Jednou zo základných potrieb a najhlavnejších cieľov všetkého živého tvorstva na Zemi je snaha priviesť na svet svojho potomka, a tak zachovať svoj rod a druh. Tomuto vždy predchádza niekoľko namáhavých aktivít. Hľadanie vhodného partnera, následne dvorenie a samotný akt párenia sa v živočíšnej ríši. V závislosti od živočíšnej skupiny tieto aktivity prebiehajú celý rok. Leto vobdobí približne od polovice júla do polovice augusta v tomto smere už tradične patrí srnčej zveri – vtomto období prebieha srnčia ruja. Trvanie ruje, ako aj jej začiatok a koniec, je podmienený poveternostnými podmienkami ako sú teplo, oblačnosť a podobne. Samozrejme srnčiu zver je možné fotiť po celý rok, no ruja je obdobím, kedy sa k srnčej zvery dá poľahky dostať na krátku vzdialenosť za pomoci vábničky. Skúsený poľovník, nadšenec ale aj fotograf prírody dokáže vďaka vábničke napodobniť piskot rujnej srny, na čo srnec často reaguje svojim príchodom. 
Tohtoročná ruja však bola pomerne zvláštna. Aj napriek tomu, že už na jar som si vytypoval vhodné miesto, spočiatku som nebol úspešný. Vedel som, že na danom mieste je viacero srncov, čo som odpozoroval už dávnejšie. Od začiatku až do konca kalendárnej ruje som s vábením tento rok nebol úspešný. Zrejme to spôsobilo veľmi teplé obdobie a pri tých tropických teplotách bola zver málo aktívna a ukrývala sa vtôni lesa až do neskorých večerných hodín aj keď teplo ruju pomerne výrazne podporuje.
Moje prvé snahy o nafotenie srnca sa začali približne v polovici júla. Vzhľadom na pracovné a rodinné povinnosti som na mojom vytypovanom mieste dlhší čas nebol. Krátko po príchode ma čakalo nemilé prekvapenie. Na pomerne veľkej lúke obklopenej lesom bola veľmi vysoká nepokosená tráva. Kedže výška trávy mi bola asi po krk, o nejakom serióznom fotení teda nemohla byť ani reč. Aj keď som vtomto momente odchádzal sklamaný, vedel som že družstevníci kosia tieto lúky v pomerne pravidelnom intervale a veril som, že vzhľadom na výšku trávy kosenie vkrátkom čase musí prísť. Po týždni som šťastie skúsil opäť. Moje prognózy sa potvrdili a tráva bol čerstvo pokosená. Ako býva zvykom, na čerstvo pokosenú lúku zver nejaký čas nechodí, no napriek tomu som sa obliekol do maskovacích vecí, prehodil som cez seba maskovačku a čakal. Po polhodine prišiel. Síce nie srnec, ale mladý lišiak. Bol na vzdialenosť približne 100m a na slušnú fotku som ho potreboval dostať bližšie. Druhým problémom bolo, že kvôli vetru som sedel proti slnku, ktoré však bolo večerné a pri troche šťastia by sa to dalo využiť v môj prospech. Okrem vábničky na srnca som mal so sebou aj zajačie vrešťadlo. Napodobnil som nárek raneného zajaca. Líška síce bola zaujatá lovením hlodavcov, no nárek zajaca na ňu pôsobil ako magnet. Keďže som bol pomerne slušne maskovaný prišiel na vzdialenosť 10m. Chvíľu si ma poobzeral, dovolil mi urobiť zopár záberov apomaly odbehol do neďalekého krovia. Slnko pomaly zapadlo aja som sa vtento večer pobral domov.
Na toto miesto som sa opäť vrátil oniekoľko dní abol tam zas. Aj so svojim súrodencom. Opať som zavábil vrešťadlom. Efekt bol rovnaký ako naposledy. Tento krát som sedel po svetle, ktoré lišiaka a jeho srsť krásne presvetlilo. Tento krát sa však lišiak predo mnou pomotal o dosť dlhšie, a tak som mal asi pol hodinku pred sebou krásne líščie divadlo. Po srnčej však až do konca júla nebolo ani stopy.
Nakoniec som sa však dočkal. Ako som spomínal, na vábničku tento rok nešlo nič a tak som si vjeden letný večer sadol na veľkú čistinku obklopenú lesom. Ani nie p polhodine vyšli prvé srny, v diaľke sa objavil srnec, no všetko bolo mimo ,,dostrel,,. A tak som len sedel a ďalej pozoroval čo sa bude diať. Zakrátko vybehla srna a za ňou srnec. Ako to cez ruju býva, trošku sa ponaháňali, srna akoby robila drahoty no napokon došlo aj priamo kaktu párenia. Žiaľ opäť v pomerne veľkej vzdialenosti a navyše chrbtom ku mne. Keďže sa ruja schyľovala ku koncu, pomaly som strácal nádej na vytúženú fotku – akt párenia.
V polovici augusta, aj keď už ruja mala byť pomaly skončená som sa rozhodol, že to ešte raz skúsim. Však už viackrát sa mi stalo, že dobrá fotka sa podarila až na poslednú chvíľu. Tak som sa opäť vybral na danú lokalitu, sadol si na rovnaké miesto, obliekol som sa do hejkala a maskovaný ešte aj maskovacou sieťou som čakal adúfal že sa niečo podarí. Zrejme to bolo nejaké špeciálne vnuknutie, lebo práve tento večer sa mi podarilo to, na čo som čakal dva roky. Asi po trištvrte hodine začala vychádzať srnčia. Ako som tak vdiaľke pozoroval srnu so srnčaťom, asi 20m predo mnou vyšla na lúku srna a za ňou srnec. Teraz by to mohlo vísť, hovoril som si vduchu. Stalo sa. Po krátkom ,,laškovaní,, srnec vyskočil na srnu a prebehol akt párenia. Šťastena vtedy stála na mojej strane, obaja aktéri boli otočení hlavami ku mne a vprimeranej vzdialenosti. Super, mal som fotku, ktorá nie je až taká bežná.
Po akte párenia obaja zmizli vneďalekom kroví. Domov som sa však ešte nechystal. Svetla bolo dosť takže som na mieste zostal ešte asi hodinku. Počas tejto hodiny tento párik ešte na lúku vyšiel niekoľkokrát. Vjednom momente sa však neďaleko objavil druhý srnec a evidentne tiež javil záujem o už zadanú srnu. Začalo sa krásne predstavenie. Nový srnec sa pomaly a opatrne približoval k už zadanej srne. Náhle sa jej partner zdvihol a rázne vyhnal záškodníka, čo sa mi podarilo natočiť na video. Tento večer bol skrátka výborný.
Tohtoročnú ruju hodnotím ako celkom úspešnú. Podarila sa mi fotka, ktorú som chcel, aj keď samozrejme je čo zlepšovať, od svetla, cez pozadie a uhol záberu. Divá príroda však nie je ateliér a zvieratá modely, takže som veľmi rád, že sa mi takto zadarilo a aj za vedľajšie produkty v podobe fotografií líšok.
Pridaj komentár
