Keď som sám, som v najlepšej spoločnosti. To už povedal niekto iný .. že vraj Satinský, no aj jemu pripisujú toľko falošných výrokov ako Oscarovi Wildeovi. A cestovať sám, to je ako rezervovať si najlepšiu cestovku na svete s najlepším sprievodcom (neplatí pre extrovertov).
Kirgizsko bola jasná voľba. Poznáte to.. Odchádzate z top dovolenky, na vašej sandisk karte máte 16 giga fotiek, z toho 3 percentá relevantných. Vravíte si: tu sa musím ešte vrátiť. Ale nestane sa. Svet je veľký. Zláka vás zapichnúť špendlík na iné miesto. Mne sa to nestalo. Lebo som super a šikovnejší ako ostatní! Jedine žeby nie .. fakt nie. Jednoducho objavila sa o stovku lacnejšia letenka ako minulý rok a nebol čas čakať na rozhodnutie potencionálnych parťákov. Tak som to skúsil sám. Celý príbeh.
Je jasné, že o mňa mali všetci obavy. Frajerka, rodičia, kamoši.. Stále neviem, či im išlo o moju bezpečnosť, alebo len o psychický stav, keďže som sa vydal napospas vlastným vibramom. Nepýtal som sa, aby som sa neurazil. Ťažko niekoho presvedčiť, že Kirgizsko je bezpečná krajina a že naozaj nebezpečné je ísť na diskotéku do Lendaku a nie behať kolo nomádov v dolinách. Samozrejme, na hubu môžete dostať vždy a všade ( napríklad aj v Lendaku .. už som spomínal? ).
No ale k veci. Biškek je hlavné mesto. Už som o ňom písal v minulom článku. To keď som tam bol prvýkrát v septembri 2013. Železobetón je trvácny a odolný (Le Corbusier kvituje). Nič sa nezmenilo. Keď obsypete Krompachy a Svit kvetináčmi, máte z tých miest odrazu pocit, akoby tam boli kvetináče. Toľko k rozdielu, keďže teraz bol jún a predtým bol september.
Z Biškeku som to do cezpolkrajiny vzdialeného Karakolu zobral taxíkom. Ale nepredstavujte si to ako Sám doma v New Yorku v taxíku v balíku. Tu sa len na autobusovej stanici vyhádate s taxikárom o bezkonkurenčnej cene, počkáte, kým sa obsadia aspon tri zo štyroch miest a napokon aj tak zistíte, že ste ste vlastne hrdým sponzorom kirgizskej rodinky na jej ceste za známymi na druhom konci republiky.
Karakol je fajn. Ale len preto, že leží bezprostredne pri horách. Inak je to smutné miesto. Je to východiskový bod pre najlepšie treky. Asfalt je tam vzácnosťou ako pravidelný príjem.
No aby som neukrivdil. Kirgizi su naozaj dobrá partia. Neveril som, ako je možné, že tak chudobná krajina má obyvateľov, ktorí vám v podstate nijak nelezú do zadku. Pôsobia chladne, k cudzincovi odmerane, veľa sa nesmejú a kebyže niesom oblečený ako krikľavý alpinefjallravenhuskyadidas turista, tak o mňa ani okom nezavadia. Neviem ako vy, ale ja nemám rád, keď mi niekde vnucujú tovar, služby, či láskavosť. Možno sa tým sami oberajú o prospech, ale mne to skrátka sadlo.
