Nemé tváre kamenných sôch pozerajú do vnútra ostrova. Hlboké očné jamky a štíhle špicaté nosy sú hlavnou črtou tvárí nehybných obrov. Torzá stojace vedľa seba na vyvýšenom kamennom pódiu sú takmer identické tvarom i veľkosťou. Sú to Moai - mysteriózne sochy Veľkonočného ostrova, po stáročia vzbudzujúce zvedavosť o svojom pôvode. Ich vážny chladný pohľad smeruje na zvlnené zelené pláne, na ktorých jedného času stáli stromy . Majú v pohľade istú nadradenosť, akoby reprezentovali vyššie sily, božstvo či vládcov. Za ich chrbtom prudké vlny Tichého oceána obmývajú útesy, ktorých tmavá farba prezrádza vulkanický pôvod ostrova. Presnejšie povedané ostrovčeka s dĺžkou 24,6 km a v najširšom bode len skromných 12,3 km . Maličký kus zeme je najizolovanejší obývaný ostrov na Zemi. Najbližšou pevninou je pobrežie Čile 3510 km na východ a Polynézske ostrovy Pitcairn 2075 km na západ.
Prečo Veľkonočný?
Priviedla ma sem zvedavosť. Ako sa sem tieto sochy dostali? Kto ich vyrobil, prečo a ako ich vztýčili? Odpovede hľadajú vedci, archeológovia a dobrodruhovia už skoro 4 storočia. Keďže pôvodný obyvatelia nezanechali písomné záznamy a aj ústnych tradícii sa zachovalo veľmi málo, musíme sa spoliehať v hľadaní pravdy o obrích sochách na vedu. Záhada Veľkonočného ostrova vŕtala hlavou už prvým Európanom, ktorí moai uzreli. Holanďan Jacob Roggeveen objavil ostrov piateho apríla 1622, a práve preto ho nazval Veľkonočným aj keď domáci ho volali Rapa Nui. Trvalo mu 17 dní priplávať sem z Čile. Pozoruhodné sa mu zdalo to, že ľudia vtedy žijúci na ostrove mali len deravé trojmetrové kanoe. Ako sa sem dostali? Ako teda dokázali kolonizátori prežiť plavbu v týchto krehkých plavidlách s vodou a potravou minimálne na 2 a pol týždňa? Roggeveen sa ďalej divil: "Ako títo ľudia postavili obrovské mysteriózne sochy? Bez pochýb potrebovali na to tvrdé drevo a silné povrazy. Ale na ostrove nebol ani jeden strom či ker vyšší ako 3 metre“.
Z Polynézie, južnej Ameriky, či inej planéty?
Aj napriek miniatúrnej rozlohe Veľkonočného ostrova a jeho izolácii v šírom oceáne si ľudia našli k nemu cestu. Podľa legendy vodca, ktorý priviedol na ostrov prvých obyvateľov sa volal Hotu Matua. So svojou ženou, šiestimi synmi a príbuznými priplával z Marqueských ostrovov. Ako Polynézania našli ostrov široký len 24,6 km? Mali skvelé navigačné schopnosti a vedeli že vtáky sa vzďaľujú od pevniny až 160 km. A tak vďaka okrídlencom bol ostrov „viditeľný“ z veľkej diaľky. Zaujímavé je že na ostrove sa našli predmety podobné tým z polynézskych ostrovov, zatiaľčo nič z Veľkonočného ostrova sa nenašlo inde. To navádza k názoru že na ostrov sa nedostal nikto medzi príchodom Hotu Matua a Roggeveena. Kedy prišiel Hotu Matua sa presne nevie. Najpravdepodobnejší dátum odhadli paleontológ David Steadman a archeológovia Claudio Cristino a Patricia Vargas zo vzoriek získaných z dreveného uhlia na pláži Anakena, kde prvý obyvatelia priplávali okolo roku 900 n. l.
Nórsky dobrodruh Thor Heyerdahl s neochotou prijímal poznatok, že títo ľudia boli pôvodom z Polynézie. Oponoval svojim názorom že Veľkonočný ostrov bol osídlený skupinou indiánov z južnej Ameriky. V knihe Výprava Kon-Tiki opisuje svoju cestu z Callaa v Peru na plti, aby presvedčil svet o tejto hypotéze. Síce sa mu plavba podarila, ale genetické testy z kostí pozostalých potvrdili, že obyvatelia boli polynézskeho pôvodu a tým vyvrátili jeho teóriu. Švajčiarky spisovateľ Erich von Däniken má na všetko iné vysvetlenie. Tvrdí že sochy na ostrove sú výtvorom mimozemskej civilizácie, ktorá na ostrove uviazla a sochy vytvorili použitím supermoderných nástrojov pred tým ako boli nakoniec vyslobodený.
Legendárna Kon-Tiki, balzová plť Thora Heyrdahla. Zdroj: Internet.
Na odhalení pravdy o stavbe sôch na Veľkonočnom ostrove, má svoj podiel aj čech Pavel Pavel, ktorý naučil sochy "kráčať". Zdroj: Internet.
Moai a ahu
Po prvom dni turistiky po odľahlých častiach ostrova si hlavu plnú dojmov držím v dlaniach a čakám na západ slnka pri súsoší Ahu Tahai na okraji mestečka Hanga Roa. Tu žije viac-menej celá populácia ostrova v počte zhruba 4000. Päť moai stojí na kameňmi vykladanom pódiu zvanom ahu. Má obdĺžnikový tvar a okrem podstavca pre sochy slúžilo aj ako urna, kde boli pochovaní spopolnení ostrovania. Pristavuje sa pri mne snedá pamiatkárka v tmavozelenej uniforme. ,, Toto sú jedny z menších moai nášho UNESCO dedičstva. Na ostrove sa nachádza zhruba 300 ahu, z ktorých mnohé sú malé a bez sôch, ale 25 z nich je zvlášť veľkých a prepracovaných.“ Milá Tihare ma ďalej obohacuje o fakty: ,,priemerná socha meria 6 metrov a váži okolo 10 ton. Najvyšší vztýčený moai nazývaný Paro je vysoký 10 metrov a váži 75 ton“. Vravím si: "Čo za megalománia ovládla ostrovanov vyrezávať takýchto kamenných obrov?"
Južnú časť ostrova preskúmam na bicykli. Pedálujem pozdĺž pobrežia búrlivého Tichého oceána. Oproti mne sa po ceste valí stádo koní sprevádzajúce dlhovlasého bradatého jazdca. Drží v hrsti pár mŕtvych sliepok a hovorí na mňa po španielsky. Okrem zvučného ,,oláá seňorita“ nerozumiem nič iné a tak len tipujem, že ma pozýva na slepačiu polievku. S úsmevom odmietam a pokračujem ďalej v hľadaní moai.
Prašná cesta ma zaviedla až do lona ostrova, k vulkanickému kráteru Rano Raraku, kde sa moai vysekávali zo sopečného kameňa. V období rozkvetu výroby sôch bola táto oblasť najrušnejšou na ostrove. Nikto v jej okolí dnes už nežije. Len kosť z prsta pod jednou zo sôch je pripomienkou, že na výrobe sa podieľali ľudia z mäsa a kostí.
Na vnútornej i vonkajšej strane krátera je roztrúsených 397 kamenných sôch reprezentujúcich dlho-uché beznohé mužské torzá, 4 až 6metrov vysoké. Najväčšia z nich má 21,3 metrov (čo je výška 5 poschodovej budovy) a odhadom váži až 270 ton. Ostala nedokončená v ležiacej polohe chrbtom spätá s kameňom. Sochy nachádzajúce sa v okolí krátera sú v rôznych štádiách dokončenia. S údivom sa pomedzi ne prechádzam a v predstavách sa vraciam do doby ich výroby.
Ako to možno bolo
Po poľnej cestičke prechádzam pozdĺž severného pobrežia späť do Hanga Roi. Okrem voľne pasúcich sa koní a kráv nestretávam žiadneho človeka. Trávnatý terén spestrujú nízke kamenné zrúcaniny, kde jedného času stáli obydlia. Archeológovia na základe dvoch typov domových ruín usudzujú, že spoločnosť bola rozdelená na lídrov a bežných ľudí. Ostrov pozostával z 12 teritórií, každé prislúchajúce jednému klanu, ktorý mal vládcu a svoje obradné pódium- ahu, kde stavali sochy. Lídri a kňazi Veľkonočného ostrova opodstatňovali svoju moc údajným vzťahom s bohmi, čím sľubovali prosperitu a bohatú úrodu a tým ovládali masy. Kmene medzi sebou priateľsky súťažili v stavaní ahu a moai. To, že sochy boli výlučne vysekané v Rano Raraku a nachádzajú sa po celom ostrove svedčí, že ostrovania aj napriek príslušnosti k rôznym klanom medzi sebou spolupracovali a žili v mieri. Robotníci, ktorí sochy vyrezávali a prevážali skonzumovali veľa potravy a postupom času vyčerpali všetky zdroje. Polia, kde sa pestovali zemiaky a cukrová trstina boli zbavené živín. Vtáky, ryby a delfíny boli na pokraji vyhynutia. Ostrovania jednoducho vyhubili všetky zdroje obživy, až kým nič neostalo. Okrem jedla však boli potrebné aj laná a drevo na výrobu a ťahanie rebríkov a sánok presúvanie kamenných obrov. To malo za následok úplné vyrúbanie stromov na ostrove. Išlo do tuhého a nastal katastrofický problém. Hlad a kanibalizmus. Ľudia prestali vytesávať moai a začali vyrábať zbrane. Keď sochy nepomáhali v prosbách k Bohom o potravu a drevo, začali ich ostrovania zhadzovať. Cook ešte videl aj stojace sochy. Avšak Európania, ktorí prišli v roku 1868 už nevideli stáť ani jednu. Zúfalí ostrovania tak zničili to čo ich predkovia vybudovali s toľkým úsilím. Diamond Jarred vo svojej knihe Kolaps píše o tom čo sa tu stalo ako o rozpade spoločnosti, náboženstva a ekologickej katastrofe zapríčinenej človekom.
