V niektorých článkoch som spomínal, že sa nechávam pri fotografovaní inšpirovať rôznymi formami umenia. Napríklad filmom, komixom či orientálnymi maľbami. Práve film ma inšpiroval k experimentu s formátom fotografie. Pomer strán 16:9 sa už udomácnil vo fotografii a niektorí ho uprednostňujú pred štandardnými formátmi 4:3 a 3:
2. Je to najmä preto, že obrazovky počítačov a televízorov sú širokouhlé a fotografie vo formáte 16:9 lepšie využijú celú plochu obrazovky. Mňa však zaujal tento formát skôr z hľadiska kompozície.
Fotografovi dáva možnosť dynamickejšie komponovať, tým je ale z kompozičného hľadiska náročnejší. Kompozície sú neobvyklejšie. Ja som si však už zvykol a svoje fotografie bežne orezávam do panoramatického formátu 16:9. Lenže aj 16:9 je pre mňa už málo. Zatúžil som po dramatickejšom formáte známom z kín, tzv. anamorphickom s pomerom strán 2,35:1. Pravý anamorphický film vzniká s použitím špeciálnych objektívov, mňa však uspokojí samotný pomer strán. Ďalej sa teda budeme baviť o “falošnom anamorphickom formáte”.
Pridaj komentár
