Obloha, ktorá rozpráva svetlom

Na prvý pohľad to pôsobí ako ticho, tma, hviezdy a chlad. No keď sa človek pozrie pozornejšie – alebo keď sa pozrie cez citlivé oko fotoaparátu – zistí, že nočná obloha nie je čierna. Je plná farieb a pohybov.



Celooblohové fotografie, ktoré vznikli na rôznych miestach Európy – od slovenských hôr, cez vnútrozemie Chorvátska, až po tmavé nebo ostrova La Palma na Kanárskych ostrovoch – ukazujú krásu, ktorú bežné oko často prehliadne. Vďaka dlhej expozícii a citlivým snímačom sa pred nami otvára vesmír, ktorý žiari vo farbách, aké by sme od noci nečakali.



Na snímkach možno vidieť airglow - jemné žiarenie atmosféry, ktoré vzniká vďaka chemickým reakciám vo výškach okolo 90 kilometrov. Toto sa prejavuje najčastejšie ako zelený alebo oranžový závoj nad horizontom.



Nechýba ani polárna žiara – legendárna Aurora borealis, ktorá okúzľuje svojím tancom. V Škandinávii, kde je jej domov, sa najčastejšie objavuje ako silná zelená vlna, no počas slnečného maxima dokáže prekvapiť aj nad Slovenskom. A vtedy žiari v ohnivých odtieňoch červenej. Je to divadlo slnečného vetra, ktorý sa stretáva s magnetickým poľom Zeme a premieňa fyziku na niečo magické.



Na nočných fotografiách nachádzame aj zodiakálne svetlo – odraz slnečného svetla na prachových čiastočkách vo vnútornej časti Slnečnej sústavy. Viditeľné je ako jemný kužeľ svetla nad horizontom tesne po západe alebo pred východom Slnka. A jeho menej jasný brat – protisvit – sa objavuje na opačnej strane oblohy ako slabé, rozptýlené svetlo, ktoré si všimnú len najtrpezlivejší pozorovatelia.



Váženým hosťom je aj kométa – putujúce teleso so žiarivým chvostom, ktoré sa len zriedkavo objavuje na nočnej scéne. Na jednej z fotografií je možné vidieť jej jasné jadro a rozplývajúci sa chvost, smerujúci preč od Slnka. Je to pripomienka, že vesmír je neustále v pohybe a občas nám daruje takéto zriedkavé divadlo.



Na fotografii sa nachádza aj množstvo emisných hmlovín – obrovských oblakov plynu, ktoré žiaria vďaka okolitým hviezdam, ktoré "zapália"  okolitý plyn a ten žiari svojim svetlom. Niektoré z nich sú známe objekty ako Severná Amerika, Kalifornia či Orionova slučka. Okrem toho na fotografiách vidíme aj letnú a zimnú Mliečnu dráhu – pásy galaktického disku, ktoré sa rozprestierajú cez celú oblohu a pripomínajú, že aj my sme súčasťou niečoho oveľa väčšieho.



Tieto snímky nie sú len estetickým zážitkom. Sú to záznamy reality, ktorú naše oči často nedokážu vnímať. Ľudský zrak má svoje limity – no moderná technika dokáže vidieť aj to, čo je pre nás ukryté. A práve vďaka nej objavujeme svet nad našimi hlavami znova – ako niečo živé, tajomné a krásne.



Každé miesto, kde boli tieto zábery vytvorené, prinieslo svoj príbeh. V slovenských horách sme sa skrývali pred svetelným znečistením a čakali, kým sa nebo odhalí v celej svojej kráse. V chorvátskom vnútrozemí sme pozorovali, ako sa Mliečna cesta tiahne nad tichou, Mesiacom osvetlenou krajinou. A na La Palme, jednom z najtmavších miest Európy, sme sa takmer stratili medzi hviezdami.



Na poslednej fotografii, vpravo dole, si však môžeme všimnúť niečo iné – svetelné znečistenie. Umelé osvetlenie z miest a obcí prežiarilo spodnú časť oblohy natoľko, že tam vidíme oveľa menej detailov. V týchto častiach je noc zatlačená do úzadia, hviezdy miznú a úkazy ako airglow či protisvit zostávajú neviditeľné. Takto sa sami ukracujeme o krásy, ktoré nám vesmír ponúka.



Nočná obloha je stále tu – rovnaká ako pred tisíckami rokov, len my sme na ňu zabudli pozerať. Tieto fotografie nám pripomínajú, že aj tma má svoje svetlo. Stačí sa dívať inak.



Web: www.kralikondrej.com

Lepšie rozlíšenie: 

https://www.flickr.com/photos/130056684@N07/54470665836/in/dateposted-public/



Všetky fotky fotené s Canon 6D + Sigma 24mm, 35mm, f1. 4