nerešpektujem. Ich spoločenský vplyv je vďaka glorifikovaniu médií nezmyselne silný a ich posolstvo príliš bezduché. Myslím, že české slovo komediant celkom slušne, aj keď možno hanlivo determinuje  toto umenie, s čím sa stotožňujem. Fotografia splnila moju záľubu vo výtvarnom umení aj vo fyzike, pretože keď nepoznám zákon šírenia svetla, citlivosť materiálu, rýchlosť závierky a clonu, nemôžem vedome ovplyvňovať výsledok. Ak však pochopíte  citlivosť a celú  fyzikálnu stránku, ale kompozícia je pre vás španielska dedina, ste len tuctovým užívateľom zábavy pánov Eastmana a Kodaka.    

Môžete ešte prezradiť, čím fotografujete, čo je Vašim pracovným nástrojom, keďže je to jedna z otázok, o ktorú sa mnohí z čitateľov zaujímajú?  

Od začiatku som prilipol k Nikonu. Mám viacero filmových tiel (F5, F4, F3). Dnes hlavne pracujem s digitálnym telom  D2X. Aj ostané systémové vybavenie používam výlučne Nikon, hlavne objektívy a blesky. Štúdiové Elinchromy sa tiež ukázali ako nie síce lacná, ale trvanlivá a spoľahlivá voľba.  Fotografovanie na digitál má dnes svoje nesporné výhody aj v komerčnej fotografii, nehovoriac o fotografii v spravodajstve. Nerieši ale všetko.    

Posledný odkaz našim záujemcom o fotografiu?  

Skúste sa na svet pozerať vlastným pohľadom, hľadať vlastné miesta a vyjadrenie. Nedávno sa mi jedna známa s nadšením pochválila, že cestuje do Nepálu a veľmi sa teší, že odtiaľ prinesie exotické a netradičné fotografie, s ktorými môže preraziť, alebo osloviť v médiách. Asi som ju po chvíľke monológu trochu zarmútil, keď som jej povedal, že je to všetko super, až na jednu vec - že cestuje do Nepálu. Je to totiž už miesto, kde sa bežne chodí s cestovnými kanceláriami a Nepál, ktorý je bežne dostupný je už tak poznačený turizmom a toľko krát fotografovaný, že sa tie fotografie objavujú všade. Nepál už nie je to, čo býval. Ak teda niekto chce priniesť niečo nové, treba sa vybrať na iné miesta, alebo si aspoň nájsť svoj, a iný pohľad. Na západe je zrejmý už iný trend, tam sa reportážou (nehovorím teraz iba o fotografii ale aj o písmenkách) dívajú na skutočnosť tak, že sa zároveň prihliada na to, čo je aj za tými dvoma kopcami vpredu, my stále pozeráme zatiaľ iba po úpätie kopca.    

Ďakujem vám za rozhovor a prajem veľa ďalších úspechov v kariére i súkromí.

Stránka fotografa: http://www.knapphoto.com/