Neviem ihneď a jednoznačne odpovedať na otázku mojich známych: „Ako bolo??“ Vždy sa na pár sekúnd zamyslím, nadýchnem a vyhŕknem zo seba niečo v štýle – Nooo, šak dobre ... teda úžasne! ... v globále ...
Toto nie je miesto, z ktorého každý odchádza ihneď očarený, rozcitlivený, plný unášajúcich spomienok. Toto rozhodne nie je miesto pre rozhýčkaných milovníkov All inclusive s hotelom priamo na pieskovej pláži, ani pre rodinky s malými deťmi, ani pre tých čo hľadajú dovolenku v lete, ani pre ... dobre dobre, tak pre koho?
Po nečakane kvalitnej diaľnici fičíme z letiska, na tabuliach pre Európana krásne exotické názvy miest, palmy všade, kde je aspoň kvapka vody. A tam, kde nie je, iba brutálne skaliská a na ich úpätí obrovské nepriechodné zhluky opuncií. Neustále si musím predstavovať ako do nich padám, uf. Našťastie, nestalo sa. Hmmm, zvláštna krása. Ak chcete tento ostrov milovať, je to celkom ľahké.
Milovník architektúry zaplače, urbanista sa rovno odstrelí. Kto tam vydáva povolenia na stavby? Panelová výstavba u nás za ťažkého socíku v sedemdesiatych rokoch je úplné rokoko oroti týmto barbarom. Postupne zisťujeme, že sú tu strašné kvantá ľudí (možno preto tie domy bez ladu a skladu). Ľudia sú všade, v mestách, letoviskách, na hlavných cestách (aj mimo sezóny). Banánové plantáže prekryté nevkusnými sieťami proti vetru, všade inde vyprahnutá červenkastá zem. A ešte niečo, choré kvantum dovolenkových rezortov a nákupných centier pre tučných Angličanov na juho ostrova. Ak tento ostrov chcete naznášať, ide to tiež ľahko.
Týchto pár riadkov hore presne vystihuje moje zmiešané pocity počas prvých dní v tomto zvláštnom kúte Európy.
Potom sa to konečne stalo. Našťastie. Postupne, ale o to intenzívnejšie. Začal som objavovať pre suchozemca to „čarovné exotično“.
Mixované šťavy z čerstvého, výhradne miestne dopestovaného ovocia. Večerné prechádzky po pláži v dobe, kedy je u nás to najodpudivejšie počasie celého roku. V diaľke tajomný a neutíchajúci burácajúci príboj. Ranné vyhrievanie sa na pláži (opäť s čerstvým džúsom v ruke), priamo z pláže sledovanie robotníkov montujúcich nádhernú vianočnú výzdobu na promenáde, schladenie sa v kolísavých vlnách Atlantiku. Alebo čo tak sa vyblbnúť v uchvacujúcich pieskových dunách a pritom pocítiť vtieravosť a nekonečnosť tohto zlatého prachu importovaného vetrom priamo zo Sahary. Chcem si to celé ešte raz pripomenúť na vlastnej koži. Človek zažije stovky malých príbehov, ak si zodvihne prdel z pláže a rozhodne sa za týždeň prejazdiť vyše tisíc kilometrov na ostrove, ktorý nemá od pobrežia k pobrežiu ani päťdesiat.
Musíte vypadnúť od mora. Čím hlbšie vo vnútrozemí, tým sa dokonalejšie prejavuje naozajstný charakter krajiny, ale i ľudí. Hľadajte tie prašnejšie a kľukatejšie cesty, dovedú vás na správne miesta. Stále sa mi to v živote potvrdzuje, čím užšie, tým lepšie ... hmmm :-P.