Aj v trekovej agentúre pôsobili, že keď sa mi nepáči, môžem ísť sám bez sprievodcu. Taká je cena, zariaď sa priateľu. Zariadil som sa. Ak nie ste vyslovene typ osamelého vlka, odporúčam si na viacdňové treky zobrať sprievodcu. V prvom rade tým prispejete lokálnej ekonomike. A naozaj to príde vhod. Niesom žiaden kirgizológ, ale poviem aspoň z vlastnej skúsenosti. Hory niesú sranda, to viete. V Kirgizsku je síce pár značených trekových trás, ale mimo toho sa riadite len odhadom. Hore sneží aj v lete. Vtedy nevidíte nič. Ani len to, či už chodíte po deravom ľadovci, alebo po žulovej skale. Moji sprievodcovia to vedeli, teda aspoň sa tvárili, že vedia. Vedia odhadnúť, či sa oplatí prekročiť sedlo vo výške 3886mnm, alebo je to lepšie obísť desaťkilometrovou obchádzkou. A hlavne - sú to Kirgizi. Znaju pa rusky gavariť. Dozviete sa čo to o lokálnych pohoriach, i koľko zaplatil pred týždňom za starý passat a koho tak nasral, že má pod uchom tú jazvu (nie, nie je to plastika). Ešte jedna vec. Na brožúrke o Kirgizsku zaiste uvidíte medvede, vlky, snežného leoparda a iné bububu. Ale pravdepodobne ich nestretnete. Ale koho určite stretnete sú pastieri s dobytkom. Ich celé rodiny. Zmienil som sa, že Kirgizi radi pijú? No..áno, PIJÚ. Možno dedičstvo zo ZSSR, možno z nudy, možno len preto, že môžu. A môžu aj docválať ku vám a chcieť sa "pobratovať". To je milé akurát tak na jednu selfie. Potom by ste si radi šli po svojom a pokecali si s niekým príčetným, nech vás zbaví toho liehového bremena. Na to je tu dobrý sprievodca. Je to váš diplomat s ruksakom a znalosťou kirgizskej nomádskej nátury.
Môj prvý sprievodca Maxo bol tichý týpek s kondičkou Kuzminovovej. Na opis exteriérov tu mám radšej fotky. Prešli sme štyri brutálne krásne doliny, zažili všetky druhy počasia a ponurý Karakol mi po piatich dňoch v horách pripadal ako Seattle.
Druhá túra bola kratšia a všeobecne ľahšia. Druhý sprievodca Madut bol taký ako Maxo, len úplne iný. Ukecaný, s dobrou angličtinou a mal rád krátke a časté prestávky. Maxa som často videl len ako červenú šušťakovú bodku 200 metrov predo mnou. Madut sa vypytoval viac ako ja, neustále nablízku a mal nekonečnú zásobu karamelových cukríkov, vraj z Porošenkovho impéria.
Chlapec ma nesklamal a odprevadil ma bezpečne cez dve sedlá naspäť do Karakolu.
Z celkových 13 dní sa mi v horách podarilo stráviť celých 8. Ak by som teraz zahrnul tento text kontempláciou nad krásami prírody a pohybu v nej, stačilo by dať CTRL+C/+V z ľubovoľnej publikácie. Ak by som povedal, ze to bolo krásne, klamal by som. NEBOLO. Nie je nič krásne na tom, keď s 30 kilovým ruksakom rátate svoje kroky na mesiačiky a na kapucňu vám padajú krúpy vo výške tritisíc metrov. Ani keď sa zobudíte v noci na zimu, či divné zvuky vonku pri stane (Maxo chrápal). Pravú hodnotu výletu som si uvedomil, keď nohy a mozog zrelaxovali a cez virtuálny filter driny do pamäte vošli hlavne spomienky na scenérie, kde okrem vás neboli ani stopy v snehu, ani jedno ťukanie paličiek okrem vašich a tri krát tri metre vodorovnej plochy boli vaším najdrahším pozemkom pre sklonenie hlavy.
Na záver pár vychytávok, ktoré sa nevošli:
Pri vstupe alebo nocľahu v doline je užitočné sa prihovoriť lokálnemu pastierovi (do 3500 výškových metrov ich čakajte všade). Poradiť sa ohľadne cesty, aj keď ju viete, je pokorným gestom, ktoré nemusíte ľutovať. Je to vás primárny kontakt s koňom, ako najlepším dopravným prostriedkom.
Kumys (Kumus) je ich známy národný nápoj. Ide o fermentované kobylie mlieko s obsahom alkoholu. Ešte som nestretol nikoho z radu turistov, komu by to chutilo a miestni sa neurazia, keď to odmietnene. I oni sami radšej prechádzajú na vodku.
Yurta je síce symbolom krajiny, ale pastierske rodiny už bežne prechádzajú na jednoduchšie skladné vojenské stany s kovovou kostrou. Vnútri sa často kúri sušenými kozími a ovčími bobkami. Nesmrdí to vôbec.
Prikladám link na amatérsky zostrihané a roztrasené video. Napriek tomu podáva približnú predstavu zážitku.
Prajem skorú návštevu :)
Pridaj komentár
) je krátke a aj roztrasené video prínosom pri vnímaní skutočnej atmosféry. Tie upravené a často sterilné foto to tak dobre nedokážu. To je ale prirodzená vlastnosť fotografie, niekdy výhodná, inokedy menej. 
