Kde končiare sa pyšných vrchov neba dotýkajú,
Kde vietor hudie si svým dychom mrazivým večnú synfóniu,
Tu odpočíva pokoj záľahami snehu prikrytý.
Tu pristavím svoj krok náhlivý kým Slnce s obzorom nesplynie.
Vtedy vetrík zahrá jemné pianissimo a zrazu všetko čuť.
Ako hory usínajú,
Ako sa ich šum v diaľke stráca,
Odkráda sa na noc spolu so Slnkom.
Spokojne si odfukujú a snívajú svoj mrazivý sen.
V božskom tichu sa ozýva tlkot tvojho srdca.
Zahľadím sa do tvojich očú hlbokých a zaleje ma nesmierne teplo...
...ešte, že ťa mám, inak by som usol s nimi.
zaregistrujte sa a presvedčte o mnohých z výhod byť členom
Komentáre a hodnotenia
Zoradiť od najstarších