Elbrus je často nedocenená hora. Pre lezcov je to iba nudná kopa kamenia a pre himalájskych horolezcov je so svojou výškou 5642 metrov nad morom iba základný tábor pod Mount Everestom. To ale nemení fakt, že Elbrus je najvyššou horou Európy a svojou dostupnosťou sa stáva atraktívnou destináciou pre ľudí, čo chcú okúsiť čaro veľhôr, no nemajú skúsenosti, prípadne čas a peniaze dostať sa na vrcholky Ánd či Himalájí.
Elbrus. Pravý z dvojice pásov skál (uprostred) je známi ako Skaly Spasatelie, nad nimi sú Pastúchove skaly v tvare obráteného L. Vyšší z vrcholov je ten na ľavo.
Veľký Kaukaz, pohorie kde sa Elbrus nachádza, vznikol pred zhruba 25 miliónmi rokov vzájomným tlakom eurázijskej a arabskej tektonickej platne. Sopka Elbrus, ktorá je najvyšším vrcholom tohto pohoria a zároveň aj Ruska, vznikla vulkanickou činnosťou neskôr. Patrí medzi vyhasnuté stratovulkány, no pri vrcholoch sa nachádzajú aktívne miesta produkujúce sírne zlúčeniny a na úbočiach termálne pramene. Tieto unikajúce plyny sú niekedy výrazne cítiť. Posledná erupcia sa datuje niekedy okolo roku 50 nášho letopočtu. Láva z Elbrusu pokrýva 260 km štvorcových okolia, pričom stopy lávy sa na jednom mieste nachádzajú až 24 km od vrcholu. Takmer celá hora je celoročne zaľadnená. Ľadovec pokrýva desiatky kilometrov štvorcových miestami s hrúbkou niekedy vyše 100 metrov. Má dva vrcholy, západný je vysoký 5642 m.n.m, pričom východný má o 21 metrov menej. Nie je to tak dávno keď sa malo za vyšší vrchol práve východný. Až modernejšie merania dokázali opak. Aj tak sa údaje o nadmorskej výške uvádzajú rôzne. Za zmienku isto stojí aj fakt, že Elbrus patrí popri horách Mount Everest, Kilimandžáro, Mount McKinley, Aconcagua, Carstensz Pyramid a Mount Vinson na Antarktíde medzi tzv. Korunu Zeme, ktorá predstavuje najvyššie hory jednotlivých svetadielov. Preto ak niekto si chce túto cennú “sedmičku“ nazbierať, Elbrus je na začiatok ten pravý. Výstup na neho je totiž technicky aj finančne nenáročný. Nachádza sa približne 10 km od Gruzínskych hraníc, ktorá je zároveň aj kontinentálna hranica medzi Európou a Áziou. Možno aj preto je väčší problém dostať sa k Elbrusu ako na Elbrus. Vyžaduje to veľa povolení , poplatkov a neraz aj pokút. Existuje mnoho cestovných kancelárií, ktoré ponúkajú výstup na Elbrus, či už letecky alebo ekonomickejšie, autobusom. Niektoré dokonca ponúkajú možnosť zapožičať u nich aj výstroj. Samozrejmosťou sú skúsení sprievodcovia, bez ktorých by sa výstup v lepšom prípade ani neodohral, v horšom prípade by mohlo dôjsť k úrazu. Ísť na Kaukaz na vlastnú päsť by som odporúčal iba skúseným turistom a dobrodruhom, ktorý sa neboja čeliť ruskej, veľakrát smiešnej byrokracii. Poplatky a pokuty, či už vymyslené, či skutočné by mohli narásť do veľkej výšky a mohlo by to takýchto dobrodruhov prinútiť sa otočiť a ísť domov.
V tejto doline sa začína každá púť na vrchol. Za ňou je hrebeň Čegetu
Výstup na observatórium Terskoľ
Vodopád pod observatóriom Terskoľ
Vodopád pod observatóriom Terskoľ. Voda bola napriek teplému počasiu ozaj ľadová.
Observatórium Terskoľ vo výške 3000m.n.m.
Pohľad z Čegetu na údolie Baksan
Trh priamo pod lanovkou v dedinke Terskoľ
Najväčšie trhovisko pod Elbrusom. V pozadí je Elbrus.
Mestečko Elbrus. Je pomerne vzdialené od turistického ruchu, takže sa tu dá nájsť ozajstný kľud.
