Pri prezeraní fotografií umiestňovaných na portál ephoto (a nielen ten), pri čítaní ich hodnotení a komentovaní sa mi začínali natískať otázky. Prečo ten-ktorý konkrétny človek hodnotí bodovo takto málo/veľa? Prečo je tomuto záberu vyčítané to či ono? Ako to, že ten vidí chyby, ktoré tam ja nevidím? Prečo vôbec ten-ktorý autor vybral ten konkrétny záber na verejnú prezentáciu? Prečítal som všetky hodnotenia a komentáre pod zábermi, ktoré ma oslovili a aj mnohé tie, ktoré ma neoslovili. Začal som si pre seba hodnotiť hodnotiteľov, ich hodnotenia a komentáre a zamýšľať sa nad hodnotením fotografií ako takým.
Fotografia. Čo to je? Načo slúži? O čom to je? Keď sa vykašlem na všetky ostatné definície, je to o komunikácii medzi autorovým a divákovým videním sveta. V momente verejnej „prezentácie“ autorovho videnia sveta vzniká vzťah medzi ním a divákom, či presnejšie divákovým videním sveta. Z tohto uhla pohľadu autor „vysiela“ nejaké „posolstvo“ a divák ho prijíma (alebo odmieta). Napriek tomu, že sa o tom nehovorí, predsa sa zo strany autora očakáva nejaká reakcia na prezentované videnia sveta (a v ňom zakódované posolstvo). Hovorme tomu aj spätná väzba. Zo strany autora sa očakáva kladná reakcia diváka. Od „pochvalného mručení“ až po výmenu obeživa. Kladná reakcia vyvoláva pozitívne pocity a robí autorovi dobre - od pomasírovania ega až po jeho finančné zabezpečenie. Záporná reakcia naopak.
Autor sa už pred momentom prezentácie fotografie dosť vytrápil (od zakúpenia záznamového zariadenia až po pozbieranie skúseností s prezentáciou). Vytvoril „dielo“, vložil do neho kus seba, vypiplal ho podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia ako v bavlnke, vložil do neho posolstvo, a teraz ho púšťa do nemilosrdného zápasu s vlčími zubami hodnotení. Prežije? Je dosť silné aby sa samo ubránilo? Získa si slávu a uznanie? Treba ho ešte podporiť a držať nad ním ochrannú ruku? Čo ho čaká po opustení starostlivého dohľadu autora? V dnešnej elektronicko-informačno-rýchlej dobe sa prezentovanie fotografie na webe sa javí ako najjednoduchší spôsob ako vypraviť dielo do sveta. Portálov je dosť, len si vybrať. A čaru rýchlosti sa tak slastne podľahne. Od „cvaku“ po verejnú prezentáciu to trvá len zopár desiatok sekúnd („...to za našich mladých čias nebývalo...“).
Ale konečne niečo k téme. Hodnotenie. Čo to je? Načo slúži? O čom to je? Keď opäť pominiem všetky ostatné definície, je to o vyjadrení spätnej väzby medzi posolstvom fotografie a adresátom – divákom. Inak povedané, hodnotenie je duševná činnosť, ktorá priraďuje vnímanému posolstvu nejakú hodnotu podľa vonkajších alebo vnútorných kritérií. Prečo ten dôraz na duševnú činnosť? Pretože tu musí ísť o uvedomelú činnosť priradenia určitej konkrétnej hodnoty z celej škály, overenie jej správnosti a jej zdôvodnenie a to všetko vyžaduje určitú duševnú námahu. Jednoducho sa treba nad fotografiou zamyslieť, klásť si otázky a hľadať na ne odpovede.
Čo sú to tie vonkajšie alebo vnútorné kritériá? Najlepšie sa odpoveď uvedie na príklade. Vonkajšie sú dané napr. tým, prevádzkovateľ portálu určil pre všetkých užívateľov, že sa hodnotí technická kvalita, kompozícia a impakt („umelecký dojem?“) fotografie a to stupnicou od 0-7 bodov. K vnútorným by tu patrilo (aby sme nezabiehali príliš mimo portál) komentovanie fotografie a neformalizované slovné vyjadrenie pôsobenia na hodnotiteľa. Práve tu je priestor na vyjadrenie takého hodnotenia, ktoré je vlastné iba hodnotiteľovi.
