Keď som mojej mame oznámila, že si beriem bicykel a idem do Bosny, otočila oči v stĺp a z fleku mi to zakázala. Uvedomujem si, že pre mnohých nie je Bosna a Hercegovina exotickou krajinou. Mnohí si ju spájajú s vojnami rozvrátenou Juhosláviou, obchodníkmi s bielym mäsom a nulovou infraštruktúrou. Ja som bohužial z generácie, ktorá sa ničoho nebojí, nič si nepamätá a nič nezažila, takže sáčkové polievky do vrecka a juchú, trmácame sa na Balkán...
Začalo to skoro ráno, až to vlastne bola ešte noc. Rozobrali sme všetky bicykle a naprali ich do prívesu našej deväťmiestnej káry tak, aby sa tam zmestili ako oni, tak aj ostatná batožina. Každý z nás má 20 litrovú kapsu, ktorú budeme každý nasledujúci deň, večer demontovať a ráno späť montovať na nosič bicykla. Nesieme si so sebou iba najzákladnejšie veci, krátky a dlhý rukáv, nohavice, pár hroznových cukrov, sáčkové polievky a spacák - nech je kde spať.
Noc v Sarajeve
Prvý krát som si realitu bývalej Juhoslávie a „nového“ Balkánu uvedomila práve keď sme docestovali do Sarajeva. Čo sa týka histórie, idúcky na vlastné oči, cez dymové sklá nášho auta som videla tunely, ktorými bolo počas obliehania a ostreľovania zásobované Sarajevo. Na príhody o príjemných, otvorených a pohostinných ľuďoch som zabudla v momente, keď nám mladí ľudia v malebnej dedinke pánu bohu za chrbtom ponúkli nocľah za rozpadnutým humnom, na lúke a v našich vlastných spacákoch za 50 eur. Prečo nie? Povedali sme si, a vrátili sa radšej do Sarajeva. Tam boli miestni ešte prefíkanejši a za to isté chceli dvakrát toľko. Nedali sme sa! Spali sme na akejsi nóbl tráve, v nóbl parku, medzi štyrma nóbl hotelmi a ráno sme sa rýchlo pakovali, aby si nás nevšimla miesta polícia. Mohol by z toho byť problém...
"Sarajevské ráno"
Výhody turizmu si užívajú naozaj všetci
V túto noc som si uvedomila, že nie len Tibeťania zabúdajú na svoju pôvodnú kultúru a zvyky. Dnes už nie je nikde nič pôvodné, a keď, tak je to nechutne naaranžovaný skanzen, ktorý všetkým hovorí, že takto to určite nikdy a nikde nemohlo byť. Utešuje ma len myšlienka, že na čo nám je umenie, keď existuje gýč? Sarajevčanky sa preháňali po hlavnej promenáde vo svetle pouličných lámp nafintené, až som si vravela, či nie sme v Miláne. Štekličky aj dvadsať centi a do toho cigánske deti žobrali tak moc, že niekedy ste dostali pästičkou do brucha, aby ste si to vôbec všimli. Osamelé dieťa v strede mosta. Mohlo mať okolo jedného roka a chodiť ešte nevedelo. Kasička ležala pred ním, rúčka vystretá a na každý, hoci aj letmý pohľad, reagovalo “mani? mani?“(=money). Kto ju tam posadil a prečo neviem, ale hlavné je, že to nechápem.
Na druhý deň sme odtiaľ zdúchli, zajedno kvôli tým policajtom, za druhé kvôli tomu mestu, zatretie sme predsa len pociťovali potrebu zadosťučiniť našej stredoeurópskej kultúre, nájsť prameň kryštálovo čistej vody, omočiť tváre a hejrup na bicykle. Dávame si prvé stúpanie, s ním prvé letné lúče, prvé raňajky o dvanástej a náš prvý imaginárny záchytný bod, sedlo Rogoj, je za nami. V tento deň sa okrem šlapania dlho hore a dlho dole neudialo skoro nič hodné spomenutia. Jedine príhoda, ako na vŕšok, na ktorom sme odpočívali, dorazilo odmínovávacie auto. Vtedy sme si predsavzali, že v budúcnosti nebudeme tabule „Pozor míny“, brat tak ľahkovážne.