V mestečku Elbrus
Keďže túto oblasť navštevuje čoraz viac turistov, ubytovať sa pod Elbrusom nie je problém, sú tam kempy, chaty a hotely, kde človek môže pomerne slušne prežiť. Treba si však dávať pozor na podvodníkov, nie všetci miestni ľudia sú vrúcni. Obchody s potravinami síce ešte nedosahujú našu úroveň, ale našinec tam určite nebude hladovať. Ceny sú také isté alebo nižšie ako u nás. Základné potraviny majú všade, i keď nie vždy. Tiež nie je problém takmer vykúpiť menší obchod s väčšou skupinkou turistov. V jednom ale tieto obchody vedú. Na jeden druh potravín pripadajú asi dva druhy vodiek. Na tento nápoj Rusi evidentne nedajú dopustiť. Obyčajná voda sa dá tiež kúpiť, alebo nabrať z prameňov v okolí. Jej chuť ale môže byť pre niekoho neprijateľná. V šašlikárňach, čiže obdobách našich pohostinstiev sa dá dobre najesť a stráviť pekný večer. Treba si však doniesť ruble, s dolármi a eurami človek moc nepochodí. Je tam jeden bankomat, ktorý vraj, ako nám bolo povedané „niekedy funguje“ . Nemožno sa spoľahnúť dokonca ani na banku, ktorá je široko ďaleko pod Elbrusom jediná. Stala sa nám totiž jedna príhoda. Niektorí z nás si potrebovali zameniť eurá a doláre, čiže meny, ktoré sú snáď všade vo svete vítané. Asi nie však v Rusku. Náš vedúci expedície sa z banky vrátil so slovami: „Spomínate si ako som vám vravel, že ani tu niekedy nemajú zameniť peniaze? Hej? Tak nemajú.“ Našťastie vedel za kým má isť a kúpiť prepotrebné ruble. Na viacerých miestach sú trhoviská, kde sa dá kúpiť mnoho tradičných suvenírov s tematikou Elbrusu a Ruska, takže ani notorickí zberači tohto artiklu neprídu skrátka. V okolí sa dá robiť krásna turistika, pričom sa človek hneď aj aklimatizuje. Príroda je tam ozaj nádherná, údolia hlboké a dlhé s rozmanitou kvetenou. Zubaté štíty vrchov sa tiahnu kam až oko dohliadne. Sú tam ľadovcové riečky a dokonca aj vodopád priamo na úbočí Elbrusu. Voľne pobehujúce divé kone som síce nevidel, ale vraj aj tie tam žijú.
Pohľad na ľadovce Elbrusu z výšky 4700m.n.m.
V sedemdesiatich rokoch minulého storočia vybudovali na Elbruse kabínkovú lanovku, ktorá s jedným prestupom vedie až do výšky asi 3400 metrov na stanicu Mir. Túto si ale človek musí doslova vymodliť niekedy aj trojhodinovým čakaním v rade. Ďalej sa dá dostať dvojsedačkou až do 3800 m.n.m, kde sa dá ubytovať v plechových búdkach tvaru rúry. Sú v nich prične, voda aj nejaký plyn. Na to by som sa ale moc nespoliehal. Tieto zvláštne obydlia vo farbách ruskej zástavy, ktoré sme vídali počas celej cesty do Ruska, sú ale vraj väčšinou obsadené. Ďalej sa ide iba peši do výšky asi 4100 metrov, kde z ľadovca vychádzajú dva rovnobežné pasy skál smerujúce k južnému vrcholu. Na ľavej strane je stanica Priut, kde sú tiež obytné búdky. Vpravo sú Skaly spasatelej, kde sídlia miestni záchranári. Tam sa dajú rozložiť stany a pripraviť sa na výstup. Kto však má dostatok