niečo vetria, krásne zachytené

pekne zobrazené pomenovanie, ak sa pustokvetom stane národ sám, stratí sám seba

aha, tu je rozuzlenie, tak predsa nejaká duša tam

stojím na ceste a pozerám, čo asi ďalej je, či na nej niekto bude a akú dušu má,... koruny pekný dotyk tvoria, prírodná klenba

slnečnou streľbou svetla krás, čo nezachytí žiadny zrak.... sú zaujímavé tie "prasiatka", prirodzené, čo je prirodzené, to je ľúbivé, nie škodlivé

chodníčka nevieme, nejaký nájdeme, na cestu nekonečna vedie jedna cesta, keď po nej pôjdeme, veru tam dôjdeme. Pekná...

..., môj tátoš dlhohrivý zbystril zrak, k mrakom zamieril, do nich sa ponoril, by uzrel pekný kraj... príjemná jesenná atmosféra... svojho tátoša dlhohrivého mám, čo dňom aj nocou lieta k svojim métam, v astrálnom lete, vždy na úlete do hviezdneho priestoru spechá .

zlatým objatím, nektárom v naliati, pohľad očaril, v lišajničom šate, striebrom odiate, vetvičky zohraté, smiem prosiť? Keď vetrík zaveje, jabĺčko zlaté do dlaní skočí...pekný obrázoček

nenadchýnam sa, len konštatujem, že sme si to zapríčinili sami, ja si zase pamätám slová svojho otca a starých rodičov ako to bolo kedysi a pamätám si na časy, keď som tiež strateným vtáčaťom bola , čo je teraz, je len výsledkom spoločnosti, nemôžeme hádzať vinu len na ich plecia, koľko je dovolené, je povolené, ak je povolené a dovolené, chuť do jedla rastie ešte viac...

živíme ich, lebo sme to tak učinili a naučili ich, zatvárali sme oči miesto toho, aby sme ich doširoka otvorili, chceli sme sa iným očiam zapáčiť a na tie vlastné sme zabudli. Bič sme obrátili smerom k sebe, trvá to už dlhé roky a stalo sa to zvykom, ktorý je zakorenený príliš hlboko. Za susedov ich nemám, ale mám ich každý deň na očiach, strávim s nimi pár hodín denne, roky sa snažím pochopiť ich myslenie, niečo som pochopila, niečo nie, nie je to jednoduché....

vojvodkyňa ďalekých končín poctená byť ráči a klania sa, môj mudrc ostrozraký, priestor a čas, radca na cestách, uzrie a porozmýšľať dá , jarné vetry zavanú, zem obstelú vôňami, biely šat korunám odeje a piesňou jari zazneje, spustí svetlú niť, nech radosť žiť....

pekný pohľad

tento žáner rada mám, ako jeseň života, nie každého zohreje, častokrát vietor a dážď v sebe jeseň života má, keď sa má o koho oprieť, dobre je, keď sama jeseň je, oporou sám sebe človek je...

mne sa páči

fotečka povedomá, pekná...

áno, je sladká, komentík som už inde písala, že spomienka ma vrátila pár rokov dozadu, to moja dcéra asi v jej veku bola a veľmi sa na ňu podobá , pekný portrétik

pekný pohľad

páči sa mi Boris, že si vošiel do prostredia a určite veľa poznania si si odtiaľ doniesol. Deti slnka a vetra v svojej podobe, ich domov je priestor , otcom vietor a matkou slnko, čo zohrieva. Spoločnosť ich na svoj obraz chce pretvoriť, ale to je proti zákonom prírody... tak nedivme sa, tie tváričky ešte nevedia, čo budúcnosť im dá, ale oni vo svete, či tu, alebo tam.... sa nikdy nestratia na rozdiel od nás ... rada fotím tieto stratené vtáčatá

príroda krásne čaruje