Tvári v tvár kaňonom...
Postrehy z ciest: infraštruktúra a kvalita ciest dobré, na cyklistiku priam ideálne zrekonštruované. Kvôli niekdajšiemu zásobovaniu armády si na cestách potrpeli, z čoho samozrejme len ťažíme. Šlapeme a mňa stále častejšie fascinujú hraničné tabule vo vnútri štátu, ktoré nás hrdo informujú, kedy a ako prechádzame zo srbskej časti krajiny do bosniackej.
V tretí deň sme dorazili do kempingového mestečka Bastasi. Našou snahou je splaviť jeden z najväčších kaňonov sveta. Vyhĺbila ho rieka Tara, ktorá spolu so sútokom rieky Piva vytvára balkánsky veľtok Drina. Čakali nás tu najväčšie hody mojej nevegetariánskej časti života. S nešťastím v hlase musím konštatovať, že táto večera bola prvou a poslednou originálnou a tradičnou hostinou v Bosne, ktorú som počas tohto výletu zažila. #Bastasi#
V rámci kempu sme ako rodení a skúsení vodáci absolvovali poldňový rafting spomínaným kaňonom. Po vyčerpávajúcej úvodnej inštruktáži “left, right, sve“, sme sa pustili tvári v tvár kaňonom, ktorým tečie neutíchajúci živel Tara. Po prvom splave, z ktorého máme neuveriteľne akčné fotky, som si uvedomila, že až také drsné to nebude. A že aj napriek tomu, že sme v turisticky málo navštevovanej krajine, vody číreho turizmu sú rozvírené už aj tu. Kaňon má v niektorých miestach hĺbku až 1 300 metrov a je najhlbší v Európe. Závisí to však od ročného obdobia a množstve vody, stekajúcej po zime z okolitých hôr. My sme však, tak ako aj mnohí iný, zažili asi najpokojnejšie vody, v ktorých sa ani takí, remesla neznalí ako my, nemuseli báť. Nechcem však nikomu nič uprieť a tak dodám, že zážitok to bol aj tak parádny, pretože príroda navôkol bola úchvatná a voda neskutočne studená a krásne modrá (otužilci sa aj kúpali).
"Vopred ospravedlňujem kvalitu fotky (je to len rýchly scan)." Fotku nám urobil jeden miestny fotograf, ktorú sme od neho kúpili za 1 euro večer v kempe. Z bezpečnostných dôvodov sme si fotoaparáty do raftu nebrali.
Po rafťáckej pauze sme opäť hopsli na bicykle a pokračovali v našej etno-cykloturistickej ceste národným parkom Sutjeska, ktorý sa vlečie pohorím Zelengora. Nasledovalo niekoľko dní nekonečného stúpania a krátkeho klesania, ktoré boli v teple úmorné tak či onak. Okrem jednej dedinky, kde sme s domácimi ponocovali na terase pohostinstva, spali sme poväčšine pod holým nebom. Dni sa občas prehupli do všeoblapujúcej atmosféry fyzického aj psychického napätia. Nikto z nás nepredpokladal, že celých sedemdesiat kilometrov nestretneme ani jedny potraviny. Bilancia sa niesla v znamení niekoľkých nervóznych štekov na všetky strany, o tom, kde sme mohli zastať a nezastali sme, dvoje presilené kolená a jedno odpadnuté koleso. V najbližšej dedine sme sa uvelebili pod platanmi, zaplatili pani domácej desať eur za štyri zemiačky, soľ, mrkvu a cibuľu. Tie sme nakoniec aj tak neupiekli, zajedno lebo dulo a za druhé sme mali záchranné sáčkové polievky. Ja osobne som v ten deň ďakovala všetkým mne známym bohom, že slnko už zapadá, a že už nemusím ďalej šlapať do pedálov.
