Južná Morava je veľmi zaujímavý a najmä fotogenický kraj. Ako fanúšik krajinárskej fotografie som jej tiež neodolal a vydal som sa trocha túlať po vlnách. Doma pri prezeraní fotiek, som však postupne zisťoval, že hádam ku každej mojej fotke z tej oblasti by som našiel na internete najmenej piatich dvojníkov. Troška ma to znechutilo, aj keď som samozrejme vedel, že niečo originálne sa tu sotva nájde. Preto som uvažoval, ako klasické a otrepané scénky južnej Moravy niečím ozvláštniť- nafotiť tak, ako ešte nikto pred tým alebo aspoň menej ľudí ako východ slnka pri karlínskom stromoradí. Preto ma napadlo, že by táto fotogenická scénka mohla zaujímavo vyniknúť v noci s mliečnou cestou v pozadí.
Mesiac bol krátko po nove a predpoveď počasia po prechode frontu vyzerala veľmi optimisticky. Po jednej stratenej noci som sa rozhodol, že už nebudem ďalej váhať a a risknem to aj napriek niekoľkým mrakom na oblohe. Podvečer som nabalil všetky potrebné veci do ruksaku. Jednoduchý duralový statív od ďalekohľadu, maličkú paralaktickú montáž cg1-2 s motorčekom Celestron motor drive, taktiež som nezabudol na foťák, teleobjektív 200 mm a setový objektív 18-55 mm. Keď človek ide na celonočný záťah netreba zabudnúť ani na teplé oblečenie, energiu v podobe nejakej tej čokolády a vodu. Ruksak utešene rástol až na hmotnosť prinajmenšom 10 kg, čo mi vytvorilo menšie vrásky na čele, keďže ma s ním čakalo asi 50 km z Brna do Kralína na bicykli. Veru tá cesta nebola med lízať najmä za Tesanmi, kde sa začína terén pekne vlniť. No tmavnúca obloha a čoraz výraznejšia mliečna cesta spolu s vidinou zaujímavých fotiek ma hnali ďalej. V Nesedlovicích som ešte míňal dedinskú zábavu a váhal či na chvíľu tiež neskočiť do tanca s nejakou tou šumnou moravskou devou :), ale Mesiac klesajúci stále nižšie k obzoru sa mi nemusel dvakrát prihovárať a už som zmizol v tme...
Keď som dorazil na miesto, ostávalo mi času akurát tak na rozloženie techniky a nastavenie montáže. Zmontoval som jednotlivé súčiastky a pustil sa do ustavovania hlavy montáže. Toto je najdôležitejšia časť celej prípravy a závisí od nej, aj celkový úspech fotenia. Ak ju totiž správne nenastavíte, hviezdy na snímkach vám budú utekať buď v severnom alebo južnom smere aj keď budete mať kvalitnú pointáciu. Stratíte tak ďalším nastavovaním zasa kopec času, ktorého je najmä v lete veľmi málo, keďže v čase okolo letného slnovratu ani nenastáva astronomická noc.