Problémom s hodnotením ani nie je to, že je moja fotografia hodnotená (t.j. zaradená do pomyselnej škály hodnôt), ale kým je hodnotená. Takto nenápadne sme sa dostali k osobe hodnotiteľa. Kto bude hodnotiť moje dielo? Je vhodný? Vie to? Vie adekvátne posúdiť všetky jeho kvality? Je schopný rozšifrovať posolstvo, ktoré vkladám do fotografie? Aké má hodnotiteľ videnie sveta? Pochopí, čo som tým chcel povedať? Vie dekódovať posolstvo z mojej fotografie, rozumie mu a vie ho adekvátne aj reprodukovať? Všeobecne, má na to kvalifikáciu?
Kvalifikovanosť hodnotiteľa, čo je to vlastne za zviera? Tento portál (ako aj mnoho ďalších) je nastavený tak, že hodnotiteľom je prispievateľ, teda ja sám. Aká je teda moja (a tým myslím aj drvivú väčšinu prispievateľov na tento portál) kvalifikácia na hodnotenie cudzej fotografie? Objektívne vzaté žiadna. Je to len čosi, čo nosím v sebe ako estetické cítenie, vkus, tolerantnosť k inému pohľadu na svet a iné ďalšie osobnostné vlastnosti, ktoré som získal či dostal do vienka, a ktoré sa obrusujú o hrany každodenného života. Je to aj schopnosť vizuálne vnímať svet a vidieť v ňom čosi viac, než len veci v ich materiálnej podstate. A je to aj schopnosť sa o toto vnímanie podeliť komunikačnými prostriedkami t.j. rečou/písmom. Je to aj schopnosť mať v sebe pomyselne objektívne meradlo, prikladať ho na videné a vedieť ho aj správne reprodukovať. A v konečnom dôsledku vedieť aj zdôvodniť, prečo mám takú mierku akú mám, a prečo ju používam spôsobom ako ju používam.
To sme už pri bránach umeleckej kritiky ako takej. Poslaním kritiky je okrem iného aj objavovať inak skryté hodnoty a ukázať autorovi, kde sa na svojej ceste za „dokonalým umeleckým dielom“ zišiel z cesty. To však znamená, že kvalitný kritik je minimálne na úrovni tvorcu, má za sebou životnú skúsenosť, (umeleckú aj ľudskú) a rozumie tomu, čo znamená TVORIŤ. Okrem toho by mal byť dostatočne rozhľadený v minulosti umenia vo všeobecnosti, ale aj v súčasných trendoch kam smeruje konkrétne odvetvie umenia.
Obávam sa, a na mnohých hodnoteniach a komentároch je to nad slnko jasnejšie, že tu funguje prvá signálna sústava: dám dobré hodnotenie, aby som dostal dobré hodnotenie. Ak dostanem dobré hodnotenie som dobrý (lepší, najlepší) a teda mám „právo“ byť na tých, ktorý mi nedali dobré hodnotenie prísny (prísnejší, najprísnejší).
Predpokladajme, že jedným z účelov tohto fotoportálu je umožniť čo najjednoduchšie a najrýchlejšie prezentovať svojské „videnie sveta“ prostredníctvom fotografie, na mieste, kde sa stretávajú podobne „postihnutí“. Vstup zdarma, povinnosť, aj to nie záväzná, občas pridať niečo zo svojich záberov. Jedným z možných dôvodov vstupujúceho je získať predstavu o tom, ako je to s vlastnou schopnosťou zaznamenať svet okolo seba a jej konfrontácia v prostredí zhruba rovnako postihnutých abonentov. Cieľom potom býva sa niečo podučiť, odstrániť chyby a nedostatky. Aspoň takto je to pri pohľade zvonka nastavené.
Ďalším z možných cieľov je sebarealizácia, získanie ocenenia, či „goodwill“ autora. A tu nastupuje typická všeľudská (a slovenská zvlášť) vlastnosť: závisť. Ak sa neviem presadiť svojimi schopnosťami, tak aspoň zavarím úspešnejším.
Človek vstúpi na portál a nestačí sa čudovať. Vstúpil do spoločnosti, ktorá má svojskú hierarchiu „vlčej svorky“, svoje písané a nepísané pravidlá, svojich vodcov, svoje kliky, klany a iné spoločenstvá, bojujúce raz tu raz inde svoje žabo-myšie vojny, ktoré sú pre nových nepochopiteľné. Anonymita prispievateľa, aj hodnotiteľa - kritika, je zachovaná, preto môžem kritizovať bez ohľadu na čokoľvek. Bezbrehá sloboda slova: od jemného ironizovania až po otvorené napádanie, osočovanie podľa možnosti nežalovateľným spôsobom, ale niekedy ani to nie. Porušovanie písaných základných zásad tohto portálu svedčí o schopnosti týchto ľudí bez mihnutia oka porušovať aj tie nepísané: slušnosť znamená slabosť, a v dnešnom vlčom egoistickom a amerikanizovanom svete XXI. storočia je slabosť synonymom neúspechu a ten sa neodpúšťa. Agresivita, ktorá vybíja svoju energiu v sebe samej. Nie tvoriť, lebo to chce čas, ale ničiť, lebo tu je výsledok okamžitý. A ešte jeden z aspektov agresivity je latentne prítomný: ničenie vyvoláva strach a kto ho vyvoláva ovláda masy t.j. má moc.
