1.3 Sahara, Midelt, Féz
Zo spánku nás vytrhol nepríjemný zvuk budíka. Nebola to však tá najhoršia vec. Hneď po prebudení som pocítil tú zimu okolo nás. Bolo pár minút po 5. hodine ráno a netuším koľko stupňov bolo, ale ak by to bolo pár stupňov pod nulou vôbec by ma to neprekvapilo. Všetci traja sme spali v termo prádlo, buffke na krku a čiapke pod dvoma dekami. Nikomu sa nechcelo z pod teplej deky, ale čochvíľu začne vychádzať slnko a o to nechce nikto z nás prísť. Poriadne sme sa naobliekali, zapli čelovky a pobrali sa smerom k chatke nášho sprievodcu. Noc bola jasná a oblohu osvetľoval obrovský mesiac. Mrzelo nás to kedže sme chceli pozorovať hviezdy a na púšti bola asi najlepšia príležitosť... Klopeme na dvere. Po pár sekundách nám otvára sprievodca, zjavne sme ho zobudili. Snažíme sa mu vysvetliť, že chceme ísť na východ slnka a chceme z neho získať informáciu, na ktorú dunu sa vyšlapať. Konečne sa nám to nejako podarí a začíname pomaly kráčať smerom ku dune. Stále je tma a máme ešte minimálne 40 minút kým začne východ. Po pár minútach šľapania sme všetci traja zadychčaní a zahriatí. Je to fuška šlapať po takom sypkom piesku, ktorý sa každú chvíľu pod našimi nohami prepadá. Celý výstup nam trval asi pol hodinu. Na vrchole sme sa usadili, vydýchli si a čakali.
Pomaly a isto sa to blížilo. Kubo už stál v popredí s nachystaným foťákom a "tajmlapsoval" východ slnka. Vtedy sme si uvedomili, že slnko bude vychádzať presne na tom mieste, kde bola pred nami duna. Týmto sme prišli o pár sekúnd z východu, smola, ale nevadí. Nakoniec to bolo super, že tam tá duna bola pretože jej tieň vytváral zaujímave osvetlenie okolitých dún. Bol to úžasný pohľad. Konečne sa začal zohrievať chladný ranný vzduch a tak sme si ešte pol hodinu posedeli na hrebeni duny. 
Blížil sa však čas vrátiť sa späť do kempu a pobrať sa naspäť k hotelu. Topánky sme mali plné piesku a už sme si na to aj zvykli. Tesne pred zostupom dostal Dušan podobne šialený nápad ako ja s Kubom, keď sme schádzali z Toubkalu a šmýkali sme sa na zadkoch. Dušan sa rozhodol zbehnúť čo najrýchlejšie z duny dole. My sme ho patrične vychystali, dostal na hlavu GoPro, popriali mu veľa šťastia a nech sa nedoláme :D. Prvých pár metrov bolo fakt parádnych. Na tomto úseku sa počas zbiehavania parádne zabáral do piesku takže to nebolo veľmi náročné na nohy. Potom však narazil na tvrdý úsek a jediný spôsob ako spomaliť bolo spraviť kotrmelec. My sme toto parádne divadlo pozorovali z vrchu a neskutočne si ho užívali. Pri kontrmelci mu vypadol telefón do piesku a samozrejme si to vôbec nevšimol. Pár minút na to som sa vybral dole aj ja. Zvolil som jemnejší štýl ako Dušan a cestou som mu zobral jeho telefón, ktorý bol totálne od piesku. Kubo ešte pár minút pobudol hore a potom sa vybral dookola po hrebeni dole. 
