André Bazin - Miesto fotografie vo vnímaní človeka

André Bazin (1918-1958) bol jedným z najvýznamnejších filmových teoretikov a kritikov polovice 20. storočia. Bol ovplyvnený personalizmom a veril, že film by mal predstavovať režisérovu osobnú víziu a postoje. Bazin presadzoval konštruktívnu kritiku a tvrdil, že film by mal byť recenzovaný len takým kritikom, ktorý má voči filmu pozitívny postoj.

Pri svojich analytických úvahách o filme častokrát redukoval pohyblivé obrázky na ich esenciálne zložky – jednotlivé zábery, čím uchopil jasný a jednoznačný vzťah medzi filmom a fotografiou. V jednej zo svojich prvých esejí – The Ontology of the Photographic Image - sa pokúsil podať vysvetlenie miesta a vzťahu fotografie k ostatným zložkám výtvarného umenia.

Pri pátraní po pôvode myšlienky, ktorá doviedla človeka k potrebe, či túžbe zvečniť svoju tvár, resp. istú časť aktuálnej reality, sa Bazin dostáva ku staroegyptskej mumifikácii. Tvrdí, že spoločnou pohnútkou pre mumifikačný proces v staroveku a pre výtvarné umenie v ktoromkoľvek historickom období bolo uchrániť podobu človeka a zabrániť tak spirituálnej smrti. Podľa staroegyptskej viery duša súvisela so zosnulým človekom dovtedy, kým bola zachovaná jeho telesná schránka, v ktorej mohla prebývať. Umelé zachovanie telesnej schránky znamenalo jej vytrhnutie z toku času. Avšak ani mumifikácia a uloženie múmie v hrobke nebolo zárukou proti definitívnemu znehodnoteniu. Preto sa okolo sarkofágov umiestňovali terakotové sošky, ktoré mali zobrazovať zosnulého a nahrádzali prípadne časom zničenú múmiu vo víťaznom ťažení v čase. Podobné analógie Bazin hľadá v pravekom umení, v jaskynných maľbách zvierat.

Evolúcia a proces civilizácie postupne zbavili výtvarné umenie jeho magickej úlohy. Dnes už nikto nebude veriť v ontologickú jednotu modelu a jeho obrazu, ale všetci súhlasia s tým, že výtvarné umenie a fotografia pomáhajú rozpomenúť sa na osobu, predmet, či scénu a tak zabraňujú ich spirituálnej smrti. Konzervujú „to“, „vtedy“ a „tam“.

Moderný náhľad však už vôbec nepočíta s otázkou života po smrti, s otázkou spirituálneho bytia subjektu vo svojom obraze. Súčasnosť nahliada na výtvarné umenie ako na snahu vytvoriť ideálny svet podobný tomu skutočnému, vychádzajúci z toho skutočného.

Fotografia a film dávajú jednoznačné vysvetlenie krízy, ktorá zavládla v maľbe polovice 19. storočia. André Malraux (literát, politik a cestovateľ) označil film ako ďalší evolučný krok smerom k výtvarnému realizmu. Počiatkom tohto pohybu bola prítomnosť prvých funkčných systémov, ktoré umožňovali reprodukciu skutočnosti (Da Vinci, Niepce). Umelec získal schopnosť vytvoriť ilúziu trojrozmerného sveta, ktorého náležitosti a detaily boli skutočné, keďže ich naše skutočné oči videli v skutočnom svete.

Maľba bola rozorvaná dvoma ambíciami. Prvá, založená viac na estetickom princípe, sa vracala ku spirituálnej realite, v ktorej model bol zastúpený svojim obrazom a druhá, psychologizujúca, sa sústreďovala na reprodukciu skutočnosti. Zvyšujúca sa túžba po ilúzii, vystupujúcej z reality, postupne zostravovala výtvarné umenie. Len najväčší umelci boli schopní nakombinovať oba princípy a tak dynamizovať svoje diela. Od obdobia baroka trpela väčšina výtvarných diel nedostatkom iluzórnych vízií skutočnosti alebo na druhej strane nedostatkom dynamiky a hierarchie. Až príchod fotografie a filmu nasýtil všeobecný hlad po reálnej skutočnosti, od ktorej sa odvinulo iluzórno.

Bez ohľadu na zručnosť maliara jeho dielo odrážalo vždy a nevyhnutne autorov subjektívny náhľad. Dôvod prečo fotografia konzistentne nadväzuje na barokové umenie neleží v technickom zvládnutí umenia (fotografia bude ešte dlho zaostávať za maľbou ohľadne reprodukcie farieb), ale v psychologickom faktore naplnenia túžby po ilúzii mechanickou reprodukciou, v ktorej človek nezohráva žiadnu úlohu. A riešenie netkvie v dosiahnutom výsledku, ale v spôsobe jeho dosiahnutia.

Originalita fotografie sa odvíja od jej principiálnej objektivity (Bazin upozorňuje, že aj najzásadnejšia súčasť fotografickej sústavy – objektív – akoby upriamoval pozornosť na túto esenciálnu črtu). Po prvýkrát v umení je medzi originalitou objektu a jeho reprodukciou len neživý nástroj. Osobnosť fotografa vstupuje do procesu len výberom fotografovaného objektu a vyjadrením účelu zhotoveného snímku. Každý druh umenia je založený na prítomnosti svojho tvorcu a práve fotografia sa zakladá na jeho absencii.

Verná maľba môže podať hlbšiu informáciu o zobrazovanom modeli, ale stále jej bude chýbať tá iracionálna sila fotografie, ktorá tú vieru odstráni. Fotografia je verná sama o sebe. Objekt na fotografii nie je porovnávaný s ničím, je vyjadrením objektu samotného. Fotografovaný objekt je púho vytrhnutý z časových a priestorových súvislostí, ktoré ho inak smerujú a formujú. Na rozdiel od iných druhov výtvarného umenia, fotografia nevytvára večnosť, ale balzamuje čas, tkvie v okamihu a chráni ho pred očakávateľným zánikom.

Fotografia môže v otázkach kreativity dokonca prevýšiť ostaté oblasti výtvarného umenia. Nevýhodou maliara je, že ním zobrazovaný svet sa nekryje so svetom, v ktorom umelec reálne žije. Na druhej strane fotografia a fotografovaný objekt sú jednou entitou. Fotograf takto prispieva k objasneniu existujúceho poriadku a systému a nehľadá zjednodušené symboly, či náhrady.

Bazin považuje vynález fotografie za najdôležitejšiu udalosť v dejinách výtvarného umenia. Fotografia nám na jednej strane umožňuje obdivovať niečo, čo nás len oči nemohli naučiť milovať a na druhej strane môžeme obdivovať „maľbu“ ako súčasť fotografie, ktorej vzťah k prirodzenu prestal byť odôvodnením jej existencie.