V Auguste roku 2013 sa mne a môjmu bratovi Michalovi podarilo uskutočniť krásnu alpskú expedíciu na najvýchodnejšiu štvortisícovku v Alpách na Piz Berninu 4049 m cez nádherný hrebeň Biancograd.
Hermann Buhl jeden z najznámejších horolezcov o tomto hrebeni napísal, že patrí medzi najkrajšie snehovo ľadovcové hrebene v Alpách. Kde sa vlastne v Alpách tento skvost nachádza? Pohorie Bernina leží v juhovýchodnej časti Švajčiarska resp. na severe Talianska a je súčasťou východných Álp. Jeho najvyšší vrchol Piz Bernina je jedinou štvortisícovkou vo východných Alpách a Piz Palu je jedným z najnavštevovanejších vrcholov tohto pohoria. V pohorí sa nachádzajú aj obrovské ľadovce, najznámejší je ľadovec Morteratsch.
Po dvoch daždivých nociach prežitých v aute na parkovisku sa konečne ukázala dobrá predpoveď na najbližšie dva dni. Rýchla príprava na výstup, horolezecký materiál… mačky, cepín, jedlo na dva dni, voda a samozrejme moja zrkadlovka naplnili ruksak na maximálne znesiteľnú hmotnosť. Toto máme vytrepať do vyšky viac ako 4000 m ?! Našťastie sme na to psychicky aj fyzicky pripravení, ale aj tak je to drina.
Prvý deň vyrážame, až v poobedňajších hodinách. Netreba sa nikam náhliť, veď nás dnes čaká iba nejakých 5-6 hodin technicky nenáročného výstupu na chatu Chamanna Tschierva (2584 m n.m.) s prevýšením približne 800 m. Vyrážame od parkoviska pri mestečku Pontresina. Cesta na chatu vedie krásnou a nekonečnou dolinou Val Roseg.
Asi pol hodinu pred chatou sa otvorili nadherné a fotogenické výhľady na náš cieľ hrebeň Bianco vedúci na vrchol Piz Bernina a na vedľajší ľadovcový masív Piz Rozeg. Už aby bol večer a lepšie svetlo.
Chata bola preplnená, nemali sme objednaný nocľah, ale boli sme vytrvalí a tak sa nám predsa len podarilo ubytovanie vybaviť. O návrate sme neuvažovali, ani keby sme mali spať vonku bez spacáku. Podvečer nám skrátili Švajčiarskí záchranári. Videli sme, ako vrtuľníkom zvážali asi 5 ľudí z hrebeňa, ktorým sme na druhý deň mali liezť. Moc nám to na psychike nepridalo, ale vraj sa nejednalo o nič vážne, iba nejakú vytknutú nohu.
Potom už len nasledovalo povinné večerné fotenie masívu Piz Berniny a Piz Rozegu.
Na spánok sme moc času nemali, lebo sme nastavili budík už na druhú hodinu v noci. Chceli sme vyraziť čím skôr, aby sme sa na hrebeni vyhli zbytočnému čakaniu v rade na exponovaných miestach a tých tam podľa opisu malo byť mnoho. Smrad, chrápanie v preplnenej izbe a nervozita pred výstupom mi nedovolili aj tak zaspať pred výstupom. O druhej v noci to začalo. Prvý budík zazvonil nejakým Španielom. Potom nasledovala vlna chaosu, rýchleho vstávania, obliekania, prípravy ruksakov a výstroje na ťažký výstup. Každý chcel vyraziť čo najskôr. Nám sa podarilo vyraziť asi o 2:30 hod.
Hneď na začiatku som zistil, že som si v aute zabudol čelovku. Terén bol hodne skalnatý, nepríjemný a trochu neprehľadný. Bráchova čelovka musela stačiť obom. S orientáciou trochu pomáhali odrazky na skalách a čelovky družstiev pred nami. S jednou čelovkou sa nám nedalo kráčať vedľa seba, takže som raz nevidel ja a raz brácho, podľa toho, akým smerom svietil. Napriek slabému osvetleniu sme kráčali pomerne rýchlo , aby sme pred seba pustili čo najmenej ľudí. Stálo nás to niekoľko zakopnutí a malých problémov s orientáciou.