peňazí, môže si zaplatiť ratrak pre 10 až 15 ľudí až do výšky 4700 metrov, na tzv. Pastúchove skaly, ktoré z diaľky majú tvar obrátenej číslice sedem. Vietor tam ale niekedy dosahuje vysokú rýchlosť a nedoporučuje sa na tomto mieste stanovať. Veľa turistov si tam po návrate z vrcholu našli vetrom potrhané stany. Na týchto miestach sa zvyčajne pobudne jednu až dve noci kvôli dodatočnej aklimatizácii. Potrebnú voda sa prevára zo snehu a ľadovca. Keďže voda tu vrie pri teplote nižšej ako sto stupňov treba ju povariť trochu dlhšie kvôli zničeniu baktéríí. Bežné zapaľovače tu ale nefungujú, najistejšie sú zápalky. Samotný výstup začína skoro ráno alebo už v noci. Na začiatku je prudký svah vedúci k Pastúchovým skalám. Ešte vyššie, asi v 5000 metroch sa trasa stáča doprava a pokračuje sa okolo južného vrcholu až do sedla vo výške 5300 metrov. Tam si človek môže rozmyslieť, či ísť na západný alebo východný vrchol. Cesta je na veľa miestach značená zástavkami, takže ani za miernej hmly sa človek nestratí. Navyše každý deň vystúpi na vrchol desiatky až stovky ľudí. Naspäť sa dá ísť aj na lyžiach, skateboarde, ale videl som aj ľudí čo išli po zadku. Ale chytiť tak kus ľadu :) Za pekného počasie sú cestou krásne výhľady, pretože väčšina vrchov okolo sú už oveľa nižšie. Celá trasa je z hľadiska náročnosti ľahká a nie je treba špeciálneho vybavenia. Je ale nutnosť nevybočovať z cesty. Naokolo sú ľadovcové trhliny, ktoré sú len málokedy vidieť. Nehanbite sa preto urobiť potrebu pár metrov od cesty, nikto si vás nebude všímať. Samozrejmou výbavou sú ale mačky a tiež cepín v prípade pošmyknutia sa, pretože svahy sú miestami veľmi strmé. Navyše tu pôsobí nadmorská výška, čo človeka veľmi oslabuje a vyvádza z koncentrácie. Treba sa neustále sledovať, dopĺňať tekutiny a pravidelne jesť aj keď mne osobne v sedle nechutnal ani čaj. Keď sa človek nachádza vo veľkej nadmorskej výške a teda nemá dostatočný prísun kyslíku, telo zredukuje krvný obeh iba na trup a končatiny ponecháva málo okysličené. To môže spôsobiť omrzliny aj v slabom mraze. Nemali by teda chýbať zateplené topánky a dvojité rukavice. Ak si teda niekto myslel, že príde pod Elbrus, postaví stan a na druhý deň si ho vyšlape, tak je na omyle. Takéto a podobné pokusy môžu viesť k poškodeniu zdravia alebo aj ku smrti. Neskúsenosť, nepripravenosť a prehnané sebavedomie sú asi hlavnými príčinami prečo každý rok na Elbruse zahynie 20 až 25 ľudí. Nie je veľký problém naraziť na sporo odetého turistu obutého do ľahkých turistických topánok. Dokonca som počul o “turistovi“, ktorý išiel na vrchol v kovbojských čižmách, rifliach a koženej bunde. Pritom teploty môžu za nepriaznivých podmienok klesnúť až na -35 stupňov. Tak sa stalo v roku 2006, keď v jeden deň zomrelo na svahu 11 horolezcov, ktorý sa snažili ukryť sa pred zimou v ľadovej trhline.
Kadibudka pri lanovke na stanici Mir vo výške 3400m.n.m.
