Osvienčim: Najväčší vyhladzovací tábor za čias nacizmu. Osvienčim a Brezinka sa stali symbolom genocídy a holokaustu nepredstaviteľných rozmerov. Je to najmenšie územie na zemi, kde bolo vyvražedené také veľké množstvo ľudí (približne 1,5 milióna). V roku 1979 bol koncentračný tábor zapísaný do svetového dedičstva UNESCO. Viac ako milión návštevníkov ročne sa prichádza pozrieť na tento hrozný výjav ľudskej tragédie. Pri prehliadke tábora som si kládol otázku: "ako je to možné, že také niečo je človek schopný vykonať?"
Hlavný nápis na vstupnej bráne "Arbeit macht frei" je známy hádam každému, kto sa aspoň trochu zaujíma o problematiku holokaustu.
Takto vyzerali uličky, ktorými sa prechádzali dozorcovia, krytý poriadnym pletivom.
Celý areál tvoria budovy, v ktorých boli umiestnení (a väznení) kedysi "neželaní ľudia". Dnes sú v týchto budovách stále expozície jednotlivých národov.
Videli sme napríklad maďarskú, československú, francúzsku expozíciu, kde môžete vnímať, asi akú atmosféru prežívali v tomto tábore. Napríklad, keď vstúpite do jednej budovy a začujete piskot vlaku, alebo keď sa prejdete po umelo vytvorenom vozni a pod.
Nacisti sa snažili spenažiť čokoľvek.V tomto prípade koberec utkaný z vlasov obeti.
Je smutné vidieť, čo po týchto ľuďoch zostalo.
Celodenný život väzňov nebol ani prinajmenšom "komfortný" - tvrdé postele, tvrdá práca....
... a odmenou za prácu? Pec! Ani nedokážem slovami napísať, čo sa s nimi dialo.
Je dobré, že niektorí nezabúdajú, .... Pri pohľade na dlhý zoznam mien sa asi nie jeden zamyslí a pýta sa: "Prečo?"
To isté sa pýtali asi aj bývalí väzni, keď volali na Boha ako žalmista "...a moja bolesť je stále predo mnou." (Žalm 38,18)
Po prehliadke "pracovného" tábora v Osvienčimi sme sa presunuli do druhého blízkeho tábora v Brezinke - Birkennau. Je to tábor, kde sa veľa budov nezachovalo, ale predsa si tu človek uvedomí pominuteľnosť života.
Zvlášť pri pohľade na konečnú zastávku vlaku som sa pýtal. Pýta sa človek vôbec, čo s ním bude potom....?
Veď jediným svetlom, ktoré kedysi ľudia v tábore mali, bola malá lampa, naokolo samá tma a smrť. A aké svetlo svieti dnes nám?
Kiež by sa každý z nás vedel v živote zastaviť (a nielen pri návšteve Osviečimu) a nájsť odpoveď na životne dôležité otázky.
Hlavný nápis na vstupnej bráne "Arbeit macht frei" je známy hádam každému, kto sa aspoň trochu zaujíma o problematiku holokaustu.
Takto vyzerali uličky, ktorými sa prechádzali dozorcovia, krytý poriadnym pletivom.
Celý areál tvoria budovy, v ktorých boli umiestnení (a väznení) kedysi "neželaní ľudia". Dnes sú v týchto budovách stále expozície jednotlivých národov.
Videli sme napríklad maďarskú, československú, francúzsku expozíciu, kde môžete vnímať, asi akú atmosféru prežívali v tomto tábore. Napríklad, keď vstúpite do jednej budovy a začujete piskot vlaku, alebo keď sa prejdete po umelo vytvorenom vozni a pod.
Nacisti sa snažili spenažiť čokoľvek.V tomto prípade koberec utkaný z vlasov obeti.
Je smutné vidieť, čo po týchto ľuďoch zostalo.
Celodenný život väzňov nebol ani prinajmenšom "komfortný" - tvrdé postele, tvrdá práca....
... a odmenou za prácu? Pec! Ani nedokážem slovami napísať, čo sa s nimi dialo.
Je dobré, že niektorí nezabúdajú, .... Pri pohľade na dlhý zoznam mien sa asi nie jeden zamyslí a pýta sa: "Prečo?"
To isté sa pýtali asi aj bývalí väzni, keď volali na Boha ako žalmista "...a moja bolesť je stále predo mnou." (Žalm 38,18)
Po prehliadke "pracovného" tábora v Osvienčimi sme sa presunuli do druhého blízkeho tábora v Brezinke - Birkennau. Je to tábor, kde sa veľa budov nezachovalo, ale predsa si tu človek uvedomí pominuteľnosť života.
Zvlášť pri pohľade na konečnú zastávku vlaku som sa pýtal. Pýta sa človek vôbec, čo s ním bude potom....?
Veď jediným svetlom, ktoré kedysi ľudia v tábore mali, bola malá lampa, naokolo samá tma a smrť. A aké svetlo svieti dnes nám?
Kiež by sa každý z nás vedel v živote zastaviť (a nielen pri návšteve Osviečimu) a nájsť odpoveď na životne dôležité otázky.