Pre nastavenie montáže existuje niekoľko postupov. Najjednoduchšie je použiť polárny hľadáčik, v ktorom si len nájdete Polárku a zopár ďalších hviezd pomocou pohybov hlavy montáže (v azimute a nastavovaním výšky polárnej osi). Týmto postupom sa dá nastaviť celkom presne svetový nebeský pól pričom nám umožní exponovať aj 5 min na ohniskách 18-400 mm ( možno aj dlhšie a na dlhších ohniskách, závisí od konkrétneho prípadu). Problém však je, že tieto polárne hľadáčiky sa obyčajne dajú nainštalovať len na väčšie a drahšie typy montáži, ktoré sú už primárne určené na astrofotografiu (cg5, eq5, eq6...). Ďalším spôsob, ktorý využívam ja, taktiež nie je až taký presný ale na spomínanú techniku a ohniská 18-200 mm celkom spoľahlivý. Najskôr nastavíme oba delené kruhy na počiatočné hodnoty teda hodinový uhol na 0 stupňov a deklináciu na 90 stupňov. Potom pripevníme na montáž foťák a pohybmi hlavy montáže ju nasmerujeme tak aby bola Polárka v strede zorného poľa. Pri dlhších ohniskách je dobré spraviť ešte cca 20 min. expozíciu pričom hviezdy okolo pólu opíšu kružnice a stred týchto kružníc musíme dostať do stredu zorného poľa pohybmi montáže. Dôležité pri tomto postupe je najmä to, aby bola os objektívu fotoaparátu rovnobežná s polárnou osou montáže. Pri takomto ustavení sa mi podarilo exponovať aj viac ako 6 min na ohnisku 200 mm bez toho aby mi hviezdy utekali po severnom či južnom smere. No najpresnejšou metódou ustavenia montáže je tzv. driftová metóda, pri ktorej nepotrebujete mať v dohľade ani Polárku, no vyžaduje si istý cvik a jej popis nájdete ľahko na internete, nakoľko jej vysvetlenie presahuje rámec tohto článku.
Pokiaľ sa mi podarilo pripraviť si všetku techniku zapadol Mesiac a z jeho jasu vystupovala nádherná mliečna cesta. Oboma koncami sa dotýkala horizontu a uchvacovala ma o to väčšmi, lebo v Brne človek môže vidieť kvalitnú oblohu iba tak v planetáriu. No dosť už bolo snenia! Treba pracovať rýchlo, lebo o dve a pol hodiny začne obloha blednúť. Aby na výslednej snímke obloha pekne vynikla musel som ju odfotiť samostatne s dlhšou expozíciou, čo by nebolo možne pri súčasnom snímaní krajinky. Vytvoril som tak panorámu časti zachytávajúcej najvýraznejšie oblasti mliečnej cesty pozorovateľné od nás z oblasti súhvezdia strelca až po labuť. Pre každý záber však bolo potrebné odfotiť a následne pri spracovaní skalibrovať 4 snímky. Teplota okolia sa totiž pohybovala okolo 15 stupňov Celzia, čo sa na fotkách prejavilo celkom výrazným temným prúdom. S postupujúcim časom som však musel počet snímok znížiť na 3 aby som do svitania stihol čo treba.
Toto je jeden surový frame, z ktorých som skladal jednotlivé zábery celej panorámy. Na tomto sa šťastnou zhodou okolností podarilo zachytiť aj záblesk telekomunikačnej družice Iridium.
Keď už bolo všetko nastavené a mojou jedinou úlohou bolo po 3,5 minúte stlačiť diaľkovú spúšť, prichádza tá romantická časť celého fotenia. Človek si vtedy môže naplno vychutnávať čaro noci. Tmou sa niesli tóny Debussyho Suity Bergamasque a hviezdy si spokojne blikotali, akoby podľa tej skladby. Zdalo sa že každá hviezda v nej má svoj tón a presne vie, kedy má bliknúť. Sem-tam ma ovial chladivý vánok, aby ma vytiahol z dúm a pripomenul mi na čo som vlastne prišiel. No nakoniec moju nočnú romantiku definitívne skazila skupinka spoločenský ani nie tak unavených ako posilnených „výtečníkov“, ktorých umelecký výkon, nesúci sa krajinou od cesty až ku mne na kopec nijako nechcel ladiť s Debussyho impresionistickými akordmi. Našťastie, ako sa objavili, tak aj zmizli...
