Je sobota ráno a pred redakciou sa to začína hemžiť ephoťákmi. Prvé pozdravy, nesmelé
pohľady... Do autobusu naložíme minerálky, jabĺčka a nakoniec aj seba a poďho smer Rakúsko:
Wildpark Ernstbrunn.
V príjemne klimatizovanom autobuse sa kochám pohľadom na žlté lány repky, veterné
elektrárne, oblohu bez obláčika a ani ma nenapadne, že som si mohol pribaliť k fotoaparátom a
objektívom aj opaľovací krém. Tak som aj dopadol. Večer som sa červenal ako rak a myslím, že som
nebol sám...
Cesta ubehla relatívne rýchlo. Možno to má na svedomí aj fakt, že každú chvíľu, či už Karol
alebo Martin, rozprávali do takej veci na kábliku ... že čo a ako robiť, keď už budeme zoči-voči tým
zvieratkám. Počúvať ich bolo prijemné a poučné zároveň, až na to, že som im musel stále podávať a
následne potom zas dávať späť, tú vec na kábliku, do ktorej rozprávali. Trošku ma to vyčerpalo, ale
Zuzka mi sľúbila, že mi dá jedno jabĺčko, čo mali nachystané pre zvieratká, že ony to prežijú a mne to
vraj doplní to tú energiu. Mala pravdu. Zvieratká to prežili.
Prichádzame na parkovisko pri rybníčku, nakladáme na seba techniku a skupinovo sa
presúvame k bráne Wildovho parku. Začína mi dochádzať, že krém by sa bol uživil. Slniečko nám
pečie a my vchádzame do areálu parku. Krátko sme sa pristavili a rozdali si jabĺčka. Ja som dostal aj
mapku. (Neviem, či tým chceli povedať, že nemám zmysel pre orientáciu, alebo čo ... ?) A potom sme
sa už pomaly rozbehli k jednotlivým výbehom.
Motalo sa tam kdečo. Prasiatka, ovečky, kamzík, ktorého som nevedel nájsť na tých skalách,
ale že vraj tam bol a ja mam ísť k očnému . Najviac som sa tešil na „vlke“ . Je to „také rešpekt
zvieratko“, aj keď ja sa naňho stále pozerám ako na väčšieho vlčiaka nášho suseda, len v sivom
prevedení. Tam ma upozornili, že hádzať mu pripravené jabĺčka je úplne zbytočné a mohol by to brať
ako akt nepriateľstva...
Ďalšie miesto, ktoré stojí za zmienku bola taká čistinka, kde sa potulujú srnce a srnky, ktoré
sú prítulné a chcú sa dať fotiť aj bez jabĺčka. V malých intervaloch behá hore-dole stádo muflónov,
jeleň a taká fľakatá srna ... no veď ľudia, čo tomu rozumejú, ma určite opravia. Toto zverstvo sa
správalo ideálne na panning tréning, už len stihnúť prestaviť hodnoty na prístrojoch a cvak - je to
tam!
Páčili sa mi aj strapaté kravy, ktoré boli dosť nenažrané, ale zas s takým ksichtom ... treba
vytiahnuť širokáč, či rybacinu a je po probléme.
Takže, aby som tento výlet zhrnul, bola to taká škôlka a príprava pre úplných začiatočníkov na
ten skutočný wildlife. Ešte si zo dvakrát dajú bavorský les a potom už budú môcť vyraziť na Aljašku.
Dúfam, že každý sa čo to naučil, niečo sa aj podarilo odfotiť, vznikli nové priateľstvá, plány na budúce
fotenia ... čo bolo určite aj cieľom.
Priznávam, že tento reportík som napísal dobrovoľne a nebol na mňa vyvíjaný žiaden nátlak
zo strany šéfredaktora. Až máte dáke fotečky z toho to príjemne preslneného dňa, môžete ich sem
vložiť, nech sa pokochám aj ja.