"Krajina čím ďalej tým viac vysychala a nebadali sme ďalšie známky života."
Máme za sebou niekoľko dní bez poriadneho jedla a s maximálnym fyzickým vypätím. Pre mňa vražedná kombinácia. Som nervózna, vrčím a v duchu si nadávam. Keď ideme dolu kopcom a je veľký hluk, nadávam aj nahlas. Mojím jediným spásonosným cieľom mihotajúcim sa v diali je mesto Gacko.
Na chvíľku zastavíme, najeme sa, umyjeme. Čakajú tu na nás obchodníci v pravom slova zmysle a ľudia, ktorí vidia turistu z rozprávky Oslík zatras sa. Predavačky a čašníčky vymýšľajúce si ceny podľa toho ako vyzeráte, mám aj tak zo všetkého najradšej.
Po tom, ako som sa najedla mám už iba čiernu dieru. Pamätám si, že sme dlho klesali, možno aj celý deň. Brzdila som celú cestu, ale aj tak som šla aspoň 40km v hodine a modlila sa, nech mi nepraskne brzdové lanko. Rovina nastala až v Mostare.
Mostar - mesto dvoch tvárí
Mostar je známy iba, alebo práve kvôli mostu, ktorý mesto rozdelil na moslimskú a kresťanskú časť. Stavitelia na každej strane rieky Neretva sa snažia svojou monumenalitou predčiť slávu „toho druhého“ boha, na „tej druhej“ strane. V deväťdesiatych rokoch bol tento most vyhodený do vzduchu vojakmi chorvátskej armády, aby mohol byť o dvadsať rokov zapísaný do kultúrneho dedičstva UNESCO. Pôvodný zámer použiť pri obnove mosta čo najviac pôvodného materiálu, ktorý spadol do rieky, sa nepodarilo zrealizovať. Obrovské kamenné monumenty tak ležia na brehoch Neretvy. Zažili sme aj preslávených miestnych, ktorí sú ochotní pri vyzbieraní 30 eur niekoľkokrát do dňa urobiť show a v najmenej očakávanom okamžiku skočiť z mosta.
Samotná návšteva mesta prebiehala turisticky tradične. Našli sme si nejaké ubytovanie, aby sme sa po kamenných uličkách nemuseli trmácať s bicyklami. Pred kúpeľnou potom vznikla šóra osolených ľudí a chvíľu to bolo aj na boj, ale potom sme sa už cítili ako ľudia. Vytiahli sme jediné čisté veci, odložené v kapsách presne na túto príležitosť a vydali sa objavovať mesto. To bolo samo o sebe nesmierne jednoduché. Centrum je miesto, kde sa na každom kroku predáva zmrzlina a suveníry. Poľahky sme prepadli marketingovému ťahu a krásna hosteska nás ako Siréna vtiahla do reštaurácie, v ktorej sme vôbec nechceli byť. Tu som sa pousmiala nad inakosťou tak krásnej kultúry a jej smutnú snahu napodobniť Západ. Tak ako to robíme všetci. Ako opice. Až si dáte v Mostare cestoviny so syrom, tak nečakajte nič iné, len cestoviny so syrom. Nastrúhaným. Ostatní radšej neexperimentovali a dali si plieskavicu, tie mali úplne všade. Často boli aj veľmi chutné. Len keď človek na každej zastávke drtí plieskavice všeho druhu, zacnie sa mu po niečom „našineckom“.
Z Mostaru som odchádzala smutná. Zadovážila som si síce nové náušnice a nejaké iné dovolenkové úlovky, ale chudoba, ktorá sa nachádzala za „pozlátenou“ časťou ulice na mňa predsa len doľahla. Rozstrieľané fasády budov a nafetovaní mladí ľudia, ktorí so zbraňami v košeli predávajú marihuanu, mi neprídu ako obraz šťastnej, vysporiadanej a prozápadne orientovanej krajiny, ktorá nám bola celý deň podsúvaná.