Kým sme sa balili a čistili si topánky od piesku, náš sprievodca prichystal ťavy na cestu k hotelu. Nikto z nás sa na to nejak špeciálne netešil, pretože nás ešte stále boleli zadky z včerajšej cesty. Nemali sme však na výber. Nasadli sme a vyrazili na cestu späť. Táto trasa bola kratšia, sprievodca nás viedol čo najpriamejšie ako to len šlo. Na jednom úseku tesne pred záverom sa dušanova ťava odpojila od kubovej a zastali sme. Zatiaľ čo sa sprievodca po nás vracal, kubova ťava sa rozhodla, že nebude čakať a vydala sa na cestu sama. Kubov výraz zdesenia bol na nezaplatenie :D. Na jeho šťastie sa Bob nerozbehol veľmi rýchlo a sprievodca ho stihol dobehnúť. 
Menší adrenalínový zážitok pre Kuba dopadol bez ujmy a tak sme úspešne mohli dokončiť zvyšok cesty k hotelu. Tu nám pripravovali raňajky, na ktoré sme sa veľmi tešili. Bolo už takmer 9 hodín a to bol najvyšší čas doplniť energiu. Klasické sladké raňajky a praženicu. Veľmi sme si pochutili. Po super raňajkách sme sa všetci osprchovali, zbalili do auta a vyrazili na dlhú cestu smerom na Féz. Pred nami bol ešte niekoľko kilometrový úsek po kamenistej ceste až pokým sa dostanem na normálnu cestnú komunikáciu. Fiat dostal poriadne zabrať. Za volant opäť sadám ja. Je už niečo po 10tej a slnko riadne pripeká. Sem-tam zbadáme aj fatamorgánu. 
Po polhodine cestovania opúšťame Merzougu, Saharu a smerujeme priamo na sever. Cesta je rovná pokiaľ dovidíme a tak trošku pridáme. V Maroku veľmi neriešia povolenú rýchlosť. Problém však bol, že kde tu bola časť cesty zaviata pieskom alebo trochu prepadnutá, a preto sme nemohli ísť veľmi rýchlo. Bežne to bolo niečo medzi 100-120km/h. Na počudovanie sme aj pri takejto rýchlosti dokázali ísť s fakt parádnou spotrebou okolo 5,6l benzínu na 100kilometrov. Ale to som odbehol. Približovali sme sa k Atlasu a k jeho nižším častiam, ktoré sme museli opäť prekročiť. Po mesto Errachidia to bola úplna rovina. Tu sme sa zastavili v supermarkete na vodu, slané chipsy, ktoré opäť neboli slané a pomarančový džús. Na konci mesta sme prešli okolo policajnej kontroly. Nič nezvyčajné v Maroku, ale títo páni mali na polovicy cesty pichliače a v rukách držali pušky. V tomto mestečku sa nachádzali vojenské základne takže to bol asi dôvod zvýšenej ochrany. Hneď za mestom sme začali stúpať jemnými serpentínami do hôr. Nebolo to také výškové prevýšenie ako prvý krát, ale dostali sme sa pekne vysoko. Malo to však z predchádzajúcim prechodom jedno spoločné a to bola neskutočne nehostinná krajina. Vysušená pôda, vysoké kopce všade naokolo. Mali sme pocit akoby sme šli cez malý "Grand Canyon". Pôsobilo to na nás úžasným čarom. Kubo s Dušanom si na chvíľku zdriemli a ja som ukrajoval kilometre do najbližšieho mesta Midelt, kde sme si mali dať prestávku. V tomto mestečku sme sa zastavili na obed, Brochette s chlebom a šalátom. Ledva sme to vládali zjesť. Potom nás ešte dostala cena, bolo to okolo 9 eur za celé jedlo. Odkotúľali sme sa k autu s tým, že potrebujeme nájsť nejaké informácie ohľadom turistiky v okolí. Atlas tu mal stále okolo 3500mnm a mali sme chuť na ešte jednu menšiu túru. Bohužial, v meste nám nevedel nikto poradiť a tak sme sa usadili v jednom bare aby si Dušan mohol pozrieť futbal :D. Počas tejto prestávky sme sa zhodli, že dnes bude náš prvý večer kedy prenocujeme v aute. Trebalo nám ušetriť pár eur a chceli sme to skúsiť. Futbal skončil a my pokračujeme v ceste. Nestanovili sme si cieľ. Chceli sme sa dostať čo najbližšie k Fézu. Slnko zapadalo priamo oproti nám a tak som mal veľký problém niečo vidieť. Zhoršoval to ešte fakt, že Maročania nemajú potrebu zapáliť si svetlá na aute kým nie je totálna tma. Bolo to také polhodinové tipos bingo šoférovanie. Keď sa zotmelo prišiel ďalší problém, nechcelo sa im vypínať diaľkové svetlá. Radosť šoférovať :D. Opäť sme začali stúpať a bolo cítiť, že sa ochladzuje. Zrazu bol okolo nás sneh. Ani neviem ako a boli sme v 2050mnm. Okolitú krajinu sme videli iba vďaka silnému mesiacu. Vyzerala však nádherne.
