17. marec 2010 - ulice sú zaplnené davom ľudí hneď od rána. Každý si chce naplno vychutnať tento dôležitý deň v roku (pre írov je každý voľný deň, keď sa môžu opiť, veľmi dôležitý). Niektorí prichádzajú už veľmi skoro (aj s deťmi), aby chytili čo najlepší flek, keďže neskôr už nie je šanca dostať sa k plotu. Od deviatej stoja na svojom mieste aj keď vedia, že prehliadka nezačne skôr ako po dvanástej hodine.
Slávnostná prehliadka trvá minimálne dve hodiny (minulý rok trvala až takmer tri hodiny). Tento rok však priniesol návštevníkom sklamanie. Ceremónia nakoniec začala až pred 13.00 hod. a skončila 15 min po 14.00 hod. Veľa návštevníkov bolo sklamaných a zo všetkých strán bolo počuť, ako diskutujú o dĺžke prehliadky a porovnávajú ju s predchádzajúcimi rokmi.
Atmosféra je úžasná. Po ceste stretávate množstvo domácich návštevníkov aj zahraničných turistov. Každý sa snaží byť zaujímavý a zapadnúť do prostredia. Ak nemáte na sebe niečo zelené, tak sa hádam ani nemôžete zapojiť do osláv „Dňa svätého Patrika". Jedinou výnimkou sú športové dresy a keltské sukne fanúšikov rugby. Po prehliadke sa totiž v Dubline hrá veľký rugby zápas pod názvom Six Nations (liga 6-tich medzinárodných rugby teamov). Mimochodom rugby patrí k najpopulárnejším športom v Írsku.
Originalita je v tento deň cenená asi najviac. Dokazujú to aj niektoré až bizarné kostými a doplnky, ktoré majú ľudia na sebe. Je až neuveriteľné, čo všetko si dokážu obliecť a dať na nohy, hlavu a krk a ako si dokážu pomaľovať a polepiť tvár a telo. „Letia" nápisy ako "Kiss me im Irish" (pobozkaj ma som Ír). Mojim favoritom je "Today im Irish, tomorrow i will be hang over" čo je v doslovnom preklade "Dnes som Ír a zajtra budem po opici".
"St. Patrick day" je dňom, keď každý chce byť aspoň trošku Írom. Malá vlajka na líce, zelené tričko, alebo čokoľvek, čo to symbolizuje. Rasové rozdiely sa v tento deň neriešia. Ak si oranžovo-bielo-zelený, tak si náš.
Ak by tento deň predávali aj zelené mäso, ľudia ho budú kupovať ako zmyslov zbavení. Predaj zelenej zmrzliny, shamrol shaku (zelený shake), zelených trojlístkov pre šťastie, klobúkov, šálov a kadečoho, čo má niečo spoločné s Írskom alebo zelenou farbou, je neodmysliteľnou súčasťou tohto dňa. Pouliční predavači vykrikujú na okoloidúcich „scarf, hat, flag, t-shirt" (šál, čiapka, vlajka, tričko) a tak ako kričali ráno o 10-tej, tak ešte stále kričia aj poobede po štvrtej. A aby som nezabudol, hlavným nápojom dňa je Guiness.
Ľudia sú v tento deň štedrí, čo využívajú aj miestni bezdomovci a rumuni, žobrajúci v uliciach. Časom som nadobudol pocit, že je to celkom slušný biznis, keďže tenisky za 150 eur prezradia o človeku veľmi veľa. Druhou skupinou, ktorá profituje z tohto dňa, sú dobrovoľníci z rôznych nadácií a charít. Tento rok kreslia zelenou farbou na líca trojlístky a potom sa, len tak nenápadne, spýtajú či nechcete prispieť na dobrú vec. Je to celkom slušná cesta ako vyzbierať peniaze pre nadácie a ľudí, ktorí to potrebujú. Smutné však je, že nie vždy idú vyzbierané peniaze tam, kam majú.
Treťou skupinou sú ľudia, ktorí chcú zaujať svojím umením. Po celom meste hrajú rôzne kapely, vystupujú kúzelníci, artisti, skladači balónov, šašovia. To všetko dotvára atmosféru tohto významného dňa. Miestna írska kapela „The Riptide Movement" ma natoľko oslovila, že som si od nich kúpil 2 CD. V okúzlení rockovej pouličnej hudby som si ani neuvedomil, že je to len maxac. Až doma som prišiel na to, že sú tam len 2 pesničky. :)
Tento deň by sa nedal usporiadať bez pomoci obrovského množstva dobrovoľníkov, záchranárov (medzi ktorými sú aj deti) a samozrejme polície (v Írsku sa volá GARDA). Garda je v plnom nasadení a neexistuje snáď policajt, ktorý by mal voľno. Mám taký pocit, že sú povolaní aj z okolitých miest a dedín veď prvá časť sprievodu je tvorená práve policajnou dychovkou.
Všade je neuveriteľné množstvo ľudí. Každý si hľadá lepší a možno jediný výhľad na prehliadku. Ľudia sú povešaní na stĺpoch a kvetináčoch, stoja na telefónnych búdkach, poniektorí skúsenejší si prinesli so sebou aj rebríky. Videl som jednu rodinku, kde otec dotlačil lešenie na kolieskach
a všetci stáli na ňom. Jediné okno, balkón či prístup na strechu neostane voľný. Každý chce vidieť sprievod čo najlepšie. Firmy s výhľadom na ulicu, ktorou pôjde sprievod, majú plné kancelárie zamestnancov a ich detí, ktorí prišli využiť túto výhodu.
Rodičia sú pre svoje ratolesti ochotní urobiť maximum. Tí štastnejší si svojich "malých" držia na ramenách aj niekoľko hodín, iní im prinesú rebríky a kadejaké pomôcky na zvýšenie ich výšky a teda i možnosti lepšieho výhľadu na okolie. A ešte je tu jeden druh rodičov, ktorí vysvetlia svojim deťom, že bude aj tak lepšie ak ostanú doma pred televízorom a nebudú sa niekde tlačiť. Pozrú si celý sprievod v priamom prenose, objednajú si pizzu alebo „skočia" spolu na burger - ten je tu národným jedlom.
Osobne si myslím, že pre fotografa prehliadka nie je veľmi zaujímavým divadlom, veď podľa fotiek posúďte sami. Mne sa oveľa viac páči zachytávať masky, tváre a najmä emócie ľudí.
Rôzni ľudia ma zastavujú cestou, aby som ich odfotil, lebo veria, že by mohli byť v novinách. Vždy ich však sklamem vetou "im not from press" (nie som od novín). Nejde mi o umelo vytvorené emócie a prehnané grimasy, či hrané scény. To nie je to pravé orechové.
Niektoré priložené fotky možno nemajú tú správnu šťavu „streetky", hovoria však predovšetkým o realite a atmosfére, ktorá v meste panuje a čo denne prináša život v uliciach Dublinu. Veď aj kvôli tomuto sem po celý rok, ale najmä v marci priletí niekoľko miliónov Američanov a turistov z celého sveta.
Galéria