Skloňme hlavy

Prichádza čas dovoleniek. Väčšina z nás si berie so sebou aj fotoaparát. Okrem „súkromných" momentiek určených výlučne do rodinného albumu nafotíme aj miesta, ktoré navštívime. Takmer určite budeme fotografovať aj nejaké budovy. Ich krása nás ohúri, ale veľmi častým problémom býva, že sú vysoké. Aby sa nám zmestili do záberu, aparát naklápame dohora a stavby na fotografiách potom „padajú" dozadu.

Je to klasický problém zbiehajúcich sa vertikál, ktorý vzniká, keď rovina snímača (filmu) fotoaparátu je odklonená od roviny priečelia budovy. Úplne rovné vertikály by sme dokázali nafotiť iba vtedy, ak by sme mohli mať snímač paralelne s budovou (teda kolmo voči zemi).

Pokiaľ je spomínané zbiehanie veľmi výrazné, až prehnané, môžu tak vzniknúť zaujímavé, dynamické fotografie. Sú to často veľmi hodnotné zábery, ale takáto štylizácia nedokáže zachytiť danú budovu informatívne v celej kráse.

Rozšíreným prístupom k tomuto problému býva postoj fotografa: „nevadí, veď to vyrovnám v počítači". Digitálna technológia priniesla do fotografie úžasné možnosti a toto je jedna z nich. Pokiaľ však chceme mať naozaj kvalitné zábery, treba si uvedomiť, že spoliehanie sa na takéto úpravy nepredstavuje dokonalý všeliek.

V prvom rade si treba uvedomiť, že je to práca navyše, ktorú treba aj patrične ovládať. Nie sú to len dva obyčajné ťahy počítačovou myšou. Často sa stáva (žiaľ aj profesionálom), že dodatočné narovnanie perspektívy je na výsledných fotografiách veľmi badateľné a niekedy aj neprirodzené. Nie je totiž vôbec jednoduché urobiť úplne „korektnú korekciu" perspektívy. Vyrovnávaním bočných línií vzniká deformácia, ktorá zasiahne aj stred. Dochádza aj k nežiaducim deformáciám, najmä pokiaľ sa jedná o výraznejšie korigovanie perspektívy. Je to hlavne vtedy, keď sa  autor snaží o úplné narovnanie línií. Podľa môjho názoru je prirodzenejšie, keď sa mierne zbiehanie na fotografii ponechá.

Ideálne je, keď sa dokážeme tomuto perspektívnemu skresleniu vyhnúť už pri samotnom fotografovaní, alebo ho aspoň čo najviac obmedziť. Existujú všeobecne známe možnosti, ako na to, ja by som však k nim pridal aj jeden jednoduchý trik, ktorý je menej využívaný, ale v istých situáciách môže celkom elegantne vyriešiť tento problém.

Najskôr si povedzme, aké máme základné možnosti. Aby sme odstránili, resp. aspoň zmiernili potrebný náklon fotoaparátu, môžeme skúsiť nájsť vyššie položené stanovište. Druhá možnosť je ísť ďalej od objektu, aj za cenu použitia zoomu - v tomto prípade sa uhol náklonu aparátu tiež zmenší. Často však podmienky neumožňujú použiť ani jednu z týchto dvoch techník. Len na okraj treba poznamenať, že existujú špeciálne, tzv. tilt-shift objektívy, pomocou ktorých je možné nežiaduce náklony do istej miery vyrovnať, tie sú však veľmi drahé a málokomu sa oplatí do nich investovať - takže túto možnosť vynecháme (o veľkoformátových aparátoch s možnosťou naklápania obrazovej roviny už ani nehovorím).

Existuje jeden malý trik, ktorý niekedy pomôže, aj keď nemôžeme ísť od objektu ďalej, ani sa dostať vyššie. Povedzme, že náš objekt sa dá pekne skomponovať na šírku, vyplniť ním celý záber, akurát si to vyžaduje naklopenie aparátu dohora. Ak môžeme použiť širší obrazový uhol (kratšie ohnisko), celá budova sa nám v hľadáčiku (resp. na monitore aparátu) zmenší. Zároveň však získame „rezervu" nad ňou, ktorá nám umožní sklopiť aparát nižšie. Bude to síce na prvý pohľad nevhodná kompozícia s budovou v hornej polovici obrazového poľa, ale konečný výsledok bude podstatne lepší. V počítači môžeme dodatočným výrezom získať našu pôvodne zamýšľanú kompozíciu ale s tým rozdielom, že zbiehanie línií zmizlo, alebo sa aspoň zmiernilo. Podstatné je, že dodatočný výrez v počítači je jednoduchšie realizovateľný, než korekcia perspektívy a najmä, že sa nerobí geometrická transformácia, takže obraz zostane prirodzený, bez deformácií a straty „geometrickej autenticity". Je pravda, že prídeme o časť rozlíšenia digitálnej fotografie, ale dnešné fotoaparáty sa predháňajú počtom megapixlov, takže väčšinou nie je problém zrieknuť sa „pár miliónov" obrazových bodov, ak to účel použitia (najmä potrebná fyzická veľkosť výslednej fotografie) dovolí.

Ešte sa dá ísť aj ďalej, ak záber, ktorý sme chceli pôvodne urobiť na šírku, nasnímame na výšku. Znamená to totiž výrazné sklopenie aparátu a môže to znamenať vyhotovenie fotografie bez akéhokoľvek zbiehania. Spodná polovica vyhotoveného záberu je síce nanič, ale dodatočným výrezom môžeme získať „späť" kompozíciu na šírku, prípadne štvorcový formát. Stratíme síce niekoľko megapixlov, ale často to v konečnom dôsledku ani nechýba (napríklad ak fotíme pre web, alebo ak tlačíme nanajvýš do veľkosti A4).

Záber na šírku mal 4256 x 2832 bodov (12 MPx). Záber na výšku mal rovnako 2832 x 4256 bodov. Výrez z výškového formátu sa pritom skladal z 2816 bodov v horizontálnom smere. Pri vysoko kvalitnej tlači s 300 dpi to stále postačuje na fotografiu, ktorá by mala šírku 23,8 cm na papieri.

V krajnom prípade je možné skúsiť aj kombinovanú techniku, t.j. takto vyhotovené fotografie, na ktorých zostalo „zbytkové" zbiehanie, ešte aj vyrovnáme funkciou korekcie perspektívy. Výhodou je, že pôjde už iba o mierny zásah, ktorým degradujeme fotografiu len v zanedbateľnej miere a môžeme sa dopracovať k úplne rovným vertikálam.