Tak som sa teda rozhodol , že aj ja pôjdem s kožou na trh. Väčšinou nezverejňujem fotky zákazníkov a už vôbec nezvyknem písať reporty z takéhoto fotenia, ale pre tento krát urobím výnimku. Dôvod je čisto prozaický. Objednávateľom bol totiž môj kamarát zo Základnej školy Lukáš, s ktorým ma spája dlhoročná vzájomná história. Spoločné záujmy a nadšenie pre rockovú hudbu nás viedlo po celé tie roky rovnakou cestou. Tým chcem len podotknúť, že Rocková či Punk Rocková hudba je mi veľmi blízka.
S Lukášom sme tak povediac začali spoločne hrať na gitare aj v kapele. Roky však plynuli a Lukáš sa stal medzi časom šťastným otcom. Naše cesty sa zdanlivo rozdelili, no nie tak ako sa nazdávate. Aj keď sa dal na usporiadaný rodinný život, svojej druhej láske nemohol dať predsa košom. Táto špecifická hudba, opojné tóny gitary a všetko s tým spojené sú jeho ozajstnou srdcovou záležitosťou. Neváhal preto a prostredníctvom akejsi "brigády" si zabezpečil funkciu technika pre kapelu Iné Kafe. Jeho dlhoročné skúsenosti v tejto brandži mali v tomto prípade cenu zlata.
Miesto technika počas koncertu
Aby sme sa dostali ku koreni veci, tak vedzte, že disponuje rozsiahlymi znalosťami o používaní, predaji a distribúcii hudobnej techniky. Osud to tak chcel a priviedol ho teda až na neľahkú cestu spisovateľa, aby zvečnil svoje myšlienky na večné časy. Aktuálne pracuje na svojej tematickej knihe o gitarách, do ktorej retrospektívne vkladá všetky tie nezaplatiteľné skúsenosti podfarbené zážitkami z tohto obdobia. Keďže každá správna kniha tohto žánru sa nezaobíde bez fotodokumentácie prišiel rad aj na mňa.
Jeho predstava o zakomponovaní fotografii do tejto publikácie bola na prvé počutie mierne bizarná, no koniec koncov odlišujúca sa od bežnej konvencie. Každý by očakával reportážnu fotografiu z epicentra diania na koncerte medzi fanúšikmi a pódiom, kde šalejú diváci a kapela v tejto elektrizujúcej atmosfére podáva priam „heroické“ výkony. No opak bol pravdou. Zadanie bola druhá strana barikády, miesto kde bežný smrteľník nemá možnosť nahliadnuť, druhý breh, či tak trochu zakázané ovocie. Miesto činu „backstage“, alebo ak chcete tak po našom zákulisie. Tento iný uhol pohľadu na svet za čiarou, kde ste boli svedkami príprav, samotného priebehu a momentov bezprostredne po koncerte dodal svojou atraktivitou a exkluzivitou knihe úplne iný rozmer.
Keďže sa nejedná o autobiografickú knihu kapely Iné Kafe, ale o zachytenie okamžikov Lukášovej práce je prirodzené, že ústrednou postavou bol práve on ako člen technického štábu predmetného koncertu. Mojou prioritou bol predovšetkým on, čo bolo ako som už naznačil celkom komické. Predstava, že ste na koncerte kapely, kde by každý normálny fotograf nasmeroval svoju techniku a pozornosť smerom na hlavných protagonistov večera, ale moje zábery smerovali hlavne k nášmu technikovi a spisovateľovi v jednej osobe bola ozaj trochu šialená. Keď som si to však urovnal v hlave dávalo mi to ako celok prirodzený zmysel.
Keďže Michal už koncert a predskokanov zhrnul vo svojej recenzii, tak sa obšírnejšie tejto téme nebudem venovať. Miesto konania koncertu som v minulosti navštívil mnoho krát, ešte keď slúžili tieto priestory legendárnemu kinu YMCA. Vtedy som tam bol samozrejme za úplne iným účelom a nie kvôli fotoreportu. Ako správny investigatívny fotograf som sa snažil dôkladne si zmapovať podmienky a terén, ktorý sa na pár chvíľ stal dejiskom mojej novej skúsenosti. V čase keď boli na javisku predkapely, som si vyhliadol ideálne miesta odkiaľ by sa dali urobiť čo najlepšie zábery. Čo som však ani náhodou netušil, bolo to ako odlišne bude vyzerať hala v momente, keď bude na programe hlavná kapela večera. Neskôr som sa na svojej prílišnej naivite veľmi pobavil.
