Stojím na železničnej stanici v Padove a jedným očkom pozorujem hýriaci sa dav ľudí. Niektorí v maskách, iní, tak ako ja, kontrolujú fotovýbavu. Všetkých nás spája rovnaký cieľ cesty – Benátky a slávny Carnevale di Venezia. S miernym meškaním prichádza vlak a ľudia sa snažia dostať dnu. Miesta na sedenie sú obsadené a tak, stojíme všade, kde je kúsok miesta. Zdá sa, že to nikomu neprekáža, cesta je krátka a lemovaná vyhliadkou na Benátsku lagúnu. Konečne prichádzame na konečnú stanicu, dav sa spolu so mnou vyvalí von.
Ako prvé ma pred stanicou vítajú slečny, ktoré ponúkajú maľovanie rôznych dekorácii na tvár. Snažím sa dostať na druhú stranu Grand Canalu. Ešte sa zastavím na moste, aby som urobila prvú fotku s vyhliadkou na Benátky. Snažím sa oddeliť od davu a dostať sa na Piazzale Roma, odkiaľ urobím ešte zopár záberov, kým zmiznem v bočných uličkách. Tu sa mi otvára sa mi úplne iný pohľad na Benátky. V oknách visí prádlo, neraz zablúdim do slepej uličky kde všetko zíva prázdnotou. Len občas cez ulicu prejde chlap s vozíkom naloženým krabicami. Teraz už chápem, prečo sa toľko umelcov nechávalo inšpirovať Benátkami. Až mi je smutno za tým tichom, keď sa vrátim k davu.
Pomaly sa presúvame cez známy most Rialto, kde si musím vystáť frontu, keď chcem odfotiť tu nádhernú scenériu. Ako sa blížime k Piazza S. Marco uličky sa zužujú a ľudí pribúda. Konečne sa dav rozostúpil a ja stojím pred bazilikou sv. Marka. Pozorujem fotografov, ktorí sa zhlukujú pri zaujímavých maskách a čo chvíľa sa vrhám medzi nich.
Mesto si každý rok najíma ľudí, prevažne hercov a modelky, ktorí si navliekajú kostými a trpezlivo pózujú. Nie jeden krát si fotograf modelku aranžuje podľa svojich predstáv. Pri presvedčivom fotografickom výkone dostane od modelky vizitku.
Ako slnko klesá nižšie k horizontu pribúdajú masky aj ľudia. Na námestí začína byť tesno. Je nádherné slnečné počasie a fotky kazia len turisti, ktorí sa chcú vyfotiť s maskou, alebo náhodní okoloidúci, ktorí omylom vojdú do záberu. Masky sa zhlukujú do skupiniek, predierajú sa davom a prechádzajú sa po nábreží. Občas sa im nejaký fotograf hodí pod nohy. Stačí, že maska na chvíľku zaváha a už je okolo nej hlúčik fotografov. Iné masky zase pózujú pri lampách, na schodoch, pri vode, na móle, sú doslova za každým rohom. Nájdu sa aj podnikavci, ktorí sa nechajú fotiť až po vhodení mince do klobúka. Pri tom množstve masiek však veľký úspech nemajú.
S ubúdajúcim svetlom sa pomaly presúvam späť k „Ferravii“ (železnici). Ulice sú teraz prázdne, všetci sú na Piazza S. Marco. Tak ešte venujem chvíľku nákupu suvenírov a o chvíľu už vidím ako sa predo mnou rysuje stanica.
Sedím vo vlaku, hľadím z okna na posledné lúče slnka a vzďalujúce sa Benátky. Už teraz rozmýšľam nad ďalším ročníkom, ktorého sa určite zúčastnim.
Ako prvé ma pred stanicou vítajú slečny, ktoré ponúkajú maľovanie rôznych dekorácii na tvár. Snažím sa dostať na druhú stranu Grand Canalu. Ešte sa zastavím na moste, aby som urobila prvú fotku s vyhliadkou na Benátky. Snažím sa oddeliť od davu a dostať sa na Piazzale Roma, odkiaľ urobím ešte zopár záberov, kým zmiznem v bočných uličkách. Tu sa mi otvára sa mi úplne iný pohľad na Benátky. V oknách visí prádlo, neraz zablúdim do slepej uličky kde všetko zíva prázdnotou. Len občas cez ulicu prejde chlap s vozíkom naloženým krabicami. Teraz už chápem, prečo sa toľko umelcov nechávalo inšpirovať Benátkami. Až mi je smutno za tým tichom, keď sa vrátim k davu.
Pomaly sa presúvame cez známy most Rialto, kde si musím vystáť frontu, keď chcem odfotiť tu nádhernú scenériu. Ako sa blížime k Piazza S. Marco uličky sa zužujú a ľudí pribúda. Konečne sa dav rozostúpil a ja stojím pred bazilikou sv. Marka. Pozorujem fotografov, ktorí sa zhlukujú pri zaujímavých maskách a čo chvíľa sa vrhám medzi nich.
Mesto si každý rok najíma ľudí, prevažne hercov a modelky, ktorí si navliekajú kostými a trpezlivo pózujú. Nie jeden krát si fotograf modelku aranžuje podľa svojich predstáv. Pri presvedčivom fotografickom výkone dostane od modelky vizitku.
Ako slnko klesá nižšie k horizontu pribúdajú masky aj ľudia. Na námestí začína byť tesno. Je nádherné slnečné počasie a fotky kazia len turisti, ktorí sa chcú vyfotiť s maskou, alebo náhodní okoloidúci, ktorí omylom vojdú do záberu. Masky sa zhlukujú do skupiniek, predierajú sa davom a prechádzajú sa po nábreží. Občas sa im nejaký fotograf hodí pod nohy. Stačí, že maska na chvíľku zaváha a už je okolo nej hlúčik fotografov. Iné masky zase pózujú pri lampách, na schodoch, pri vode, na móle, sú doslova za každým rohom. Nájdu sa aj podnikavci, ktorí sa nechajú fotiť až po vhodení mince do klobúka. Pri tom množstve masiek však veľký úspech nemajú.
S ubúdajúcim svetlom sa pomaly presúvam späť k „Ferravii“ (železnici). Ulice sú teraz prázdne, všetci sú na Piazza S. Marco. Tak ešte venujem chvíľku nákupu suvenírov a o chvíľu už vidím ako sa predo mnou rysuje stanica.
Sedím vo vlaku, hľadím z okna na posledné lúče slnka a vzďalujúce sa Benátky. Už teraz rozmýšľam nad ďalším ročníkom, ktorého sa určite zúčastnim.
Pridaj komentár