Jedným z najsmutnejších miest na ostrove je Ahu Vaihu. Všetkých 8 moai je zhodených z pódia a ich nosy sú zaryté do zeme.
Len vďaka práci archeológov a ochranárov pamiatok mnohí moai dnes stoja späť na svojich pódiách. Ahu Tongariki je najväčšia pódium na ostrove, na ktoré 15 pôvodných sôch znovu postavil archeológ Claudio Cristino so svojim tímom v roku 1994 za pomoci žeriava s kapacitou zdvihu 55 ton.
Ako teda prehistorický obyvatelia Veľkonočného ostrova dokázali bez žeriavov, kolesa, prístrojov, motorov a len za pomoci ľudských svalov prevážať a zdvíhať tieto sochy? Ako títo ostrovania uspeli vo vyrezávaní a vztyčovaní sôch nikdy nebudeme vedieť naisto, keďže žiadny objaviteľ to nevidel na vlastné oči. Najpravdepodobnejší spôsob transportovania sôch popísala Jo Anne Van Tiburgová. V jej verzii používali drevené sánky, ktoré so svojim tímom aj otestovala. Zistila že 50 až 70 ľudí pracujúcich 5 hodín denne a ťahajúcich sánky 4 a pol metra každým záberom mohli previesť priemerného 12-tonového moai 14,5 km za týždeň.
Kanibalizmus, Kult vtáčieho muža
Tí čo prežili si vyvinuli nové stravovacie návyky, náboženstvo i písmo. Počet obyvateľov bol vysoký a keďže sa ostrov nachádza tak ďaleko od pevniny nebolo kam ujsť. Ľud, ktorí do vtedy spolunažíval pokojne sa vrhol do boja o prežitie a uchýlil sa aj ku kanibalizmu. V ťažkej situácii vznikol kult vtáčieho muža. Centrum kultu bolo v dedinke Orongo odkiaľ bolo vidno 3 ostrovčeky, kde hniezdili vtáky. Každý rok sa organizovala súťaž medzi mužmi, ktorí mali plávať vo vodách hemžiacich sa žralokmi zhruba 1,5 km dlhým prieplavom k ostrovu aby zobrali prvé znesené vajce vtáka Rybára čiernochrbtého. Kto preplával na Veľkonočný ostrov s nerozbitým vajcom ako prvý bol vyhlásený za vtáčieho muža roka. Klan z ktorého víťaz mal prioritu vo výbere jedla. Popri tomto kulte sa vyvinulo aj jedinečné písmo Rongorongo, ktoré sa snažia zatiaľ len s malým úspechom rozlúštiť svetový filológovia.
Akoby sa ostrovania nedeštruovali dosť sami, nasledujúce návštevy európskych dobrodruhov priniesli choroby a smrť, počnúc Cookom, ktorý priviezol ovčie kiahne. V roku 1836 Peruánci uniesli okolo 1500 ľudí ako otrokov. Pod svetovým nátlakom boli únoscovia donútení ostatných žijúcich ostrovanov vrátiť. Tí však na ostrov priniesli ďalšiu epidémiu kiahní, čo malo za následok takmer úplné vymretie pôvodných ostrovanov. Počet obyvateľstva pred epidémiami a únosmi sa odhaduje na 15000. Katolícky misionári zaznamenali, že v roku 1872 bolo na ostrove len niečo vyše 100 ľudí. O dve desaťročia neskôr obsadilo Veľkonočný ostrov Čile, ktoré z vyprahnutého ostrova spravilo ovčí ranč. Žijúci ostrovania v roku 1966 dostali čílske občianstvo a napätie a spory o majetok medzi ostrovanmi a Čilanmi pretrváva dodnes.
Dänikenova verzia o pôvode moai apeluje najmä na fanúšikov sci-fi. Vedci sa však prikláňajú k názoru, že moai vytvorili ľudia primitívnymi nástrojmi v protiklade so supermodernou mašinériou mimozemšťanov. Týmito boli skôr Polynézania ako Egypťania či Inkovia. Ľudia žili na Veľkonočnom ostrove 1200 rokov v úplnej izolácii čo umožnilo vznik unikátnej kultúry. Ich úžasné schopnosti, odhodlanie a tvrdá práca sú dôkazom toho kam až môžu siahať ľudské možnosti. Po dosiahnutí klimaxu došlo ku ekologickej katastrofe. Avšak čo ak sa archeológovia a historici mýlia a sochy pováľala prírodná katastrofa ako cyklón alebo epizóda El Niňo? Prečo by niekto vyhubil les a zvieratá ktoré potrebuje pre materiálne a spirituálne prežitie? Mnohé ostáva nezodpovedané. Verím že nás vedci na ďalšie odpovede nenechajú dlho čakať.
Poznámka: Tento výlet som uskutočnila ešte v máji roku 2008. Použitý bol môj prvý digitál, kompakt Canon IXUS 70.
Pridaj komentár
Fakt dobry clanok, well done!
