"Camero"terapia

Dalo by sa to nazvať rôzne … kameroterapia, phototerapia, fotkoterapia ci trebars “môj spôsob relaxu prostredníctvom fotografií”. To nech mi moja vážená bývalá pani triedna učiteľka a slovenčinárka v jednej osobe prepáči, že môj syntax a spôsob vyjadrovania nie je o nič lepší, aký bol na oných hodinách slohu, za starými drevenými oknami. Oknami zasadenými v tej krásnej budove gymnázia na Kláštorskej ulici originálneho mesta Levoče. Mesto, ktoré je ako tonik - zachutí, keď vyrastieš. Slová mi bežia hlavou nepretržite, až mám pocit, že to z nich mi narástli tak husté vlasy. Iné je to však, keď si ich nechcem nechať len pre seba. Že vraj mi idú myšlienky rýchlejšie ako stačia moje ústa. Alebo je to naopak? Prvá verzia menej uráža. Našiel som si teda svoj spôsob prejavu. Fotografia. Fotky nie ako umenie, ale ako dokumentačný prostriedok. Zdokumentovať a ukázať. Obrázok o veľkosti dlane povie viac, ako ja v článku na osem “á-štvorok”. A hlavne rýchlejšie. To, čo ostane na filme a čipe fotoaparátov, vloží slová ľuďom iným do úst. Alebo lepšie povedané - moje slové ich jazykom. Je to nádherné. Nezáleží na tom, či z fotografie ide chlad rannej inverzie, ponad ktorou trčí veža hradu. Alebo rozmazaná tvár iránskeho obchodníka na čiernobielej ulici betónového mesta. Dal som to proste zo seba. Tak ako si zmrazíte chutnú polievku, tak si ja zmrazím moje vnímanie atmosféry danej chvíle. Momentu, ktorý by som rád okamžite zdieľal a poučil o ňom, no objektívne to nie je možne. Odložím si ho.
Som amatérsky fotograf, čo je súčasným trendom u mnohých mladých, ktorí objavili čaro zmrazenia momentu. Ide o zdanlivý dotyk s umením. Zdanlivý preto, lebo ja fotografiu za umenie nepovažujem. Je to dokument. Umenie netvorí, len zachytáva umenie prírody, ľudskej činnosti alebo čaro danej chvíle. No ako sa vraví, neexistuje čisté umenie, vždy ide len o subjektívny pocit pozorovateľa. Pre mňa je fotografovanie formou terapie a relaxu. Snažím sa o to, aby moje “výtvory” mali výpovednú hodnotu. Alebo mať aspoň pocit, že k tomu smerujem. Tým, že nikdy nie som spätne spokojný, ma poháňa dopredu. Toto je blog o fotografii z pohľadu duše vášnivého amatéra, ktorý dnes sedí za zapršaným oknom torontského bytu a rozmýšľa, ako ochrániť svoj aparát pred kvapkami. Veď je predsa škoda ďalej sedieť doma.