Nočny bežec

Stál som po kolená v studenej tráve a snažil sa upokojiť dych, aby sa mi netriasli ruky. Nad hlavou sa trblietali hviezdy – ostré, nemilosrdné, akoby sledovali každý môj pohyb. Hmla sa prevaľovala medzi skalami a menila krajinu na niečo cudzie, takmer nepriateľské. V takých chvíľach má človek pocit, že svet je väčší, než by mal byť.



Vtedy som ho zbadal.



Bol len tmavou siluetou na hrane kopca. Nepohol sa hneď. Stál tam, akoby počúval niečo, čo ja počuť nedokážem. Potom sa rozbehol. Nie prudko, nie chaoticky – skôr vytrvalo, akoby bežal už veľmi dlho a nemohol si dovoliť zastaviť. Objektív som naňho namieril takmer bez rozmýšľania. V hľadáčiku pôsobil ešte menší, strácajúci sa medzi hviezdami a tieňmi skál.



Nevedel som, pred čím uteká. Ale z jeho pohybu som cítil, že to nie je obyčajný beh. Hmla ho pomaly pohlcovala, obrys tela sa rozplýval a na okamih som mal zvláštny pocit, že sledujem niekoho, kto sem už dávno nepatrí. Stisol som spúšť práve vo chvíli, keď sa jeho postava takmer stratila v tme.



Keď som si neskôr prezeral fotografiu, uvedomil som si, že som nezachytil krajinu. Zachytil som útek. Ticho, ktoré ho prenasledovalo. A muža, ktorý bežal, aj keď možno nemal kam.