Do Baku sa môžete dostať pomerne jednoducho. Lieta sem Austrian z Viedne 3-krát do týždňa. Po 4,5-hodinovom lete vystúpite z lietadla, posuniete ručičky o 3 hodiny dopredu a ste v úplne inom svete. Krajina ropy a rýchlo sa rozvíjajúceho hlavného mesta privítala v minulom roku aj taký populárny podnik, akým je pesničková súťaž Eurovízia. Z bývalej Azerbajdžanskej sovietskej socialistickej republiky je dnes moderná a hrdá samostatná Republika Azerbajdžan. Krajina je zaujímavou zmesou tradičného moslimského obyvateľstva (jazykovo blízkeho tureckému) a novodobej elity hovoriacej po rusky, ktorá sa vytvorila z bývalej sovietskej „verchúšky“. Rýchlo zisťujem, že s ruštinou sa dohovorím všade a tak opúšťam angličtinu. Po dvoch dňoch ju mám skoro celú späť.
Vzťah k Rusom, Náhorný Karabach
Takmer každý Azer, možno s výnimkou najstaršej generácie, hovorí po rusky. Je to stále živý jazyk, ktorý počuť na uliciach, v obchodoch a na úradoch. Na ministerstvách sa používa ako hlavný jazyk. Ruština je jazykom miestnej high society. Jazyk pôvodných Azerov je akási archaická turečtina, ktorú používa najmä najchudobnejšia vrstva obyvateľstva. Rusov neznenávideli ani po osamostatnení. Uznávajú ich zásluhy na rozvoji krajiny počas komunistickej éry. A to aj napriek tomu, že im nevedia odpustiť ich podporu Arméncom počas bojov o Náhorný Karabach začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia. Táto vojna si vyžiadala 30 000 mŕtvych a znamenala stratu 16 % územia Azerbajdžanu. V roku 1994 došlo k uzatvoreniu prímeria, ktoré je v platnosti dodnes. Otázka Náhorného Karabachu však ostáva nevyriešená dodnes. Tento konflikt traumatizuje vzťah Azerov s Arméncami a nároku na túto oblasť sa nikdy nevzdali. Obetiam vojny vystavali veľkolepý cintorín s pamätníkom.
Starý a nový vodca
Gejdar Alijev je zrejme najviac uctievaným postkomunistickým vodcom v celom bývalom Sovietskom zväze. Usmieva sa na vás zo všetkých billboardov v meste (iné billboardy tu ani nemajú). Keď Alijev v roku 2003 zomrel, jeho syn Ilham vyhral prezidentské voľby a stal sa novým prezidentom. Takéto prenesenie moci bolo prvým prípadom dynastického nástupníctva v postsovietskom priestore. Manželka a dcéra prezidenta sú prezentované vo všetkých médiách ako hlavné celebrity. Nové veľkolepé kultúrne centrum Gejdara Alijeva je pred dokončením. Pôdorys budovy je údajne v tvare jeho podpisu...
Moderné mesto
Pocit, že som prišiel do jednej z najrýchlejšie sa rozvíjajúcich metropol sveta ma neopášťa ani po nasledujúce dni. Zásluhou peňazí získaných z obchodu s ropou sa tu stavajú monumentálne stavby, ktorými sa chcú priblížiť k Dubaju či Singapuru. Aby sa Eurovision Song Contest 2012 konala v dôstojnom stánku, vystavali v priebehu pár mesiacov novú arénu Crystal Hall, ktorá pojme okolo 25 000 ľudí.
"Dom Soviet"
Bulvár
Bulvár lemujúci pobrežie sa stále predlžuje, v súčasnosti je údajne druhým najdlhším v Európe. Stále impozantnou budovou nábrežia je bývalý „Dom Sovjet“, dnes sídlo ministerstiev, aj keď ho už prerástli okolo stojace luxusné hotely Hilton a Mariott. Ďalšou dominantou je obrovská azerbajdžanská vlajka stojaca na donedávna najväčšom podstavci na svete.