Desiatky nových abonentov prichádzajú, aby presadzovali svoj pohľad na svet. Spôsob, akým to často robia mi veľmi pripomína zápas vo voľnom štýle: nie je dôležité akým spôsobom zvíťazím, hlavne že zvíťazím. Často tie víťazstvá pripomínajú to Pyrhovo. A jediným skutočne porazeným mi pripadá fotografia.
Keď zriaďovatelia portálu volajú po hodnoteniach a nastavia nejaký základný spôsob ako a čo hodnotiť, očakávajú, že všetci, ktorí kedy držali foťák v ruke majú aj adekvátnu schopnosť hodnotiť práce druhých.
Obávam sa, že je to hrubý omyl, ktorý povedie každý takto založený fotoportál skôr či neskôr k záhube. Princíp „catch as catch can“ je vhodný do zápasníckej arény. Nič proti nej. Ale ako princíp hodnotenia niečoho tak efemérneho ako pôsobenia videnia sveta, mi to pripadá prinajmenšom pomýlené.
Ono je to svojim spôsobom rafinované dať hodnotiť diela iným autorom. Využíva sa tým ďalšia ľudská vlastnosť: ješitnosť. Či si to otvorene priznáme alebo bude zatĺkať, každý, kto raz niečo vytvoril je na to patrične hrdý a je ješitný. „Nad moje dielo niet, a všetci ostatní mi siahajú iba po členky, akurát že to nevidia.!“ - je postoj, ktorý pri v nás od malička pestovaný ako „zdravé sebavedomie“. Potom akosi záhadne „ochorie“ a zmizne a potom si ho treba „dodávať“. Najlepšie vo forme agresie navonok. A týmto ventilom agresie môže byť aj kritika.
Na záver tejto úvahy sa mi hodí parafráza definície kritika od českého spisovateľa Karla Čapka: „Kritik je člověk, který píše jak by to udělal, kdyby to uměl.“.
Takže hor sa do hodnotení!
Fotografia. Čo to je? Načo slúži? O čom to je? Keď sa vykašlem na všetky ostatné definície, je to o komunikácii medzi autorovým a divákovým videním sveta. V momente verejnej „prezentácie“ autorovho videnia sveta vzniká vzťah medzi ním a divákom, či presnejšie divákovým videním sveta. Z tohto uhla pohľadu autor „vysiela“ nejaké „posolstvo“ a divák ho prijíma (alebo odmieta). Napriek tomu, že sa o tom nehovorí, predsa sa zo strany autora očakáva nejaká reakcia na prezentované videnia sveta (a v ňom zakódované posolstvo). Hovorme tomu aj spätná väzba. Zo strany autora sa očakáva kladná reakcia diváka. Od „pochvalného mručení“ až po výmenu obeživa. Kladná reakcia vyvoláva pozitívne pocity a robí autorovi dobre - od pomasírovania ega až po jeho finančné zabezpečenie. Záporná reakcia naopak.
Autor sa už pred momentom prezentácie fotografie dosť vytrápil (od zakúpenia záznamového zariadenia až po pozbieranie skúseností s prezentáciou). Vytvoril „dielo“, vložil do neho kus seba, vypiplal ho podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia ako v bavlnke, vložil do neho posolstvo, a teraz ho púšťa do nemilosrdného zápasu s vlčími zubami hodnotení. Prežije? Je dosť silné aby sa samo ubránilo? Získa si slávu a uznanie? Treba ho ešte podporiť a držať nad ním ochrannú ruku? Čo ho čaká po opustení starostlivého dohľadu autora? V dnešnej elektronicko-informačno-rýchlej dobe sa prezentovanie fotografie na webe sa javí ako najjednoduchší spôsob ako vypraviť dielo do sveta. Portálov je dosť, len si vybrať. A čaru rýchlosti sa tak slastne podľahne. Od „cvaku“ po verejnú prezentáciu to trvá len zopár desiatok sekúnd („...to za našich mladých čias nebývalo...“).