Bolo fajn vidieť ako vyzerá zákulisie koncertu. Miesto, kde trávia čas muzikanti, čo majú k dispozícií a čo všetko sa odohráva pred a počas tohto podujatia. Opäť sa mi osvedčila moja skúsenosť, že ak si k ľuďom slušný tak sa ti to vráti tisíckrát. Platilo to samozrejme aj s chalanmi z kapely. K získaniu si ich dôvery predchádza povinný rituál nadviazania vzťahov, alebo ak chcete „socialising“. Navzájom sme sa opatrne oťukali, ako keď na seba narazia neznáme šelmy v divokej prírode mimo svojho revíru. Netrvalo dlho a našli sme spoločnú reč. Striedali sme rôzne témy, čas plynul ako voda a pomaly sa schyľovalo k hlavnému programu. Chalani si trošku rozcvičili prsty a išlo sa na vec.
Bolo naozaj veľmi zaujímavé stať sa svedkom toho čo sa odohráva v zákulisí pred tým než kapela vybehne na pódium. Niekto to znáša s chladnokrvným pokojom zabijaka, iný má zase pocity ako na smrteľnej posteli, či v momente pred srdcovou príhodou. V tej chvíli je jedno či majú tých koncertov odohraných nespočetné množstvo. Vtedy je to ako po prvýkrát. Vo vzduchu je cítiť napätie, guráž, odhodlanie a veľkú zodpovednosť nesklamať. Koniec koncov vždy sa môže niečo nepredvídateľné prihodiť a všetko to úsilie bude v zlomku sekundy minulosťou. Nikto si to však neželá a každý dúfa, že k ničomu takému nedôjde. Adrenalín stúpa na všetkých frontoch. Zdieľal som s nimi tieto pocity.
Pre mňa bolo tiež zážitkom sledovať Lukáša, ktorý za tri hodiny asi 14 krát skontroloval naladenie gitár, bezchybnosť pozapájaných káblov, dostupnosť náhradných strún a ladičky k dispozícii na určených miestach a pod. Veľmi mi to pripomínalo obsah mojich domácich šuplíkov s foto technikou. Tu platí presne to isté pravidlo. Na čím vyššej úrovni chceš túto činnosť vykonávať, tým viacej vecí to obnáša. Vtedy to už nie je len o foťáku a objektívoch. Aby sme dokázali naplniť očakávania treba mať k dispozícii rôzne blesky, odpalovače, filtre, clampy, statívy a podobné príslušenstvo.
Keď som sa o 18-tej hodine v deň „D“ doslova dovalil za Lukášom s veľkým foto batohom a ešte jednou príručnou taškou, tak sa len potmehúdsky pousmial, pretočil očami a len vďaka tomu, že ma pozná to nechal bez komentára. V 90-tich percent prípadov nosím so sebou Magic Arm od Manfrotta, lebo sa dá upevniť priam na všetko. V tomto prípade som ho umiestnil na konštrukciu pódia z ľavej strany, kde som mal na neho dobrý výhľad a mohol ho cez diaľkovú spúšť odpaľovať. Cez výklopný externý display na Sony SLT A-57 som zase videl či spúšť funguje a prebehla expozícia. Nič som na tomto fotoaparáte počas koncertu nemenil. Urobil som s ním niečo cez 100 snímok a pár som si vybral. Nakoľko bolo priam nemožné sa dostať od pódia niekam do davu a potom späť bez ujmy na zdraví, tak som bol rád za tento lukratívny uhol.
Okrem A57 som mal zo sebou ešte dve telá. Spoľahlivú A77 a obľúbenú A900, ktorá sa mi po 6 nekonečných mesiacoch vrátila zo servisu, takže bolo načase vyskúšať v akej je kondícii. Počas večera som mal zo sebou väčšinu svojich svetelných skiel: 85mm f1.4, 50mm f1.4, 16-36mm F2.8 a 80-200mm f2.8. Koncert trval asi poldruha hodiny, ale mal som pocit akoby to bola slabá pol hodinka, pri ktorej som ako zvyčajné nestihol vyskúšať ani polovicu vecí, ktoré si vždy naplánujem. Na druhej strane si však vždy poviem, že je lepšie naplánovať toho viac a stihnúť menej, ako potom improvizovať.
Počas koncertu som si pri viacerých songoch nostalgicky zaspomínal na texty a pohupoval sa v rytmoch dobrej Punk Rockovej hudby. Verím, že keď fotograf fotí kapelu spod pódia, určite má v hlave hriešne myšlienky vyskočiť na stage a byť čo i len na chvíľu jeho súčasťou, zažiť ten nápor pozitívnych emócii aké sa tu stretávajú z jednej i druhej strany. Paradoxom je, že ja som mal počas večera presne opačný problém. Nieže by som necítil tú atmosféru, ale nesmierne rád by som stál tam dole pod pódiom.