Z ničoho nič sme vošli do vysvieteného mesta. Svietilo v ňom všetko. Každá jedna značka na ceste. Bolo to ako mix Las Vegas s alpskou dedinkou. Zastavili sme sa a poobzerali sme si hlavné námestie. Na meste bolo vidno európsky štýl. Navečerali sme sa vo fastfoode, hamburger a hranolky. Najvyšší čas začať hľadať miesto na prespanie. Pomaly opúšťame toto zaujímavé mesto. Skoro by som zabudol, volá sa Ifran(Ifrane), ale to som zistil až teraz ako píšem tento článok :D.
Sme asi 15 kilometrov od Fézu a hneď na prvýkrát nachádzame super miesto na prenocovanie. Rýchla hygiena pred spaním. Vyberieme spacáky a poukladáme veci aby sme si vedeli sedadlá posunúť dozadu. Kubo spí sám vzadu a my dvaja na predných sedadlách. Škoda toho volantu, veľmi mi zavadzal. Bolo pár minút po polnoci.
2.3 Féz, Volubilis, Rabat, Casablanca
Spánok v aute nebol až taký hrozný ako sme čakali. Párkrát som sa zobudil na to, že som sa nevedel na tom sedadle poskladať a raz sme si museli zakúriť inak to celkom šlo. Bolo okolo pol 8 ráno a to už bol najvyšší čas opustiť toto miesto nech niekomu neprekážame. Na navigácii sme si našli parkovisko blízko centra a o pár minút už sme vo Féze, akurát v rannej zápche. Trvalo to len pár minút a už zastavujeme na parkovisku. Platíme 2 eurá za celodenné parkovanie a vyrážame do centra.
Musím sa priznať, že sme sa vôbec nepripravili na Féz. Vedel som, že čo tu asi môžem očakávať a vidieť, ale netušil som, kde to nájsť, respektíve ako sa tam dostať. Dúfajúc, že snáď tam bude nejaká mapa pamiatok sme sa pobrali podľa GPS-ka na námestie v Medine. Cestou sme prešli cez pravý marocký trh. Dalo sa tu kúpiť fakt všetko a to rýchle striedanie rôznych pachov nám teda nerobilo najlepšie. Bol to však celkom krátky úsek a už sme sa ocitli na námestíčku. 
Na naše šťastie tu bola mapa všetkých zaujímavých budov a miest v starom meste. Dokonca smery pamiatok boli aj značené. Toto staré mesto bolo však ešte komplikovanejšie ako to v Marrakechy, a tak netrvalo dlho a stratili sme sa. Takto sme blúdili uličkami starého mesta, keď sa k nám prihovoril domáci chlapec. Vedeli sme, že bez sprievodcu si toho veľa nepozrieme, ale nechceli sme mu ani platiť. Povedali sme mu, že nemáme peniaze a on povedal, že jemu to nevadí, chce si zlepšiť angličtinu a prisahal na svojho boha, že od nás nebude pýtať peniaze. Tak teda sa nás ujal a začal nás vodiť uličkami hore dole. Netušili sme, kde sa nachádzame. Už bolo dosť hodín a my sme ešte stále neraňajkovali tak sme sa ho spýtali či nevie o niečom v okolí, kde by sme sa vedeli lacno a dobre najesť. Hneď zmenil smer a zaviedol nás do miniatúrnej reštaurácie, ani neviem či to tak môžem volať. Bola to miestnosť asi 2x3 metre a kuchár niečo varil v obrovskom kotli pred vchodom. Varil tam polievku, domácu špecialitu. Nazývala sa B'sarra a bola z fazule Fava, ktorá bola poliata na vrchu olivovým olejom. Bolo to veľmi zaujímavé jedlo a chutilo nám. Za tri dávky sme zaplatili asi 1,5eura. Náš sprievodca nás ďalej zobral pozrieť sa na výrobu kože. 