Takto sme sa dostali na ľadovec pod sedlo Prievlusa. Tu sme nasadili mačky, lebo sklon sa rýchlo zväčšoval. Normálne sú na tomto mieste dve možnosti výstupu, buď strmým ľadovcom, ktorý miestami podľa opisu mal dosahovať až 50% sklon, alebo po zaistenej ceste vľavo od ľadovca. Takmer všetci si volili druhú možnosť. Aj nám sa zdala rozumnejšia, ako visieť niekde vľade na predných hrotoch mačiek. No ukázalo sa, že ani táto druhá varianta nebola vôbec ľahká. Železné kramľe a stúpačky boli celé obalené mokrým topiacim sa ľadom. Takže výstup, ešte stále za tmy a bez dodatného istenia si vyžadoval maximálnu sústredenosť a opatrnosť. Nad kramľami nás čakal nepríjemný lezecký úsek po holej skale, no za ním nám už ale nič nebránilo dostať sa do sedla Prievlusa, ktoré je vo výške 3430 m.
Odtiaľto pokračuje výstup ostrým skalným hrebeňom. Tu je konečne čas naviazať sa na lano a na prvé poriadne fotenie, lebo slnko, už každú chvíľu vykukne von. Len keby som nemal také skrehnuté prsty. V mokrých rukaviciach ich nebolo možné zohriať, fotenie bolo pre mňa utrpením. Michal sa pustil do výstupu cez skalný exponovaný terén ako prvý. Ja som ho istil zdola. Po prvej lanovej dĺžke slniečko už vybehlo nad kopce, takže som prekonal bolesť zo zamrznutých prstov a aspoň trochu niečo pofotil.
Po prelezení najťažších miest som si musel odpočinúť, vymeniť prstové rukavice za teplé palčiaky. Voda, sušienky, teplé rukavice a aj slniečko mi vrátili život do mojich prstov. Priamo úmerne sa dostavila aj radosť z výstupu a vnímanie nádhernej krajiny okolo.
Mali sme za sebou prvú lezecky náročnejšiu časť výstupu. Ďalej výstup pokračoval po firne a snehu. Našťastie stopa bola pekne prešlapaná a sneh akurát premrznutý na mačky. Niekoľko skalných blokov sme obliezli po ľavej strane. Ďalej naša cesta viedla klesajúcou exponovanou rampou ktorá vyustila na strmý ľadovec. Čakal nás strmý výstup po snehu popri stene až na hrebeň. Je to jedno z kľúčových miest výstupu. Mali sme výborné podmienky, takže táto časť bola pre nás bezproblémová.
Na hrebeni sa nám otvorili konečne nádherné pohľady na samotný snehový hrebeň Biancograd. Povinné fotenie a mohli sme sa pustiť do ďalšej časti výstupu na ktorú sme sa najviac tešili.
Obišli sme ešte jednu skalnú vežičku a začali sme strmo stúpať hrebeňom Biancograd. Na hrebeni bol pomerne tvrdý firn v strmších úsekoch až skoro ľad. Preveje veľké neboli.
Niektoré úseky boli strmé až okolo 50% percent, takže sme museli byť opatrní. Hlavne, keď sme pózovali do foťáku. Popri tom všetkom sme si stihli aj tieto krásne úseky hrebeňa vychutnávať.
V hornej časti hrebeňa sa strmosť zmiernila a nad nami sa natiahla zaujímavá oblačnosť, ktorá tomu všetkému dodávala výbornú atmosféru.
Tešili sme sa aj z toho, že sme zatiaľ takmer nikde nemuseli čakať v rade na ďalšie vystupujúce družstvá. To množstvo ľudí sa akosi dobre rozložilo po celom hrebeni.
Snehovým hrebeňom sme sa dostali až na vrchol Bianco ktorému chýba iba pár metrov od výšky 4000 m. Odtiaľ sa nám ukázala ďalšia skalnatá časť hrebeňa a konečne už aj samotný vrchol Piz Berniny.
Tento posledný úsek na ceste k vrcholu je zároveň aj najťažší a najnebezpečnejší.. Na skalnom hrebeni bolo dostatok istiacich bodov, hlavne na tých najťažších miestach. Na dvoch miestach sú zlaňáky. Na prvom sme zlaňovali asi 15 metrov a na druhom cca 10 metrov.
Trasa viedla prakticky stále po hrebeni, len na začiatku sme trochu traverzovali z ľavej strany. V týchto miestach sme museli občas počkať, dokiaľ prezlaňujú ďalšie družstvá. Vôbec nám to ale nevadilo. Veď vietor nebol silný, slniečko hrialo tiež tak akurát a časovo sme boli na tom výborne. Dobu čakania sme využili na fotenie a kochanie sa majestátnou okolitou prírodou.
Samozrejme v tejto výške skala nebola čistá a suchá preto sme jednotlivé vežičky na hrebeni prekonávali mixovým lezením, to znamená lezenie aj s mačkami po snehu a skalách. Našťastie sme už boli na tento spôsob lezenia zvyknutí pri iných Alpských a Tatranských výstupoch. Rovnako aj exponovanosť hrebeňa a pohľady do hrozitánskych hĺbok nám nenaháňali nijaký strach. Brácho liezol ako prvý. Bez problémov všetko preliezol a ja v podobnom štýle za ním.