Z Panny Mária dokážu prežiť všetci
Naplnení krásami a boliestkami Mostaru sme sa vydali na našu poslednú zastávku. Medžugorie je obľúbeným pútnickým miestom, inzercia na jeho navštívenie sa často nachádza prilepená v mestskej MHD. Moja stará mama tam bola, preto to viem. Pred tridsiatimi rokmi sa niekoľkým mladým pastierom v horách zjavila Panna Mária. Mnohí tvrdia, že sa im zjavuje dodnes. Na tomto mieste tak v priebehu niekoľkých rokov vyrástlo mesto, ktorého jedinou existenčnou náplňou sa stalo prevádzkovanie živnosti na suveníry a zástupy veriacich, ktorých plné autobusy tu denne privážajú cestovné kancelárie. Mnohí nám skladali pocty, keď videli slovenské vlajky pripevnené na kapsách. Po približne štvrtom páre, ktorí horlivo predpokladal, že sme pútnici, ktorí prišli na toto miesto na bicykloch až so Slovenska, sme tento boj vzdali a deklaráciu za „polosvätých“ sme prebrali na svoju hruď a pokorne ju akceptovali. Chápajúc hodnotu nášho údelu, kúpili sme si v Medžugorí aspoň otvárak na pivo, na ktorej bola prekrásne vyfarbená Panna Mária s malým Ježiškom. Srdcia nám plesali od radosti.
Cykloturistickú pasáž nášho malého dobrodružstva sme zakončili v Kravických vodopádoch. Voda bola opäť preukrutne studená až mrazilo v kostiach, ale objavovanie rôznych jaskyniek a štrbín pod padajúcou vodou ma uchvátilo natoľko, že som bola ochotná to vydržať. Slnko pražilo a miestami až dvadsať metrov vysoké vodopády urobili svoje.
Keď sme opäť skladali bicykle a hádzali ich do auta, mala som pocit, že ten týždeň prebehol nejako strašne rýchlo a že to vlastne nie je fér. V Chorvátsku, kde sme ešte strávili oddychové dva dni na pláži, na mňa doľahol pocit dobre vykonanej práce a vďaka nevídanej fyzickej činnosti aj pocit, že teraz už zvládnem naozaj všetko. Spomienky na tak plný a živý týždeň, sa predsa len nedajú opísať inak, ako strašne pateticky.
Text - Veronika Lešková
Foto - Henrich Kaczor
Začalo to skoro ráno, až to vlastne bola ešte noc. Rozobrali sme všetky bicykle a naprali ich do prívesu našej deväťmiestnej káry tak, aby sa tam zmestili ako oni, tak aj ostatná batožina. Každý z nás má 20 litrovú kapsu, ktorú budeme každý nasledujúci deň, večer demontovať a ráno späť montovať na nosič bicykla. Nesieme si so sebou iba najzákladnejšie veci, krátky a dlhý rukáv, nohavice, pár hroznových cukrov, sáčkové polievky a spacák - nech je kde spať.
Noc v Sarajeve
Prvý krát som si realitu bývalej Juhoslávie a „nového“ Balkánu uvedomila práve keď sme docestovali do Sarajeva. Čo sa týka histórie, idúcky na vlastné oči, cez dymové sklá nášho auta som videla tunely, ktorými bolo počas obliehania a ostreľovania zásobované Sarajevo. Na príhody o príjemných, otvorených a pohostinných ľuďoch som zabudla v momente, keď nám mladí ľudia v malebnej dedinke pánu bohu za chrbtom ponúkli nocľah za rozpadnutým humnom, na lúke a v našich vlastných spacákoch za 50 eur. Prečo nie? Povedali sme si, a vrátili sa radšej do Sarajeva. Tam boli miestni ešte prefíkanejši a za to isté chceli dvakrát toľko. Nedali sme sa! Spali sme na akejsi nóbl tráve, v nóbl parku, medzi štyrma nóbl hotelmi a ráno sme sa rýchlo pakovali, aby si nás nevšimla miesta polícia. Mohol by z toho byť problém...