Ale konečne niečo k téme. Hodnotenie. Čo to je? Načo slúži? O čom to je? Keď opäť pominiem všetky ostatné definície, je to o vyjadrení spätnej väzby medzi posolstvom fotografie a adresátom – divákom. Inak povedané, hodnotenie je duševná činnosť, ktorá priraďuje vnímanému posolstvu nejakú hodnotu podľa vonkajších alebo vnútorných kritérií. Prečo ten dôraz na duševnú činnosť? Pretože tu musí ísť o uvedomelú činnosť priradenia určitej konkrétnej hodnoty z celej škály, overenie jej správnosti a jej zdôvodnenie a to všetko vyžaduje určitú duševnú námahu. Jednoducho sa treba nad fotografiou zamyslieť, klásť si otázky a hľadať na ne odpovede.
Čo sú to tie vonkajšie alebo vnútorné kritériá? Najlepšie sa odpoveď uvedie na príklade. Vonkajšie sú dané napr. tým, prevádzkovateľ portálu určil pre všetkých užívateľov, že sa hodnotí technická kvalita, kompozícia a impakt („umelecký dojem?“) fotografie a to stupnicou od 0-7 bodov. K vnútorným by tu patrilo (aby sme nezabiehali príliš mimo portál) komentovanie fotografie a neformalizované slovné vyjadrenie pôsobenia na hodnotiteľa. Práve tu je priestor na vyjadrenie takého hodnotenia, ktoré je vlastné iba hodnotiteľovi.
Problémom s hodnotením ani nie je to, že je moja fotografia hodnotená (t.j. zaradená do pomyselnej škály hodnôt), ale kým je hodnotená. Takto nenápadne sme sa dostali k osobe hodnotiteľa. Kto bude hodnotiť moje dielo? Je vhodný? Vie to? Vie adekvátne posúdiť všetky jeho kvality? Je schopný rozšifrovať posolstvo, ktoré vkladám do fotografie? Aké má hodnotiteľ videnie sveta? Pochopí, čo som tým chcel povedať? Vie dekódovať posolstvo z mojej fotografie, rozumie mu a vie ho adekvátne aj reprodukovať? Všeobecne, má na to kvalifikáciu?
Kvalifikovanosť hodnotiteľa, čo je to vlastne za zviera? Tento portál (ako aj mnoho ďalších) je nastavený tak, že hodnotiteľom je prispievateľ, teda ja sám. Aká je teda moja (a tým myslím aj drvivú väčšinu prispievateľov na tento portál) kvalifikácia na hodnotenie cudzej fotografie? Objektívne vzaté žiadna. Je to len čosi, čo nosím v sebe ako estetické cítenie, vkus, tolerantnosť k inému pohľadu na svet a iné ďalšie osobnostné vlastnosti, ktoré som získal či dostal do vienka, a ktoré sa obrusujú o hrany každodenného života. Je to aj schopnosť vizuálne vnímať svet a vidieť v ňom čosi viac, než len veci v ich materiálnej podstate. A je to aj schopnosť sa o toto vnímanie podeliť komunikačnými prostriedkami t.j. rečou/písmom. Je to aj schopnosť mať v sebe pomyselne objektívne meradlo, prikladať ho na videné a vedieť ho aj správne reprodukovať. A v konečnom dôsledku vedieť aj zdôvodniť, prečo mám takú mierku akú mám, a prečo ju používam spôsobom ako ju používam.
To sme už pri bránach umeleckej kritiky ako takej. Poslaním kritiky je okrem iného aj objavovať inak skryté hodnoty a ukázať autorovi, kde sa na svojej ceste za „dokonalým umeleckým dielom“ zišiel z cesty. To však znamená, že kvalitný kritik je minimálne na úrovni tvorcu, má za sebou životnú skúsenosť, (umeleckú aj ľudskú) a rozumie tomu, čo znamená TVORIŤ. Okrem toho by mal byť dostatočne rozhľadený v minulosti umenia vo všeobecnosti, ale aj v súčasných trendoch kam smeruje konkrétne odvetvie umenia.
Obávam sa, a na mnohých hodnoteniach a komentároch je to nad slnko jasnejšie, že tu funguje prvá signálna sústava: dám dobré hodnotenie, aby som dostal dobré hodnotenie. Ak dostanem dobré hodnotenie som dobrý (lepší, najlepší) a teda mám „právo“ byť na tých, ktorý mi nedali dobré hodnotenie prísny (prísnejší, najprísnejší).