Prvý výškový tábor, 3800 m.n.m
Druhý výškový tábor, 4100 m.n.m
Pohľad z “dvojky“ na oba vrcholy
Búdky spasatelov, čiže záchranárov v “dvojke“
A ako vyzerá výstup z pohľadu obyčajného turistu? Trasa nie technicky náročná, zato s výškou sa človek pobije riadne. Z druhého tábora (4100.) sme vyrazili o druhej ráno. Do 5000 metrov išlo všetko hladko. Začalo vychádzať Slnko. Elbrus vrhal obrovský tieň dlhý desiatky kilometrov na ostatné hory. Nevyhol som sa údivu. Bol to nezabudnuteľný pohľad. Vlna emócií ma nútila ísť stále rýchlejšie a rýchlejšie. Ale prekročenie rýchlosti mne vlastnej, opomenutie prísunu stravy a hlavne tekutín, ktoré som akosi vypustil s východom Slnka, sa mi nevyplatili. Vo výške 5200 metrov ma začali obiehať ostatní. Prišla strata rovnováhy a skomplikovalo sa ovládanie tela. Jeden krok, nádych, druhý krok, výdych, zapichnúť cepín, toto som si musel stále opakovať. Vyhnúť sa niekomu z vyšliapanej cestičky bol úkon, ktorý si vyžiadal celú moju pozornosť. Zatiaľ čo dole si toto človek ani neuvedomuje, tu to bol doslova výkon a omnoho ľahšie bolo spadnúť na bok a stiahnuť nohy. Uvedomil som si, že mi začínajú omŕzať prsty na nohách, napriek tomu, že bolo “iba“ -12 stupňov. Priama masáž nôh pomohla, aj keď plná citlivosť do prstov sa mi vrátila až po troch týždňoch. A aj po roku som mal s jedným palcom na nohe problém. Prišla hmla, viacerý to otáčali. Išlo sa stále ťažšie a ťažšie, ale hovoril som si: „Snáď to teraz neotočím“. Na vrcholovom plate som už začul hlasy, nebiť mrakov, tak ich už vidím. Posledné tri výškové metre ma stáli tak minútu života, nie a nie urobiť ten posledný krok. Chvíľu som síce videl dvojmo ale nakoniec som dokázal zaostriť na vrcholový kameň. Som hore, na streche Európy. Bol som šťastný, že už nemusím ísť vyššie. Okrem mňa tam bolo asi dvadsať našich a skupinka Španielov. Jeden z nich bol telesne postihnutý. Mal prerobené barle tak, že od polovice dole mal namontované turistické paličky. Čo človek dokáže, keď ozaj chce. Prišiel na rad zostup, o ktorom som si myslel, že bude rýchly. Omyl. Z nedostatku kyslíku som zase musel zastavovať každých tridsať metrov. Chcel som si zaviazať rozviazanú topánku, ozaj som chcel, len som nevedel ako to urobiť. Podarilo sa mi to až po dvoch hodinách a asi päťsto výškových metroch. To ma už obehol aj Španiel s barlami. Za chrbtom som uvidel jednoho z našich, ako sa vracia. Držal si ruku. Vykĺbil si rameno, keď ako povedal: „Chcel som si trocha zalyžovať a tak som si nedal mačky“. Išlo sa mu zle, zvlášť na čistom ľadovci. Chcel som mu požičať jednu mačku, ale bol som tak vyčerpaný že už len myšlienka na to ako si ju mám dať dole mi robila problém. Nakoniec mu pomohol ďalší z našich a všetko dobre dopadlo. Zvlášť keď mu rameno skočilo samo nazad keď spal v stane. Po návrate sme boli unavení všetci, ale každý sa už tešil dole na studené pivo, či horúci boršč. I keď pre väčšinu z nás to bolo to najťažšie, čo sme kedy urobili, nikto sa neodvrátil chrbtom k horám a každý by sa sem ešte chcel ešte vrátiť. Povedali nám: „Bude to vaša najlepšia dovolenka“. A mali pravdu. Nikdy by som nevymenil studený zamračený vrchol Európy za horúci piesok nejakej svetovej pláže.
Ak je človek unavený, dá sa spať takmer všade
Čerpanie vody priamo na ľadovci
Aklimatizačný výstup na Pastúchove Skaly. V pozadí východný, nižší z vrcholov.
Ťažko sa dýcha. Prestávky sú stále častejšie.
Aklimatizačný výstup na Pastúchove Skaly, cca 4700 m.n.m. V pozadí prvý výškový tábor, 3800 m.n.m.
Príprava na výstup v dvojke
Príprava na výstup v dvojke
Pohľad z druhého výškového tábora na hornú časť Skál Spasatelie. Vpravo uprostred sú Pastúchove skaly
Pohľad z Pastúchových skál
Obydlie spasatelov, čiže záchranárov v “dvojke“
Výstup na vrchol. Je skoro ráno. Výška cca 5000 m.n.m.Foto: Kika
Výstup na vrchol. Je skoro ráno. Výška cca 5200 m.n.m., kúsok pred sedlom.Foto: Kika
Jeden z nás na vrchole. Foto: Kika
Takto to videli tí, ktorí stihli príjsť pre príchodom mrakov. Foto: Kika. Ukrajinec vpravo je dôkaz, že na Elbrus nieje potrebná super turistická výbava za stovky alebo tisíce Eur :)
A takto som to videl ja o pol hodinu neskôr :)
Možno to znie neuveriteľne, ale tento človek vystúpil na vrchol 209 krát a pritom sa ešte stihol dožiť 110 rokov.