"Sarajevské ráno"
Výhody turizmu si užívajú naozaj všetci
V túto noc som si uvedomila, že nie len Tibeťania zabúdajú na svoju pôvodnú kultúru a zvyky. Dnes už nie je nikde nič pôvodné, a keď, tak je to nechutne naaranžovaný skanzen, ktorý všetkým hovorí, že takto to určite nikdy a nikde nemohlo byť. Utešuje ma len myšlienka, že na čo nám je umenie, keď existuje gýč? Sarajevčanky sa preháňali po hlavnej promenáde vo svetle pouličných lámp nafintené, až som si vravela, či nie sme v Miláne. Štekličky aj dvadsať centi a do toho cigánske deti žobrali tak moc, že niekedy ste dostali pästičkou do brucha, aby ste si to vôbec všimli. Osamelé dieťa v strede mosta. Mohlo mať okolo jedného roka a chodiť ešte nevedelo. Kasička ležala pred ním, rúčka vystretá a na každý, hoci aj letmý pohľad, reagovalo “mani? mani?“(=money). Kto ju tam posadil a prečo neviem, ale hlavné je, že to nechápem.
Na druhý deň sme odtiaľ zdúchli, zajedno kvôli tým policajtom, za druhé kvôli tomu mestu, zatretie sme predsa len pociťovali potrebu zadosťučiniť našej stredoeurópskej kultúre, nájsť prameň kryštálovo čistej vody, omočiť tváre a hejrup na bicykle. Dávame si prvé stúpanie, s ním prvé letné lúče, prvé raňajky o dvanástej a náš prvý imaginárny záchytný bod, sedlo Rogoj, je za nami. V tento deň sa okrem šlapania dlho hore a dlho dole neudialo skoro nič hodné spomenutia. Jedine príhoda, ako na vŕšok, na ktorom sme odpočívali, dorazilo odmínovávacie auto. Vtedy sme si predsavzali, že v budúcnosti nebudeme tabule „Pozor míny“, brat tak ľahkovážne.
Tvári v tvár kaňonom...
Postrehy z ciest: infraštruktúra a kvalita ciest dobré, na cyklistiku priam ideálne zrekonštruované. Kvôli niekdajšiemu zásobovaniu armády si na cestách potrpeli, z čoho samozrejme len ťažíme. Šlapeme a mňa stále častejšie fascinujú hraničné tabule vo vnútri štátu, ktoré nás hrdo informujú, kedy a ako prechádzame zo srbskej časti krajiny do bosniackej.
V tretí deň sme dorazili do kempingového mestečka Bastasi. Našou snahou je splaviť jeden z najväčších kaňonov sveta. Vyhĺbila ho rieka Tara, ktorá spolu so sútokom rieky Piva vytvára balkánsky veľtok Drina. Čakali nás tu najväčšie hody mojej nevegetariánskej časti života. S nešťastím v hlase musím konštatovať, že táto večera bola prvou a poslednou originálnou a tradičnou hostinou v Bosne, ktorú som počas tohto výletu zažila. #Bastasi#
V rámci kempu sme ako rodení a skúsení vodáci absolvovali poldňový rafting spomínaným kaňonom. Po vyčerpávajúcej úvodnej inštruktáži “left, right, sve“, sme sa pustili tvári v tvár kaňonom, ktorým tečie neutíchajúci živel Tara. Po prvom splave, z ktorého máme neuveriteľne akčné fotky, som si uvedomila, že až také drsné to nebude. A že aj napriek tomu, že sme v turisticky málo navštevovanej krajine, vody číreho turizmu sú rozvírené už aj tu. Kaňon má v niektorých miestach hĺbku až 1 300 metrov a je najhlbší v Európe. Závisí to však od ročného obdobia a množstve vody, stekajúcej po zime z okolitých hôr. My sme však, tak ako aj mnohí iný, zažili asi najpokojnejšie vody, v ktorých sa ani takí, remesla neznalí ako my, nemuseli báť. Nechcem však nikomu nič uprieť a tak dodám, že zážitok to bol aj tak parádny, pretože príroda navôkol bola úchvatná a voda neskutočne studená a krásne modrá (otužilci sa aj kúpali).