Strmými schodami sme sa z úzkých uličiek vyštverali na strechu domu. Dostali sme do ruky kúsok mäty. Nechápavo sme na ňu pozerali. Bolo nás vysvetlené, že ide neskutočný pach z tej výroby kože a aby nám neprišlo zle máme sa raz za čas privonať mäty. Puch bol fakt neznesiteľný a to sa viac ako polovica sudov nepoužívala lebo tam prebiehala rekonštrukcia sponzorovaná UNESCOm. Väčšinu koží farbili v sudoch ale boli aj také, ktoré farbili ručne. V tom dome, z ktorého sme mali výhľad bola samozrejme predajňa týchto koženných produktov a majiteľ nám porozprával niečo o výrobe a histórii. Nekúpili sme si uňho nič tak sme mu za ochotu dali pár drobných. Sprievodca nás potom zobral do viacerých výrobní kobercov a obrusov. Všetky produkty boli na dotyk neuveriteľne príjmené a krásne. Nikto z nás však nemal záujem niečo kupovať tak sme pokračovali ďalej. Na záver nás zobral spletitými uličkami na vrchol starého mesta odkiaľ bol výhľad na celé mesto a okolie.
Tu sme si na pár minút oddýchli a kochali sa. Pri tom pohľade sme neverili akou spleťou uličiek sme sem prišli a hlavne sme netušili ako sa touto spleťou uličiek dostaneme späť k autu. Féz bol veľké mesto a toto bola iba jeho stará časť. Nová časť sa nachádzala napravo za kopcom a tá bola obrovská. Cestou dole nás ešte zobral sprievodca do malej čajovne, kde sme doplnili energie sladkých čajom a vysvetlil nám ako sa dostaneme k autu. Jemu sa to hovorilo jednoducho, ale vedel som, že to bude sranda. Rozlúčili sme sa s ním a pomaly sa pobrali smerom, ktorý nám povedal. Asi o pár minút na to za nami dobehol s tým či mu niečo neprispejeme, že on nám spravil láskavosť, nech spravíme aj my jemu. Boli sme však neoblomní, povedal, že nič nebude chcieť tak sme mu nič nedali a pobrali sa preč. Zo začiatku sa nám celkom darilo ísť uličkami no netrvalo dlho a netušil som kde sme. Vyberám telefón a zapínam GPS. Na moje prekvapenie v úzkych uličkách chytám signál a niektoré sú dokonca naznačené aj na GPS. Pár krát sme však trafili slepú uličku a už sme boli celí zamotaní. Opäť sa ku nám prihovoril domáci, že nás zavedie. Nič iné nám neostávalo aj keď sme vedeli, že to nebude zadarmo. Po asi 15 minútach sme boli pri našom parkovisku. Dali sme mu 2eurá čo ho neskutočne zhrozilo, že ako sme si to dovolili a že chce viac. Pýtal si 10eur. To sme ho vysmiali. Potom chcel Dušanove polaroidy. To mu tiež neprešlo. Začal nám nadávať, že sme z bohatej krajiny a zarábame veľké peniaze na čo sme ho zrušili, že ako študenti máme 3e/hodinu. Uzavrel som to ja s tým, že buď nech si zoberie 20DH alebo nedostane nič. Naštvaný zobral bankovku a šiel preč. Všetci traja sme toho mali po krk, sadli sme do auta a čo najrýchlejšie sme opustili Féz. Veľmi zaujímavé a nezvyčajné mesto. Bohužial nám ten pocit kazili ľudia neustále snažiaci sa obrať nás o každý cent.