Elbrus. Pravý z dvojice pásov skál (uprostred) je známi ako Skaly Spasatelie, nad nimi sú Pastúchove skaly v tvare obráteného L. Vyšší z vrcholov je ten na ľavo.
Veľký Kaukaz, pohorie kde sa Elbrus nachádza, vznikol pred zhruba 25 miliónmi rokov vzájomným tlakom eurázijskej a arabskej tektonickej platne. Sopka Elbrus, ktorá je najvyšším vrcholom tohto pohoria a zároveň aj Ruska, vznikla vulkanickou činnosťou neskôr. Patrí medzi vyhasnuté stratovulkány, no pri vrcholoch sa nachádzajú aktívne miesta produkujúce sírne zlúčeniny a na úbočiach termálne pramene. Tieto unikajúce plyny sú niekedy výrazne cítiť. Posledná erupcia sa datuje niekedy okolo roku 50 nášho letopočtu. Láva z Elbrusu pokrýva 260 km štvorcových okolia, pričom stopy lávy sa na jednom mieste nachádzajú až 24 km od vrcholu. Takmer celá hora je celoročne zaľadnená. Ľadovec pokrýva desiatky kilometrov štvorcových miestami s hrúbkou niekedy vyše 100 metrov. Má dva vrcholy, západný je vysoký 5642 m.n.m, pričom východný má o 21 metrov menej. Nie je to tak dávno keď sa malo za vyšší vrchol práve východný. Až modernejšie merania dokázali opak. Aj tak sa údaje o nadmorskej výške uvádzajú rôzne. Za zmienku isto stojí aj fakt, že Elbrus patrí popri horách Mount Everest, Kilimandžáro, Mount McKinley, Aconcagua, Carstensz Pyramid a Mount Vinson na Antarktíde medzi tzv. Korunu Zeme, ktorá predstavuje najvyššie hory jednotlivých svetadielov. Preto ak niekto si chce túto cennú “sedmičku“ nazbierať, Elbrus je na začiatok ten pravý. Výstup na neho je totiž technicky aj finančne nenáročný. Nachádza sa približne 10 km od Gruzínskych hraníc, ktorá je zároveň aj kontinentálna hranica medzi Európou a Áziou. Možno aj preto je väčší problém dostať sa k Elbrusu ako na Elbrus. Vyžaduje to veľa povolení , poplatkov a neraz aj pokút. Existuje mnoho cestovných kancelárií, ktoré ponúkajú výstup na Elbrus, či už letecky alebo ekonomickejšie, autobusom. Niektoré dokonca ponúkajú možnosť zapožičať u nich aj výstroj. Samozrejmosťou sú skúsení sprievodcovia, bez ktorých by sa výstup v lepšom prípade ani neodohral, v horšom prípade by mohlo dôjsť k úrazu. Ísť na Kaukaz na vlastnú päsť by som odporúčal iba skúseným turistom a dobrodruhom, ktorý sa neboja čeliť ruskej, veľakrát smiešnej byrokracii. Poplatky a pokuty, či už vymyslené, či skutočné by mohli narásť do veľkej výšky a mohlo by to takýchto dobrodruhov prinútiť sa otočiť a ísť domov.
V tejto doline sa začína každá púť na vrchol. Za ňou je hrebeň Čegetu
Výstup na observatórium Terskoľ
Vodopád pod observatóriom Terskoľ
Vodopád pod observatóriom Terskoľ. Voda bola napriek teplému počasiu ozaj ľadová.
Observatórium Terskoľ vo výške 3000m.n.m.
Pohľad z Čegetu na údolie Baksan
Trh priamo pod lanovkou v dedinke Terskoľ
Najväčšie trhovisko pod Elbrusom. V pozadí je Elbrus.
Mestečko Elbrus. Je pomerne vzdialené od turistického ruchu, takže sa tu dá nájsť ozajstný kľud.