"Vopred ospravedlňujem kvalitu fotky (je to len rýchly scan)." Fotku nám urobil jeden miestny fotograf, ktorú sme od neho kúpili za 1 euro večer v kempe. Z bezpečnostných dôvodov sme si fotoaparáty do raftu nebrali.
Po rafťáckej pauze sme opäť hopsli na bicykle a pokračovali v našej etno-cykloturistickej ceste národným parkom Sutjeska, ktorý sa vlečie pohorím Zelengora. Nasledovalo niekoľko dní nekonečného stúpania a krátkeho klesania, ktoré boli v teple úmorné tak či onak. Okrem jednej dedinky, kde sme s domácimi ponocovali na terase pohostinstva, spali sme poväčšine pod holým nebom. Dni sa občas prehupli do všeoblapujúcej atmosféry fyzického aj psychického napätia. Nikto z nás nepredpokladal, že celých sedemdesiat kilometrov nestretneme ani jedny potraviny. Bilancia sa niesla v znamení niekoľkých nervóznych štekov na všetky strany, o tom, kde sme mohli zastať a nezastali sme, dvoje presilené kolená a jedno odpadnuté koleso. V najbližšej dedine sme sa uvelebili pod platanmi, zaplatili pani domácej desať eur za štyri zemiačky, soľ, mrkvu a cibuľu. Tie sme nakoniec aj tak neupiekli, zajedno lebo dulo a za druhé sme mali záchranné sáčkové polievky. Ja osobne som v ten deň ďakovala všetkým mne známym bohom, že slnko už zapadá, a že už nemusím ďalej šlapať do pedálov.
"Krajina čím ďalej tým viac vysychala a nebadali sme ďalšie známky života."
Máme za sebou niekoľko dní bez poriadneho jedla a s maximálnym fyzickým vypätím. Pre mňa vražedná kombinácia. Som nervózna, vrčím a v duchu si nadávam. Keď ideme dolu kopcom a je veľký hluk, nadávam aj nahlas. Mojím jediným spásonosným cieľom mihotajúcim sa v diali je mesto Gacko.
Na chvíľku zastavíme, najeme sa, umyjeme. Čakajú tu na nás obchodníci v pravom slova zmysle a ľudia, ktorí vidia turistu z rozprávky Oslík zatras sa. Predavačky a čašníčky vymýšľajúce si ceny podľa toho ako vyzeráte, mám aj tak zo všetkého najradšej.
Po tom, ako som sa najedla mám už iba čiernu dieru. Pamätám si, že sme dlho klesali, možno aj celý deň. Brzdila som celú cestu, ale aj tak som šla aspoň 40km v hodine a modlila sa, nech mi nepraskne brzdové lanko. Rovina nastala až v Mostare.
Mostar - mesto dvoch tvárí
Mostar je známy iba, alebo práve kvôli mostu, ktorý mesto rozdelil na moslimskú a kresťanskú časť. Stavitelia na každej strane rieky Neretva sa snažia svojou monumenalitou predčiť slávu „toho druhého“ boha, na „tej druhej“ strane. V deväťdesiatych rokoch bol tento most vyhodený do vzduchu vojakmi chorvátskej armády, aby mohol byť o dvadsať rokov zapísaný do kultúrneho dedičstva UNESCO. Pôvodný zámer použiť pri obnove mosta čo najviac pôvodného materiálu, ktorý spadol do rieky, sa nepodarilo zrealizovať. Obrovské kamenné monumenty tak ležia na brehoch Neretvy. Zažili sme aj preslávených miestnych, ktorí sú ochotní pri vyzbieraní 30 eur niekoľkokrát do dňa urobiť show a v najmenej očakávanom okamžiku skočiť z mosta.