Po druhom zlaňáku sme lano schovali do batoha. Bez lana sme posledným stúpaním na vrchol mohli rýchlejšie postupovať. Na vrchol nás už žiadna lezecká "trojka" nečakala, tak sme sa nemali v takých parádnych podmienkach čoho obávať.
Po prekonaní posledného výšvyhu a krátkeho vrcholového hrebienka sme si už stískali ruky na vrchole Piz Berniny. Paráda dokázali sme to a to vo výbornom čase a v nádhernom počasí.
Pohľady na všetky strany boli skvelé. Najkrajší bol asi smerom na Piz Zupo, Belavistu a Piz Palu, ktoré sú stále nádherne zaľadnené. Ale aj smerom na Piz Scersen a Piz Rozeg bol majestátny pohľad.
Na vrchole sme sa dlho nezdržali, niekoľko fotiek, nejaké jedlo a ideme ďalej. Pokračujeme hrebeňom Spalla, ktorý je technicky len o niečo ľahší, ako výstupový Biancograd.
Na hrebeni sme predbehli nejakých Rusov, ktorí sa istili na každom kroku a postupovali veľmi pomaly. Prekvapilo ma, ako bol tento hrebeň málo zaľadnený, lebo na viacerých fotkách čo som odtiaľ videl vyzeral tento hrebeň oveľa ľadovejšie. Napriek tomu bol aj tento hrebeň nádherne fotogenický.
Na tomto zostupovom hrebeni sme sa lanom neistili, až na niektoré úseky, ktoré sme prezlaňovali. Štandy na zlaňáky boli pripravené a to znamená, že zlaňovanie nepredstavovalo nijaký problém. Práve naopak zostup z hrebeňa Spalla prijemne urýchlili. 
Okolo druhej hodiny poobede sme už stáli pri chate Marco e Rosa. Tu nás napadla myšlienka, či by sme na druhý deň ešte neprešli hrebeň Piz Zupa a Belavisty. Chatár nás ale rýchlo presvedčil, že nič také nám nehrozí, lebo má chatu beznádejne obsadenú a my chudobní Slováci mu isto zarobiť nedáme. Spacáky sme so sebou nemali a mrznúť niekde na ľadovci sa nám nechcelo, tak sme sa rozhodli, že ideme dole.
Boli sme ešte stále vo výške viac ako 3500 m. Naviazali sme sa na lano a postupne sme začali obchádzať veľké trhliny, ktoré sa skrývali pod Piz Zupom a Belavistou.
Dole k autu nás ešte stále čakal pekný kúsok cesty. Našťastie chodník bol pekne prešľapaný, trhliny viditeľné a počasie stále parádne. Cestou okrem trhlín nás zaujal aj krásny štít Cresta Guzza ktorý sme podchádzali.
Všetky trhliny sme bezpečne obišli a dostali sme sa až na krátky, ale vôbec nie jednoduchý skalný skok s názvom Fortezza. Prechod uľahčili navŕtané nity a štandy. A opäť sme si trochu zazlaňovali.
Čakala nás už len posledná časť zostupu, ktorá už neobsahovala nijaké lezecké úseky. A preto sme aj posledné prudšie úseky zlyžovali na topánkach. Príjemne nám to zrýchlilo zostup.
Na spodnej časti ľadovca Morteratsch sme mali malé problémy pri hľadaní správnej cesty. A tak sme museli niektoré rozľahlé trhliny veľkými obklukami obchádzať.
Problémy netrvali dlho a o chvíľu sme už kráčali dolinou Morterasch, ktorá ešte pred 90 rokmi bola úplne zaľadnená. Nakoniec ešte asi 3 kilometre po ceste na parkovisko a stojíme zmorení, ale šťastní pri našom aute. Zvládli sme to. Okolo siedmej večer si môžeme zaknihovať ďalšiu skvelú túru.
Na záver by som chcel poďakovat Bohu ktorému verím a ktorý nám dovolil vidieť ďaľší nádherný kus nádhernej prírody a chránil nás počas celého výstupu. A tak isto chcem poďakovať bratovi Michalovi, ktorý je mojím perfektným parťákom na horách, trpezlivý pri fotení a ktorý sám do tohto članku poskytol niekoľko svojich fotografii a zároveň vytvoril z tohto výstupu aj krátke video ktoré si môžeže pozrieť na https://www.youtube.com/watch?v=TpQkqDroHlQ.
Pridaj komentár