Pár minút po 14-tej hodine sme už boli na ceste k starodávnemu rímskemu mestu Volubilis starému 2300 rokov. Od Fézu to nebolo vzdialené viac ako hodinu cesty a krajina okolo nás bola nádherná. Po dlhom čase sme boli v krajine, kde bolo na kopcoch veľa zelene. Všade naokolo boli olivové háje. Po odparkovaní auta platíme vstupné a hneď si nás odchytáva sprievodca či nechceme aby nám porozprával o Volubilise. Odmietame jeho vysokú cenu a po chvíľke nás dobieha s lepšou ponukou. Súhlasime. 
Postupne nás previedol areálom a počas toho nám rozprával celkom plynulou angličtinou o histórii mesta, jeho vzniku a opisoval nám dom po dome okolo ktorých sme prechádzali. Po prehliadke sme uznali, že to mesto bolo neuveriteľne vymakané. Žilo tu 20 000 ľudí, boháči, remeselníci a otroci. Mali tu 3-4 druhy sáun, verejné toalety, kúpele, obrovské domy pre boháčov, ubytovne pre otrokov, verejný dom. Rimania sa rozhodli postaviť toto mesto kvôli dobrému prístupu k vode z hôr a obrovským poliam olív, z ktorých vyrábali olej. Na naše prekvapenie bolo zachované veľké množstvo z mesta. Veľké množstvo mozaik, ktoré zobrazovali rôznych rímskych bohov. Volubilis patrí do svetového dedičstva UNESCO. 
Nakoniec sme boli radi, že sme si toho sprievodcu zaplatili. Odporúčam to spraviť každému. Volubilis je zaujímavý aj bez sprievodcu, ale nikde nenájdete žiadne tabule s informáciami o danej časti mesta. Sprievodca nám porozprával fakt všetko čo vedel, aj keď na naše otázky poväčšine odpovedať nevedel lebo im veľmi nerozumel a text o Volubilise asi vedel naspamäť. Po celkom únavnej prehliadke na silnom slnku je čas pobrať sa ďalej.
Obedňajšiu prestávku sme si spravili v meštečku Meknes, opäť sme zvolili fastfood, nemali sme energiu na hľadanie reštaurácie. Vybrali sme peniaze a v miestnej kaviarni sme si pozreli ceny dialníc. Boli sme veľmi prekvapení, pretože 150km úsek dialnice nás stál asi 3,5e. Cesta ubehla veľmi rýchlo a už sme vchádzali do Rabatu. Bola to osudová chyba zísť z dialnice a ísť na pobrežie, ale to sme vtedy netušili. Mohli sme ísť priamo do Casablancy po dialnici. Nestalo sa tak a Dušan za volantom takmer prišiel o nervy, kým sme sa dostali preč z Rabatu. Prvýkrát sme videli Atlantik a jeho obrovské vlny. Bolo už okolo 19tej hodiny večer a boli sme riadne unavení po celom dni. Začalo sa hľadanie ubytovania. Bola to bieda. Po celej ceste iba opustené hotelové komplexy, kde nebolo živej duše. Takýmto trápením sme sa dostali až do Casablancy, kde sa nám podarilo nájsť ubytovanie v hosteli za 6 eur na noc. Zbehli sme sa ešte navečerať do blízkej reštaurácie a zaľahli sme zničení spať...
Predchádzajúca časť: http://www.ephoto.sk/komunita/clanky-uzivatelov/1943/marocke-dobrodruzstvo-2-4/
Nalsedujúca časť: http://www.ephoto.sk/komunita/clanky-uzivatelov/1987/marocke-dobrodruzstvo-4-4/
Pridaj komentár