V mestečku Elbrus
Keďže túto oblasť navštevuje čoraz viac turistov, ubytovať sa pod Elbrusom nie je problém, sú tam kempy, chaty a hotely, kde človek môže pomerne slušne prežiť. Treba si však dávať pozor na podvodníkov, nie všetci miestni ľudia sú vrúcni. Obchody s potravinami síce ešte nedosahujú našu úroveň, ale našinec tam určite nebude hladovať. Ceny sú také isté alebo nižšie ako u nás. Základné potraviny majú všade, i keď nie vždy. Tiež nie je problém takmer vykúpiť menší obchod s väčšou skupinkou turistov. V jednom ale tieto obchody vedú. Na jeden druh potravín pripadajú asi dva druhy vodiek. Na tento nápoj Rusi evidentne nedajú dopustiť. Obyčajná voda sa dá tiež kúpiť, alebo nabrať z prameňov v okolí. Jej chuť ale môže byť pre niekoho neprijateľná. V šašlikárňach, čiže obdobách našich pohostinstiev sa dá dobre najesť a stráviť pekný večer. Treba si však doniesť ruble, s dolármi a eurami človek moc nepochodí. Je tam jeden bankomat, ktorý vraj, ako nám bolo povedané „niekedy funguje“ . Nemožno sa spoľahnúť dokonca ani na banku, ktorá je široko ďaleko pod Elbrusom jediná. Stala sa nám totiž jedna príhoda. Niektorí z nás si potrebovali zameniť eurá a doláre, čiže meny, ktoré sú snáď všade vo svete vítané. Asi nie však v Rusku. Náš vedúci expedície sa z banky vrátil so slovami: „Spomínate si ako som vám vravel, že ani tu niekedy nemajú zameniť peniaze? Hej? Tak nemajú.“ Našťastie vedel za kým má isť a kúpiť prepotrebné ruble. Na viacerých miestach sú trhoviská, kde sa dá kúpiť mnoho tradičných suvenírov s tematikou Elbrusu a Ruska, takže ani notorickí zberači tohto artiklu neprídu skrátka. V okolí sa dá robiť krásna turistika, pričom sa človek hneď aj aklimatizuje. Príroda je tam ozaj nádherná, údolia hlboké a dlhé s rozmanitou kvetenou. Zubaté štíty vrchov sa tiahnu kam až oko dohliadne. Sú tam ľadovcové riečky a dokonca aj vodopád priamo na úbočí Elbrusu. Voľne pobehujúce divé kone som síce nevidel, ale vraj aj tie tam žijú.
Pohľad na ľadovce Elbrusu z výšky 4700m.n.m.
V sedemdesiatich rokoch minulého storočia vybudovali na Elbruse kabínkovú lanovku, ktorá s jedným prestupom vedie až do výšky asi 3400 metrov na stanicu Mir. Túto si ale človek musí doslova vymodliť niekedy aj trojhodinovým čakaním v rade. Ďalej sa dá dostať dvojsedačkou až do 3800 m.n.m, kde sa dá ubytovať v plechových búdkach tvaru rúry. Sú v nich prične, voda aj nejaký plyn. Na to by som sa ale moc nespoliehal. Tieto zvláštne obydlia vo farbách ruskej zástavy, ktoré sme vídali počas celej cesty do Ruska, sú ale vraj väčšinou obsadené. Ďalej sa ide iba peši do výšky asi 4100 metrov, kde z ľadovca vychádzajú dva rovnobežné pasy skál smerujúce k južnému vrcholu. Na ľavej strane je stanica Priut, kde sú tiež obytné búdky. Vpravo sú Skaly spasatelej, kde sídlia miestni záchranári. Tam sa dajú rozložiť stany a pripraviť sa na výstup. Kto však má dostatok peňazí, môže si zaplatiť ratrak pre 10 až 15 ľudí až do výšky 4700 metrov, na tzv. Pastúchove skaly, ktoré z diaľky majú tvar obrátenej číslice sedem. Vietor tam ale niekedy dosahuje vysokú rýchlosť a nedoporučuje sa na tomto mieste stanovať. Veľa turistov si tam po návrate z vrcholu našli vetrom potrhané stany. Na týchto miestach sa zvyčajne pobudne jednu až dve noci kvôli dodatočnej aklimatizácii. Potrebnú voda sa prevára zo snehu a ľadovca. Keďže voda tu vrie pri teplote nižšej ako sto stupňov treba ju povariť trochu dlhšie kvôli