Čím sme ďalej od slanej vody, tým strmšie kaňony okolo nás, dedinky sa zmenšujú, už sú z nich len ojedinelé samoty. Vzduch chladne, husté mraky zavesené na vrcholoch hôr sú iba pár desiatok metrov nad našimi hlavami. Krajina mi najviac pripomína suché oblasti niekde v Ománe, resp. taký menší Grand Canyon. Keď sa nad tým tak zamyslím, pred pár hodinami sme behali po púšti, ktorá bola akoby zmenšenina Namíbijského pobrežia (púšť končiaca priamo v Atlantiku). Teraz sme niekde v nehostinnej kamennej pustatine a už iba päť kilometrov zákrut a ocitneme sa v takmer dvoch tisíckam metrov nad morom, teplota tesne nad nulou, vegatácia ako v Tatrách, čistý vlhký vzduch zmiešaný s vôňou ihličnanov. Chlapík v zimnej vetrovke predáva čerstvé ovocie v provizórnom stánku – mandarínky, pomaranče, citróny väčšie ako drevorubačská päsť, papája, mango, banány a ďalšie tucty plodov, ktorých mená nepoznám.
Boli ste niekedy v centrálnom Mexiku? Nie? Nevadí, ani ja. Iba hodinku západným smerom dole kopcom od toho zvláštneho týpka s citrusmi a ten pocit získate. Taká akurátna polopúšť. Sem tam palma, kde tu kaktus, kriaky zmiešané s kameňmi, jašterice urastenejšie ako Arnoldovo predlaktie, na vrchole brala ukrytá luxusná a nedobytná hacienda. Rýchlo preč. Pocit, že nás sleduje fúzač v sombrére a s kvérom pod pončom je podivne intenzívny.
Celkom som rád, že sme dorazili na chvíľu do civilizácie – tabule pri kraji cesty sľubujú botanickú záhradu s dvoma miliónmi kaktusov z celého sveta. Oplatí sa vidieť. Len si pre boha pri vchode nekupujte žrádlo pre vtáctvo (za 1 €) – ak raz hodíte kukuričné zrnká na zem, už sa tej tamojšej hydinovej pliagy nezbavíte počas celej doby návštevy. Budú vás naháňať pávy a kačice a nejaké smiešne sliepky. Ostatní návštevníci na vás potom budú vzhliadať ako na nejakých exotov čo divne zapáchajú a za trest ich tie kurence naháňajú.
Na krajnom západe sú ľudia zriedkavosťou. Teda okrem útesov, mora a zachmúrenej oblohy tam je zriedkavosťou takmer všetko. Ale ak chcete vidieť v diaľke Tenerife a takmer štortisícovú horu Pico del Teide, odporúčam najseverozápadnejší kút ostrova. Maják prezradí, že ste to miesto našli. A ako bonus získate vlny vytryskujúce do dvadsať metrovej výšky od toho šialeného príboja.
Okej, vrátim sa na úvod. Takže pre koho je toto miesto stvorené?! Pre milovníkov exotiky, ktorí chcú z akýchkoľvek dôvodov ostať v Európe a netrmácať sa až do Karibiku, Ázie či Afriky. Pre surferov, nevzdávajúcich sa svojej životnej cesty ani v zimných mesiacoch. Pre alkoholikov, ktorí tu nájdu neuveriteľne lacný rum a všetky jeho deriváty (z trstiny). Pre seniorov, ktorí tu v zime hľadajú slnko pre svoje ubolené kĺby. A aj pre mňa. Objavil som koncentrovanú esenciu sveta v tomto zakrpatenom kontinente. Ale musíte ju hľadať. Neleží medzi letiskom a prepchatými letoviskami na juhu. Je vysoko v horách, v hlbokých údoliach, zrejúcich plodoch, pálivom slnku, chladnom vetre, sviežom rozbúrenom mori. Myslím, že je aj pod palmovými listami a kdesi medzi kaktusmi. Choďte ju aj vy hľadať. Najľahšie ju nájdete, keď je u nás studený dážď a mokrý sneh. A čo je úžasné? Stále ste v Európe. A ešte niečo - benzín tu stojí menej ako euro ...