Prikladám zopár fotografií, s ktorými som úprimne spokojný a mohol sa nimi kedykoľvek prezentovať. Napriek faktu, že nie som koncertný fotograf som rád tejto možnosti, ktorá bola pre mňa nie len novou skúsenosťou, ale aj splnenou výzvou. Posúďte však sami.
S pozdravom Izzino.
S Lukášom sme tak povediac začali spoločne hrať na gitare aj v kapele. Roky však plynuli a Lukáš sa stal medzi časom šťastným otcom. Naše cesty sa zdanlivo rozdelili, no nie tak ako sa nazdávate. Aj keď sa dal na usporiadaný rodinný život, svojej druhej láske nemohol dať predsa košom. Táto špecifická hudba, opojné tóny gitary a všetko s tým spojené sú jeho ozajstnou srdcovou záležitosťou. Neváhal preto a prostredníctvom akejsi "brigády" si zabezpečil funkciu technika pre kapelu Iné Kafe. Jeho dlhoročné skúsenosti v tejto brandži mali v tomto prípade cenu zlata.
Miesto technika počas koncertu
Aby sme sa dostali ku koreni veci, tak vedzte, že disponuje rozsiahlymi znalosťami o používaní, predaji a distribúcii hudobnej techniky. Osud to tak chcel a priviedol ho teda až na neľahkú cestu spisovateľa, aby zvečnil svoje myšlienky na večné časy. Aktuálne pracuje na svojej tematickej knihe o gitarách, do ktorej retrospektívne vkladá všetky tie nezaplatiteľné skúsenosti podfarbené zážitkami z tohto obdobia. Keďže každá správna kniha tohto žánru sa nezaobíde bez fotodokumentácie prišiel rad aj na mňa.
Jeho predstava o zakomponovaní fotografii do tejto publikácie bola na prvé počutie mierne bizarná, no koniec koncov odlišujúca sa od bežnej konvencie. Každý by očakával reportážnu fotografiu z epicentra diania na koncerte medzi fanúšikmi a pódiom, kde šalejú diváci a kapela v tejto elektrizujúcej atmosfére podáva priam „heroické“ výkony. No opak bol pravdou. Zadanie bola druhá strana barikády, miesto kde bežný smrteľník nemá možnosť nahliadnuť, druhý breh, či tak trochu zakázané ovocie. Miesto činu „backstage“, alebo ak chcete tak po našom zákulisie. Tento iný uhol pohľadu na svet za čiarou, kde ste boli svedkami príprav, samotného priebehu a momentov bezprostredne po koncerte dodal svojou atraktivitou a exkluzivitou knihe úplne iný rozmer.
Keďže sa nejedná o autobiografickú knihu kapely Iné Kafe, ale o zachytenie okamžikov Lukášovej práce je prirodzené, že ústrednou postavou bol práve on ako člen technického štábu predmetného koncertu. Mojou prioritou bol predovšetkým on, čo bolo ako som už naznačil celkom komické. Predstava, že ste na koncerte kapely, kde by každý normálny fotograf nasmeroval svoju techniku a pozornosť smerom na hlavných protagonistov večera, ale moje zábery smerovali hlavne k nášmu technikovi a spisovateľovi v jednej osobe bola ozaj trochu šialená. Keď som si to však urovnal v hlave dávalo mi to ako celok prirodzený zmysel.
Keďže Michal už koncert a predskokanov zhrnul vo svojej recenzii, tak sa obšírnejšie tejto téme nebudem venovať. Miesto konania koncertu som v minulosti navštívil mnoho krát, ešte keď slúžili tieto priestory legendárnemu kinu YMCA. Vtedy som tam bol samozrejme za úplne iným účelom a nie kvôli fotoreportu. Ako správny investigatívny fotograf som sa snažil dôkladne si zmapovať podmienky a terén, ktorý sa na pár chvíľ stal dejiskom mojej novej skúsenosti. V čase keď boli na javisku predkapely, som si vyhliadol ideálne miesta odkiaľ by sa dali urobiť čo najlepšie zábery. Čo som však ani náhodou netušil, bolo to ako odlišne bude vyzerať hala v momente, keď bude na programe hlavná kapela večera. Neskôr som sa na svojej prílišnej naivite veľmi pobavil.
Bolo fajn vidieť ako vyzerá zákulisie koncertu. Miesto, kde trávia čas muzikanti, čo majú k dispozícií a čo všetko sa odohráva pred a počas tohto podujatia. Opäť sa mi osvedčila moja skúsenosť, že ak si k ľuďom slušný tak sa ti to vráti tisíckrát. Platilo to samozrejme aj s chalanmi z kapely. K získaniu si ich dôvery predchádza povinný rituál nadviazania vzťahov, alebo ak chcete „socialising“. Navzájom sme sa opatrne oťukali, ako keď na seba narazia neznáme šelmy v divokej prírode mimo svojho revíru. Netrvalo dlho a našli sme spoločnú reč. Striedali sme rôzne témy, čas plynul ako voda a pomaly sa schyľovalo k hlavnému programu. Chalani si trošku rozcvičili prsty a išlo sa na vec.