zničeniu baktéríí. Bežné zapaľovače tu ale nefungujú, najistejšie sú zápalky. Samotný výstup začína skoro ráno alebo už v noci. Na začiatku je prudký svah vedúci k Pastúchovým skalám. Ešte vyššie, asi v 5000 metroch sa trasa stáča doprava a pokračuje sa okolo južného vrcholu až do sedla vo výške 5300 metrov. Tam si človek môže rozmyslieť, či ísť na západný alebo východný vrchol. Cesta je na veľa miestach značená zástavkami, takže ani za miernej hmly sa človek nestratí. Navyše každý deň vystúpi na vrchol desiatky až stovky ľudí. Naspäť sa dá ísť aj na lyžiach, skateboarde, ale videl som aj ľudí čo išli po zadku. Ale chytiť tak kus ľadu :) Za pekného počasie sú cestou krásne výhľady, pretože väčšina vrchov okolo sú už oveľa nižšie. Celá trasa je z hľadiska náročnosti ľahká a nie je treba špeciálneho vybavenia. Je ale nutnosť nevybočovať z cesty. Naokolo sú ľadovcové trhliny, ktoré sú len málokedy vidieť. Nehanbite sa preto urobiť potrebu pár metrov od cesty, nikto si vás nebude všímať. Samozrejmou výbavou sú ale mačky a tiež cepín v prípade pošmyknutia sa, pretože svahy sú miestami veľmi strmé. Navyše tu pôsobí nadmorská výška, čo človeka veľmi oslabuje a vyvádza z koncentrácie. Treba sa neustále sledovať, dopĺňať tekutiny a pravidelne jesť aj keď mne osobne v sedle nechutnal ani čaj. Keď sa človek nachádza vo veľkej nadmorskej výške a teda nemá dostatočný prísun kyslíku, telo zredukuje krvný obeh iba na trup a končatiny ponecháva málo okysličené. To môže spôsobiť omrzliny aj v slabom mraze. Nemali by teda chýbať zateplené topánky a dvojité rukavice. Ak si teda niekto myslel, že príde pod Elbrus, postaví stan a na druhý deň si ho vyšlape, tak je na omyle. Takéto a podobné pokusy môžu viesť k poškodeniu zdravia alebo aj ku smrti. Neskúsenosť, nepripravenosť a prehnané sebavedomie sú asi hlavnými príčinami prečo každý rok na Elbruse zahynie 20 až 25 ľudí. Nie je veľký problém naraziť na sporo odetého turistu obutého do ľahkých turistických topánok. Dokonca som počul o “turistovi“, ktorý išiel na vrchol v kovbojských čižmách, rifliach a koženej bunde. Pritom teploty môžu za nepriaznivých podmienok klesnúť až na -35 stupňov. Tak sa stalo v roku 2006, keď v jeden deň zomrelo na svahu 11 horolezcov, ktorý sa snažili ukryť sa pred zimou v ľadovej trhline.
Kadibudka pri lanovke na stanici Mir vo výške 3400m.n.m.
Prvý výškový tábor, 3800 m.n.m
Druhý výškový tábor, 4100 m.n.m
Pohľad z “dvojky“ na oba vrcholy
Búdky spasatelov, čiže záchranárov v “dvojke“
A ako vyzerá výstup z pohľadu obyčajného turistu? Trasa nie technicky náročná, zato s výškou sa človek pobije riadne. Z druhého tábora (4100.) sme vyrazili o druhej ráno. Do 5000 metrov išlo všetko hladko. Začalo vychádzať Slnko. Elbrus vrhal obrovský tieň dlhý desiatky kilometrov na ostatné hory. Nevyhol som sa údivu. Bol to nezabudnuteľný pohľad. Vlna emócií ma nútila ísť stále rýchlejšie a rýchlejšie. Ale prekročenie rýchlosti mne vlastnej, opomenutie prísunu stravy a hlavne tekutín, ktoré som akosi vypustil s východom Slnka, sa mi nevyplatili. Vo výške 5200 metrov ma začali obiehať ostatní. Prišla strata rovnováhy a skomplikovalo sa ovládanie tela. Jeden krok, nádych, druhý krok, výdych, zapichnúť cepín, toto som si musel stále opakovať. Vyhnúť sa niekomu z vyšliapanej cestičky bol úkon, ktorý si vyžiadal celú moju pozornosť. Zatiaľ čo dole si toto človek ani neuvedomuje, tu to bol doslova výkon a omnoho ľahšie bolo