Nie, nezabudol som. Diky šéfe!
Toto nie je miesto, z ktorého každý odchádza ihneď očarený, rozcitlivený, plný unášajúcich spomienok. Toto rozhodne nie je miesto pre rozhýčkaných milovníkov All inclusive s hotelom priamo na pieskovej pláži, ani pre rodinky s malými deťmi, ani pre tých čo hľadajú dovolenku v lete, ani pre ... dobre dobre, tak pre koho?
Po nečakane kvalitnej diaľnici fičíme z letiska, na tabuliach pre Európana krásne exotické názvy miest, palmy všade, kde je aspoň kvapka vody. A tam, kde nie je, iba brutálne skaliská a na ich úpätí obrovské nepriechodné zhluky opuncií. Neustále si musím predstavovať ako do nich padám, uf. Našťastie, nestalo sa. Hmmm, zvláštna krása. Ak chcete tento ostrov milovať, je to celkom ľahké.
Milovník architektúry zaplače, urbanista sa rovno odstrelí. Kto tam vydáva povolenia na stavby? Panelová výstavba u nás za ťažkého socíku v sedemdesiatych rokoch je úplné rokoko oroti týmto barbarom. Postupne zisťujeme, že sú tu strašné kvantá ľudí (možno preto tie domy bez ladu a skladu). Ľudia sú všade, v mestách, letoviskách, na hlavných cestách (aj mimo sezóny). Banánové plantáže prekryté nevkusnými sieťami proti vetru, všade inde vyprahnutá červenkastá zem. A ešte niečo, choré kvantum dovolenkových rezortov a nákupných centier pre tučných Angličanov na juho ostrova. Ak tento ostrov chcete naznášať, ide to tiež ľahko.
Týchto pár riadkov hore presne vystihuje moje zmiešané pocity počas prvých dní v tomto zvláštnom kúte Európy.
Potom sa to konečne stalo. Našťastie. Postupne, ale o to intenzívnejšie. Začal som objavovať pre suchozemca to „čarovné exotično“.
Mixované šťavy z čerstvého, výhradne miestne dopestovaného ovocia. Večerné prechádzky po pláži v dobe, kedy je u nás to najodpudivejšie počasie celého roku. V diaľke tajomný a neutíchajúci burácajúci príboj. Ranné vyhrievanie sa na pláži (opäť s čerstvým džúsom v ruke), priamo z pláže sledovanie robotníkov montujúcich nádhernú vianočnú výzdobu na promenáde, schladenie sa v kolísavých vlnách Atlantiku. Alebo čo tak sa vyblbnúť v uchvacujúcich pieskových dunách a pritom pocítiť vtieravosť a nekonečnosť tohto zlatého prachu importovaného vetrom priamo zo Sahary. Chcem si to celé ešte raz pripomenúť na vlastnej koži. Človek zažije stovky malých príbehov, ak si zodvihne prdel z pláže a rozhodne sa za týždeň prejazdiť vyše tisíc kilometrov na ostrove, ktorý nemá od pobrežia k pobrežiu ani päťdesiat.
Musíte vypadnúť od mora. Čím hlbšie vo vnútrozemí, tým sa dokonalejšie prejavuje naozajstný charakter krajiny, ale i ľudí. Hľadajte tie prašnejšie a kľukatejšie cesty, dovedú vás na správne miesta. Stále sa mi to v živote potvrdzuje, čím užšie, tým lepšie ... hmmm :-P.