Foto:Zuzka Minarovičová
Foto:Martin Farkaš
pohľady... Do autobusu naložíme minerálky, jabĺčka a nakoniec aj seba a poďho smer Rakúsko:
Wildpark Ernstbrunn.
V príjemne klimatizovanom autobuse sa kochám pohľadom na žlté lány repky, veterné
elektrárne, oblohu bez obláčika a ani ma nenapadne, že som si mohol pribaliť k fotoaparátom a
objektívom aj opaľovací krém. Tak som aj dopadol. Večer som sa červenal ako rak a myslím, že som
nebol sám...
Cesta ubehla relatívne rýchlo. Možno to má na svedomí aj fakt, že každú chvíľu, či už Karol
alebo Martin, rozprávali do takej veci na kábliku ... že čo a ako robiť, keď už budeme zoči-voči tým
zvieratkám. Počúvať ich bolo prijemné a poučné zároveň, až na to, že som im musel stále podávať a
následne potom zas dávať späť, tú vec na kábliku, do ktorej rozprávali. Trošku ma to vyčerpalo, ale
Zuzka mi sľúbila, že mi dá jedno jabĺčko, čo mali nachystané pre zvieratká, že ony to prežijú a mne to
vraj doplní to tú energiu. Mala pravdu. Zvieratká to prežili.
Prichádzame na parkovisko pri rybníčku, nakladáme na seba techniku a skupinovo sa
presúvame k bráne Wildovho parku. Začína mi dochádzať, že krém by sa bol uživil. Slniečko nám
pečie a my vchádzame do areálu parku. Krátko sme sa pristavili a rozdali si jabĺčka. Ja som dostal aj
mapku. (Neviem, či tým chceli povedať, že nemám zmysel pre orientáciu, alebo čo ... ?) A potom sme
sa už pomaly rozbehli k jednotlivým výbehom.
Motalo sa tam kdečo. Prasiatka, ovečky, kamzík, ktorého som nevedel nájsť na tých skalách,
ale že vraj tam bol a ja mam ísť k očnému . Najviac som sa tešil na „vlke“ . Je to „také rešpekt
zvieratko“, aj keď ja sa naňho stále pozerám ako na väčšieho vlčiaka nášho suseda, len v sivom
prevedení. Tam ma upozornili, že hádzať mu pripravené jabĺčka je úplne zbytočné a mohol by to brať
ako akt nepriateľstva...
Ďalšie miesto, ktoré stojí za zmienku bola taká čistinka, kde sa potulujú srnce a srnky, ktoré
sú prítulné a chcú sa dať fotiť aj bez jabĺčka. V malých intervaloch behá hore-dole stádo muflónov,
jeleň a taká fľakatá srna ... no veď ľudia, čo tomu rozumejú, ma určite opravia. Toto zverstvo sa
správalo ideálne na panning tréning, už len stihnúť prestaviť hodnoty na prístrojoch a cvak - je to
tam!
Páčili sa mi aj strapaté kravy, ktoré boli dosť nenažrané, ale zas s takým ksichtom ... treba
vytiahnuť širokáč, či rybacinu a je po probléme.
Takže, aby som tento výlet zhrnul, bola to taká škôlka a príprava pre úplných začiatočníkov na
ten skutočný wildlife. Ešte si zo dvakrát dajú bavorský les a potom už budú môcť vyraziť na Aljašku.
Dúfam, že každý sa čo to naučil, niečo sa aj podarilo odfotiť, vznikli nové priateľstvá, plány na budúce
fotenia ... čo bolo určite aj cieľom.
Priznávam, že tento reportík som napísal dobrovoľne a nebol na mňa vyvíjaný žiaden nátlak
zo strany šéfredaktora. Až máte dáke fotečky z toho to príjemne preslneného dňa, môžete ich sem
vložiť, nech sa pokochám aj ja.
Foto:Zuzka Minarovičová
Foto:Martin Farkaš
Pridaj komentár
Tu je pár mojich fotiek:
