Jeden a pol dňa v Kambodži
Svoju cestu po Kambodži sme začali príletom do Siem Reap. Je to hlavné mesto jednej z provincií severozápadnej Kambodže. Cestou z letiska sme mohli pozorovať obyvateľov, ktorých je na cestách viac ako dosť. Prepravujú sa pešo, na bicykloch, motorkách, ale i na nákladných autách, ktoré slúžia ako prostriedok hromadnej dopravy. Každý z týchto dopravných prostriedkov sa snažia maximálne využiť, či na prepravu dvoch, troch a viacerých osôb, alebo na prepravu tovaru. Cesty v tomto meste sú síce široké, no väčšinou prašné. Asfaltovú cestu by ste tu hľadali asi márne. Zodpovedá tomu aj veľká prašnosť, ktorej je vhodné prispôsobiť oblečenie a pokiaľ možno nemeniť objektívy.
Turistický život sa odohráva v centre mesta, okolo starého trhoviska, na ktorom kúpite asi všetko. Aj náš hotel bol v tejto oblasti. Trhovníci, tak ako aj väčšina miestneho obyvateľstva, boli usmiati, milí a ochotní komunikovať.
Súčasťou trhoviska je aj oddychová zóna, kde môžete nájsť tradičné masáže, ale i fish masáž, ktorú určite vyskúšajte. Pripravte sa na úsmevný zážitok.
Večera a tance
Prvú večeru sme si objednali v luxusnej reštaurácii, ktorá ponúkala tradičné jedlá a kultúrny program. Krásne odeté dievčatá nám ponúkli pohľad na klasické khmérske Apsara tance. Tanec je náročný na výrazový prejav a je vyučovaný v baletných školách. Znázorňuje výjavy z Ramayany (zo života princa Ramu). Apsara tance vychádzajú z pôvodných indických tancov, ktoré ospevovali hinduistickú mytológiu a boli ovplyvnené aj thajskou a jávskou kultúrou.
Tanečnice sú sprevádzané Pinpeat orchestrom, ktorý je tvorený výlučne bicími nástrojmi: tradičným xylofónom, cimbalom, bubnami, gongmi a pod.
Jedlo bolo chutné, ale ako sme zistili neskôr, nebolo pôvodne domorodé, ale už bolo upravené pre turistické žalúdky. Posilnení dobrým jedlom a oddýchnutí sme sa na druhý deň vybrali na výlet do rozprávkového chrámu.
Ankor je chrámový komplex postavený Khmérmi v rokoch 802 až 1220 nášho letopočtu. Obsahoval okolo 100 stavieb, palácov, náboženských, sociálnych a administratívnych budov. S jeho stavbou začal kráľ Suryavaram II.. Bol poctou hinduistickému bohu Višnovi. Po roku 1432 bol opustený a upadol do zabudnutia. Po storočiach ho objavili budhistickí mnísi počas svojho putovania džunglou. Na zrúcaniny narazil aj francúzsky cestovateľ Henri Mouhot, ktorý v roku 1860 na ne upozornil svetovú verejnosť a v roku 1908 získal peniaze na financovanie reštaurovania zrúcanín.
Staré chrámy zostali zachované možno aj vďaka silným koreňom, ktoré obrástli kamenné stavby a do dnešného dňa ich držia v celku. Rekonštrukciou niektoré chrámy „vyslobodili“ z tohto silného objatia, ale zopár stavieb zostalo stáť v pôvodnom stave. Myslím, že príroda čarovne obohatila a skrášlila toto veľké dielo.
Zabudnuté kráľovstvo Angkor Wat
Tonle Sap
Posledným a asi najkrajším zážitkom na našej krátkej ceste bola plavba po rieke a jazere Tonle Sap. Prašnou a hrboľatou cestou sme putovali k rieke. Ľudia žijúci v tejto oblasti sú chudobní a obživu im poskytuje hlavne pestovanie ryže a bližšie k rieke aj rybolov. Okrem osád na súši, sú tu aj dedinky priamo na vode. Kto chce žiť v takýchto domoch, musí vedieť plávať, alebo aspoň veslovať. Celý život sa totiž odohráva na vode. Deti napríklad môžu chodiť do školy až vtedy, keď vedia plávať. Plávajúci je tu trh, obchod a dokonca aj elektrická energia sa tu prepravuje na člnoch. Dedinské domčeky sú postavené na koloch, aby im stúpajúca voda neublížila. Domy majú dve poschodia, dolné je určené na skladovanie vecí, alebo na chovanie domácich zvierat a horné poschodie je určené na bývanie.
Jazero Tonle Sap je najväčším sladkovodným jazerom v juhovýchodnej Ázii. Je napájané vodou z Mekongu. Jeho najväčšou zaujímavosťou je to, že v období monzúnových dažďov, keď je v Mekongu najviac vody jazero narastie na plochu 16000 až 20000 km2 a voda tečie smerom do jazera, keď však Mekong klesá, voda z jazera vyteká a vteká späť do materskej rieky. Takže rieka Tonle Sap, ktorá spája Mekong s jazerom, mení smer toku dvakrát do roka. Západ Slnka nad týmto jazerom pripomína romantický obraz západu nad morom.
Foto: Michal Lindner, Ľubka Gulčíková