Čím sme ďalej od slanej vody, tým strmšie kaňony okolo nás, dedinky sa zmenšujú, už sú z nich len ojedinelé samoty. Vzduch chladne, husté mraky zavesené na vrcholoch hôr sú iba pár desiatok metrov nad našimi hlavami. Krajina mi najviac pripomína suché oblasti niekde v Ománe, resp. taký menší Grand Canyon. Keď sa nad tým tak zamyslím, pred pár hodinami sme behali po púšti, ktorá bola akoby zmenšenina Namíbijského pobrežia (púšť končiaca priamo v Atlantiku). Teraz sme niekde v nehostinnej kamennej pustatine a už iba päť kilometrov zákrut a ocitneme sa v takmer dvoch tisíckam metrov nad morom, teplota tesne nad nulou, vegatácia ako v Tatrách, čistý vlhký vzduch zmiešaný s vôňou ihličnanov. Chlapík v zimnej vetrovke predáva čerstvé ovocie v provizórnom stánku – mandarínky, pomaranče, citróny väčšie ako drevorubačská päsť, papája, mango, banány a ďalšie tucty plodov, ktorých mená nepoznám.
Boli ste niekedy v centrálnom Mexiku? Nie? Nevadí, ani ja. Iba hodinku západným smerom dole kopcom od toho zvláštneho týpka s citrusmi a ten pocit získate. Taká akurátna polopúšť. Sem tam palma, kde tu kaktus, kriaky zmiešané s kameňmi, jašterice urastenejšie ako Arnoldovo predlaktie, na vrchole brala ukrytá luxusná a nedobytná hacienda. Rýchlo preč. Pocit, že nás sleduje fúzač v sombrére a s kvérom pod pončom je podivne intenzívny.
Celkom som rád, že sme dorazili na chvíľu do civilizácie – tabule pri kraji cesty sľubujú botanickú záhradu s dvoma miliónmi kaktusov z celého sveta. Oplatí sa vidieť. Len si pre boha pri vchode nekupujte žrádlo pre vtáctvo (za 1 €) – ak raz hodíte kukuričné zrnká na zem, už sa tej tamojšej hydinovej pliagy nezbavíte počas celej doby návštevy. Budú vás naháňať pávy a kačice a nejaké smiešne sliepky. Ostatní návštevníci na vás potom budú vzhliadať ako na nejakých exotov čo divne zapáchajú a za trest ich tie kurence naháňajú.
Na krajnom západe sú ľudia zriedkavosťou. Teda okrem útesov, mora a zachmúrenej oblohy tam je zriedkavosťou takmer všetko. Ale ak chcete vidieť v diaľke Tenerife a takmer štortisícovú horu Pico del Teide, odporúčam najseverozápadnejší kút ostrova. Maják prezradí, že ste to miesto našli. A ako bonus získate vlny vytryskujúce do dvadsať metrovej výšky od toho šialeného príboja.
Okej, vrátim sa na úvod. Takže pre koho je toto miesto stvorené?! Pre milovníkov exotiky, ktorí chcú z akýchkoľvek dôvodov ostať v Európe a netrmácať sa až do Karibiku, Ázie či Afriky. Pre surferov, nevzdávajúcich sa svojej životnej cesty ani v zimných mesiacoch. Pre alkoholikov, ktorí tu nájdu neuveriteľne lacný rum a všetky jeho deriváty (z trstiny). Pre seniorov, ktorí tu v zime hľadajú slnko pre svoje ubolené kĺby. A aj pre mňa. Objavil som koncentrovanú esenciu sveta v tomto zakrpatenom kontinente. Ale musíte ju hľadať. Neleží medzi letiskom a prepchatými letoviskami na juhu. Je vysoko v horách, v hlbokých údoliach, zrejúcich plodoch, pálivom slnku, chladnom vetre, sviežom rozbúrenom mori. Myslím, že je aj pod palmovými listami a kdesi medzi kaktusmi. Choďte ju aj vy hľadať. Najľahšie ju nájdete, keď je u nás studený dážď a mokrý sneh. A čo je úžasné? Stále ste v Európe. A ešte niečo - benzín tu stojí menej ako euro ...
Nie, nezabudol som. Diky šéfe!
Pridaj komentár