Človek sa ani nenazdá ako nenápadne sa zakráda nový deň. Najskôr úplne nebadane, no predsa sa začne jemne zosvetľovať obloha, mliečnu cestu stále vidno, len je nejaká bledšia. Vtedy si uvedomíte, že ďalšie fotenie miznúcich hviezd už nemá zmysel a vrhnete sa ešte na pár dark framov. Obloha nad horizontom prechádza cez tmavomodrú , modrú až k červenej a ten moment vás dostane. Ak ste pozorní, môžete dokonca cítiť ako sa rodí nový deň, zacítite takú tú energiu a akúsi vnútornú nádej, súčasne zvedavosť, čo sa chystá... Pomaly sa rozvíja, plazí sa po horizonte ani batoľa a po chvíli sa postaví na nohy. Zistíte, že dark framy už sú nafotené. Ešte zopár ofsetov, flat fieldov a dielo je takmer dokonané. Chcel by som tiež podotknúť, že na svitaní sa veľmi dobre fotia flatfieldy. Nemusíte potom cez deň zháňať rovnomerne osvetlené plochy, biele papiere či pokúšať sa na oblohe nájsť miesto, kde by bola aspoň trocha homogénna tá modrá. Vtedy stačí len namieriť objektív do zenitu, rozostriť (dávame si pozor aby ISO, clona aj typ objektívu boli rovnaké ako počas nočného fotenia , bodky, ktoré zanechajú ešte svietiace hviezdy nevadia) a niekoľkosekundovou expozíciou naexponujeme asi štyri snímky.
Ranná pohoda po prefotenej noci. Ponorený do hlbokých myšlienok očakáva príchod nového dňa.
Skôr, než som nafotil kalibračné snímky sa tma v krajine premenila na šero, čo boli najlepšie podmienky na nafotenie nočnej krajinky, ktorú som potreboval mať pod oblohou. S pomocou prírodného svetla som tak mohol skrátiť expozičnú dobu, čim som eliminoval temný prúd a vyhol sa ďalšej kalibrácii.
Po východe Slnka som ešte nacvakal zopár pohľadnicoviek známeho stromoradia ponaháňal srnky pasúce sa ani nie dvadsať metrov odo mňa v zúfalej snahe o wild life fotografiu J a hodil reč s kolegom-fotografom, ktorý počas cesty do práce neodolal lákavým podmienkam a pridal tak do svojej zbierky „Tisíckrát a vždy poprvé“ niekoľkú stú fotku :)
Tisíckrát a vždy poprvé karlínske stromoradie
Ako všetko začína tak musí všetko aj raz skončiť, rovnako sa chýli ku koncu aj moja nočná karlínska fotoodysea. Už len zbaliť „nádobičko“ do ruksaku a vydať sa na slnkom zaliatu cestu do Brna.
Ešte by som doplnil pre istotu niekoľko poznámok o spracovaní: Nafotený „matroš“ som spracoval tak, že každý zo záberov panorámy oblohy som skalibroval v programe deep sky stacker pomocou vyššie spomenutých dark framov, ofsetov a flat fieldov. Zábery boli za pomoci programu na panorámy spojené do jedného celku a ďalej upravené v Zoneri. Rovnako som vytvoril a spracoval panorámu krajinky. Následne som obe panorámy zlúčil do jednej fotky. To som urobil takým spôsobom, že som si v skicári vytvoril biely list požadovaných pixelových rozmerov. V Zoneri som na spodok umiestnil spodnú časť krajinky. Potom pomocou výberu (čarovná palička resp. magnetické laso) som vyňal z výberu krajinku a do hornej časti umiestnil oblohu. Lokálnym výberom som sa ešte pohral s jasom a kontrastom aby prechody vyzerali čo najprirodzenejšie. Pri tomto nebolo treba veľa práce, lebo obloha pochádzala aj z toho miesta, kde bola fotená teda priamo nad krajinkou.
PS Cestu naspäť do Brna som odšliapal na bicykli v zdraví, aj keď niektoré úseky si už celkom nepamätám, možno mikrospánok (ale nikomu nehovorte :) ).
Po kalibrácii snímok a zložení do panorámy som dostal takéto čudo
Takto zasa vyzerá originál spodnej časti fotky
Nakoniec som všetkým čudám vdýchol život a tu je výsledná fotka "Keď počuť len noc..." (A veru bolo :) )