Bolo naozaj veľmi zaujímavé stať sa svedkom toho čo sa odohráva v zákulisí pred tým než kapela vybehne na pódium. Niekto to znáša s chladnokrvným pokojom zabijaka, iný má zase pocity ako na smrteľnej posteli, či v momente pred srdcovou príhodou. V tej chvíli je jedno či majú tých koncertov odohraných nespočetné množstvo. Vtedy je to ako po prvýkrát. Vo vzduchu je cítiť napätie, guráž, odhodlanie a veľkú zodpovednosť nesklamať. Koniec koncov vždy sa môže niečo nepredvídateľné prihodiť a všetko to úsilie bude v zlomku sekundy minulosťou. Nikto si to však neželá a každý dúfa, že k ničomu takému nedôjde. Adrenalín stúpa na všetkých frontoch. Zdieľal som s nimi tieto pocity.
Pre mňa bolo tiež zážitkom sledovať Lukáša, ktorý za tri hodiny asi 14 krát skontroloval naladenie gitár, bezchybnosť pozapájaných káblov, dostupnosť náhradných strún a ladičky k dispozícii na určených miestach a pod. Veľmi mi to pripomínalo obsah mojich domácich šuplíkov s foto technikou. Tu platí presne to isté pravidlo. Na čím vyššej úrovni chceš túto činnosť vykonávať, tým viacej vecí to obnáša. Vtedy to už nie je len o foťáku a objektívoch. Aby sme dokázali naplniť očakávania treba mať k dispozícii rôzne blesky, odpalovače, filtre, clampy, statívy a podobné príslušenstvo.
Keď som sa o 18-tej hodine v deň „D“ doslova dovalil za Lukášom s veľkým foto batohom a ešte jednou príručnou taškou, tak sa len potmehúdsky pousmial, pretočil očami a len vďaka tomu, že ma pozná to nechal bez komentára. V 90-tich percent prípadov nosím so sebou Magic Arm od Manfrotta, lebo sa dá upevniť priam na všetko. V tomto prípade som ho umiestnil na konštrukciu pódia z ľavej strany, kde som mal na neho dobrý výhľad a mohol ho cez diaľkovú spúšť odpaľovať. Cez výklopný externý display na Sony SLT A-57 som zase videl či spúšť funguje a prebehla expozícia. Nič som na tomto fotoaparáte počas koncertu nemenil. Urobil som s ním niečo cez 100 snímok a pár som si vybral. Nakoľko bolo priam nemožné sa dostať od pódia niekam do davu a potom späť bez ujmy na zdraví, tak som bol rád za tento lukratívny uhol.
Okrem A57 som mal zo sebou ešte dve telá. Spoľahlivú A77 a obľúbenú A900, ktorá sa mi po 6 nekonečných mesiacoch vrátila zo servisu, takže bolo načase vyskúšať v akej je kondícii. Počas večera som mal zo sebou väčšinu svojich svetelných skiel: 85mm f1.4, 50mm f1.4, 16-36mm F2.8 a 80-200mm f2.8. Koncert trval asi poldruha hodiny, ale mal som pocit akoby to bola slabá pol hodinka, pri ktorej som ako zvyčajné nestihol vyskúšať ani polovicu vecí, ktoré si vždy naplánujem. Na druhej strane si však vždy poviem, že je lepšie naplánovať toho viac a stihnúť menej, ako potom improvizovať.
Počas koncertu som si pri viacerých songoch nostalgicky zaspomínal na texty a pohupoval sa v rytmoch dobrej Punk Rockovej hudby. Verím, že keď fotograf fotí kapelu spod pódia, určite má v hlave hriešne myšlienky vyskočiť na stage a byť čo i len na chvíľu jeho súčasťou, zažiť ten nápor pozitívnych emócii aké sa tu stretávajú z jednej i druhej strany. Paradoxom je, že ja som mal počas večera presne opačný problém. Nieže by som necítil tú atmosféru, ale nesmierne rád by som stál tam dole pod pódiom.
Prikladám zopár fotografií, s ktorými som úprimne spokojný a mohol sa nimi kedykoľvek prezentovať. Napriek faktu, že nie som koncertný fotograf som rád tejto možnosti, ktorá bola pre mňa nie len novou skúsenosťou, ale aj splnenou výzvou. Posúďte však sami.
S pozdravom Izzino.
Pridaj komentár