Samotná návšteva mesta prebiehala turisticky tradične. Našli sme si nejaké ubytovanie, aby sme sa po kamenných uličkách nemuseli trmácať s bicyklami. Pred kúpeľnou potom vznikla šóra osolených ľudí a chvíľu to bolo aj na boj, ale potom sme sa už cítili ako ľudia. Vytiahli sme jediné čisté veci, odložené v kapsách presne na túto príležitosť a vydali sa objavovať mesto. To bolo samo o sebe nesmierne jednoduché. Centrum je miesto, kde sa na každom kroku predáva zmrzlina a suveníry. Poľahky sme prepadli marketingovému ťahu a krásna hosteska nás ako Siréna vtiahla do reštaurácie, v ktorej sme vôbec nechceli byť. Tu som sa pousmiala nad inakosťou tak krásnej kultúry a jej smutnú snahu napodobniť Západ. Tak ako to robíme všetci. Ako opice. Až si dáte v Mostare cestoviny so syrom, tak nečakajte nič iné, len cestoviny so syrom. Nastrúhaným. Ostatní radšej neexperimentovali a dali si plieskavicu, tie mali úplne všade. Často boli aj veľmi chutné. Len keď človek na každej zastávke drtí plieskavice všeho druhu, zacnie sa mu po niečom „našineckom“.
Z Mostaru som odchádzala smutná. Zadovážila som si síce nové náušnice a nejaké iné dovolenkové úlovky, ale chudoba, ktorá sa nachádzala za „pozlátenou“ časťou ulice na mňa predsa len doľahla. Rozstrieľané fasády budov a nafetovaní mladí ľudia, ktorí so zbraňami v košeli predávajú marihuanu, mi neprídu ako obraz šťastnej, vysporiadanej a prozápadne orientovanej krajiny, ktorá nám bola celý deň podsúvaná.
Z Panny Mária dokážu prežiť všetci
Naplnení krásami a boliestkami Mostaru sme sa vydali na našu poslednú zastávku. Medžugorie je obľúbeným pútnickým miestom, inzercia na jeho navštívenie sa často nachádza prilepená v mestskej MHD. Moja stará mama tam bola, preto to viem. Pred tridsiatimi rokmi sa niekoľkým mladým pastierom v horách zjavila Panna Mária. Mnohí tvrdia, že sa im zjavuje dodnes. Na tomto mieste tak v priebehu niekoľkých rokov vyrástlo mesto, ktorého jedinou existenčnou náplňou sa stalo prevádzkovanie živnosti na suveníry a zástupy veriacich, ktorých plné autobusy tu denne privážajú cestovné kancelárie. Mnohí nám skladali pocty, keď videli slovenské vlajky pripevnené na kapsách. Po približne štvrtom páre, ktorí horlivo predpokladal, že sme pútnici, ktorí prišli na toto miesto na bicykloch až so Slovenska, sme tento boj vzdali a deklaráciu za „polosvätých“ sme prebrali na svoju hruď a pokorne ju akceptovali. Chápajúc hodnotu nášho údelu, kúpili sme si v Medžugorí aspoň otvárak na pivo, na ktorej bola prekrásne vyfarbená Panna Mária s malým Ježiškom. Srdcia nám plesali od radosti.
Cykloturistickú pasáž nášho malého dobrodružstva sme zakončili v Kravických vodopádoch. Voda bola opäť preukrutne studená až mrazilo v kostiach, ale objavovanie rôznych jaskyniek a štrbín pod padajúcou vodou ma uchvátilo natoľko, že som bola ochotná to vydržať. Slnko pražilo a miestami až dvadsať metrov vysoké vodopády urobili svoje.
Keď sme opäť skladali bicykle a hádzali ich do auta, mala som pocit, že ten týždeň prebehol nejako strašne rýchlo a že to vlastne nie je fér. V Chorvátsku, kde sme ešte strávili oddychové dva dni na pláži, na mňa doľahol pocit dobre vykonanej práce a vďaka nevídanej fyzickej činnosti aj pocit, že teraz už zvládnem naozaj všetko. Spomienky na tak plný a živý týždeň, sa predsa len nedajú opísať inak, ako strašne pateticky.
Text - Veronika Lešková
Foto - Henrich Kaczor
Pridaj komentár
diky