spadnúť na bok a stiahnuť nohy. Uvedomil som si, že mi začínajú omŕzať prsty na nohách, napriek tomu, že bolo “iba“ -12 stupňov. Priama masáž nôh pomohla, aj keď plná citlivosť do prstov sa mi vrátila až po troch týždňoch. A aj po roku som mal s jedným palcom na nohe problém. Prišla hmla, viacerý to otáčali. Išlo sa stále ťažšie a ťažšie, ale hovoril som si: „Snáď to teraz neotočím“. Na vrcholovom plate som už začul hlasy, nebiť mrakov, tak ich už vidím. Posledné tri výškové metre ma stáli tak minútu života, nie a nie urobiť ten posledný krok. Chvíľu som síce videl dvojmo ale nakoniec som dokázal zaostriť na vrcholový kameň. Som hore, na streche Európy. Bol som šťastný, že už nemusím ísť vyššie. Okrem mňa tam bolo asi dvadsať našich a skupinka Španielov. Jeden z nich bol telesne postihnutý. Mal prerobené barle tak, že od polovice dole mal namontované turistické paličky. Čo človek dokáže, keď ozaj chce. Prišiel na rad zostup, o ktorom som si myslel, že bude rýchly. Omyl. Z nedostatku kyslíku som zase musel zastavovať každých tridsať metrov. Chcel som si zaviazať rozviazanú topánku, ozaj som chcel, len som nevedel ako to urobiť. Podarilo sa mi to až po dvoch hodinách a asi päťsto výškových metroch. To ma už obehol aj Španiel s barlami. Za chrbtom som uvidel jednoho z našich, ako sa vracia. Držal si ruku. Vykĺbil si rameno, keď ako povedal: „Chcel som si trocha zalyžovať a tak som si nedal mačky“. Išlo sa mu zle, zvlášť na čistom ľadovci. Chcel som mu požičať jednu mačku, ale bol som tak vyčerpaný že už len myšlienka na to ako si ju mám dať dole mi robila problém. Nakoniec mu pomohol ďalší z našich a všetko dobre dopadlo. Zvlášť keď mu rameno skočilo samo nazad keď spal v stane. Po návrate sme boli unavení všetci, ale každý sa už tešil dole na studené pivo, či horúci boršč. I keď pre väčšinu z nás to bolo to najťažšie, čo sme kedy urobili, nikto sa neodvrátil chrbtom k horám a každý by sa sem ešte chcel ešte vrátiť. Povedali nám: „Bude to vaša najlepšia dovolenka“. A mali pravdu. Nikdy by som nevymenil studený zamračený vrchol Európy za horúci piesok nejakej svetovej pláže.
Ak je človek unavený, dá sa spať takmer všade
Čerpanie vody priamo na ľadovci
Aklimatizačný výstup na Pastúchove Skaly. V pozadí východný, nižší z vrcholov.
Ťažko sa dýcha. Prestávky sú stále častejšie.
Aklimatizačný výstup na Pastúchove Skaly, cca 4700 m.n.m. V pozadí prvý výškový tábor, 3800 m.n.m.
Príprava na výstup v dvojke
Príprava na výstup v dvojke
Pohľad z druhého výškového tábora na hornú časť Skál Spasatelie. Vpravo uprostred sú Pastúchove skaly
Pohľad z Pastúchových skál
Obydlie spasatelov, čiže záchranárov v “dvojke“
Výstup na vrchol. Je skoro ráno. Výška cca 5000 m.n.m.Foto: Kika
Výstup na vrchol. Je skoro ráno. Výška cca 5200 m.n.m., kúsok pred sedlom.Foto: Kika
Jeden z nás na vrchole. Foto: Kika
Takto to videli tí, ktorí stihli príjsť pre príchodom mrakov. Foto: Kika. Ukrajinec vpravo je dôkaz, že na Elbrus nieje potrebná super turistická výbava za stovky alebo tisíce Eur :)
A takto som to videl ja o pol hodinu neskôr :)
Možno to znie neuveriteľne, ale tento človek vystúpil na vrchol 209 krát a pritom sa ešte stihol dožiť 110 rokov.
Pridaj komentár
Diki za podelenie sa o parádny zážitok!
aspoň to mi naznačujú fotky... Fotka: ,,Pohľad z druhého výškového tábora na hornú časť Skál Spasatelie. Vpravo uprostred sú Pastúchove skaly,, pripomína ovešanie ľudmi ako na rysoch 