Predpokladajme, že jedným z účelov tohto fotoportálu je umožniť čo najjednoduchšie a najrýchlejšie prezentovať svojské „videnie sveta“ prostredníctvom fotografie, na mieste, kde sa stretávajú podobne „postihnutí“. Vstup zdarma, povinnosť, aj to nie záväzná, občas pridať niečo zo svojich záberov. Jedným z možných dôvodov vstupujúceho je získať predstavu o tom, ako je to s vlastnou schopnosťou zaznamenať svet okolo seba a jej konfrontácia v prostredí zhruba rovnako postihnutých abonentov. Cieľom potom býva sa niečo podučiť, odstrániť chyby a nedostatky. Aspoň takto je to pri pohľade zvonka nastavené.
Ďalším z možných cieľov je sebarealizácia, získanie ocenenia, či „goodwill“ autora. A tu nastupuje typická všeľudská (a slovenská zvlášť) vlastnosť: závisť. Ak sa neviem presadiť svojimi schopnosťami, tak aspoň zavarím úspešnejším.
Človek vstúpi na portál a nestačí sa čudovať. Vstúpil do spoločnosti, ktorá má svojskú hierarchiu „vlčej svorky“, svoje písané a nepísané pravidlá, svojich vodcov, svoje kliky, klany a iné spoločenstvá, bojujúce raz tu raz inde svoje žabo-myšie vojny, ktoré sú pre nových nepochopiteľné. Anonymita prispievateľa, aj hodnotiteľa - kritika, je zachovaná, preto môžem kritizovať bez ohľadu na čokoľvek. Bezbrehá sloboda slova: od jemného ironizovania až po otvorené napádanie, osočovanie podľa možnosti nežalovateľným spôsobom, ale niekedy ani to nie. Porušovanie písaných základných zásad tohto portálu svedčí o schopnosti týchto ľudí bez mihnutia oka porušovať aj tie nepísané: slušnosť znamená slabosť, a v dnešnom vlčom egoistickom a amerikanizovanom svete XXI. storočia je slabosť synonymom neúspechu a ten sa neodpúšťa. Agresivita, ktorá vybíja svoju energiu v sebe samej. Nie tvoriť, lebo to chce čas, ale ničiť, lebo tu je výsledok okamžitý. A ešte jeden z aspektov agresivity je latentne prítomný: ničenie vyvoláva strach a kto ho vyvoláva ovláda masy t.j. má moc.
Desiatky nových abonentov prichádzajú, aby presadzovali svoj pohľad na svet. Spôsob, akým to často robia mi veľmi pripomína zápas vo voľnom štýle: nie je dôležité akým spôsobom zvíťazím, hlavne že zvíťazím. Často tie víťazstvá pripomínajú to Pyrhovo. A jediným skutočne porazeným mi pripadá fotografia.
Keď zriaďovatelia portálu volajú po hodnoteniach a nastavia nejaký základný spôsob ako a čo hodnotiť, očakávajú, že všetci, ktorí kedy držali foťák v ruke majú aj adekvátnu schopnosť hodnotiť práce druhých.
Obávam sa, že je to hrubý omyl, ktorý povedie každý takto založený fotoportál skôr či neskôr k záhube. Princíp „catch as catch can“ je vhodný do zápasníckej arény. Nič proti nej. Ale ako princíp hodnotenia niečoho tak efemérneho ako pôsobenia videnia sveta, mi to pripadá prinajmenšom pomýlené.
Ono je to svojim spôsobom rafinované dať hodnotiť diela iným autorom. Využíva sa tým ďalšia ľudská vlastnosť: ješitnosť. Či si to otvorene priznáme alebo bude zatĺkať, každý, kto raz niečo vytvoril je na to patrične hrdý a je ješitný. „Nad moje dielo niet, a všetci ostatní mi siahajú iba po členky, akurát že to nevidia.!“ - je postoj, ktorý pri v nás od malička pestovaný ako „zdravé sebavedomie“. Potom akosi záhadne „ochorie“ a zmizne a potom si ho treba „dodávať“. Najlepšie vo forme agresie navonok. A týmto ventilom agresie môže byť aj kritika.
Na záver tejto úvahy sa mi hodí parafráza definície kritika od českého spisovateľa Karla Čapka: „Kritik je člověk, který píše jak by to udělal, kdyby to uměl.“.
Takže hor sa do hodnotení!
Pridaj komentár