Flame Towers
Najvýraznejším novodobým symbolom mesta sa však stali tri mrakodrapy Flame Towers (pred dokončením) stojace na kopci neďaleko nábrežia, ktoré predstavujú horiace plamene – symbol krajiny. Kult ohňa siaha do dávnej histórie krajiny. Podľa legendy sa tu narodil aj Zoroaster, zakladateľ zoroastrizmu – kultu ohňa. Od toho sa odvodzuje názov krajiny. Azerbajdžan je odvodený od slova „azer“, čo znamená oheň, plameň. Po zotmení sa začne veľká animácia, keď sa na fasádach budov strieda svetelný motív ohňa, štátnej vlajky a trikóry.
Plamene šľahajúce priamo zo zeme možno vidieť v Azerbajdžane na viacerých miestach. Jedno z takýchto miest som navštívil, nachádza sa niekoľko kilometrov severne od Baku.
Stav spoločnosti
Asi za polhodinu jazdy v aute sa dozvedám takmer všetko dôležité od šoféra. „Vy znajete, u nas vso darogo. Drahšie ako na západe. Mesto vystavali pekne, ale pre obyčajných ľudí nespravili nič. Všade je monopol, štátny, súkromný. Všetko ovládajú tam tí hore. Obyčajní ľudia žijú v biede. Ak si chce mladé dievča zarobiť, ide pracovať do moderného nákupného centra. Alebo ide za prostitútku. Ak pracuje v obchode 12 hodín denne, za mesiac zarobí 400 monatov (1 monat je približne jedno euro). Ale ako dlho to vydrží? Lekár zarobí 200 monatov, učiteľka 150... Všade je obrovská korupcia. Čudujete sa pri takých zárobkoch?“
Staré mesto – od pozlátky až na dno
Ak máte viac času, treba zájsť z bulváru alebo pešej zóny o pár ulíc vyššie do kopca, zrazu sa ocitnete v celkom inom svete. Najskôr mrakodrapy vystriedajú mestské domy koloniálneho typu, zanedlho však dorazíte do úplne chudobnej štvrte, splete špinavých malých uličiek a spoločných dvorov. Tieto postupne demolujú a ľudí násilne vyvážajú do iných oblastí. Svah rozrýpali bagre, ktoré tento svet postupne likvidujú. Do jednej s takýchto uličiek zo zvedavosti zahnem. Najskôr sa snažím zachytiť kontrast mrakodrapov a starých domčekov z nepálených tehál, potom si začínam všímať miestnych.
Zastávka v inom svete a pozvanie na čaj
Zo slušnosti pozdravím starého muža so šedivou bradou: „Zdrástvujte!“ Pýtam sa ho ako sa im žije s výhľadom na mrakodrapy a obrovskú jamu. „Mnoho ľudí vysťahovali, odišli tam, za more“, ukazuje rukou. „Tu sme žili odjakživa, ale neviem ako dlho tu ešte budeme môcť zostať... U nas Alláh, na toho sa spoliehame!“ uzavrie svoju reč. Potom ma pozýva na čaj. Zdôrazňuje že u nich je tradícia každého si uctiť a pohostiť „Sadítes zdes, ona prinesot čaj“. Zachvíľu pricházda baba omotaná v dvoch šatkách, skromný stolík pred domom prestrie čistým bielym obrusom a ponúka mi čaj s domácim koláčom. Na ruštinu nereaguje, zato však rozpráva bez zastavenia azerčinou. Na všetko uznanlivo prikyvujem, ujedám z koláča a chlipkám čaj. Predpokladám, že mi rozpráva to isté čo muž, len oveľa podrobnejšie. Bolo jej jedno že nerozumiem, potrebovala sa vyrozprávať. Po chvíli, keď si privykne na fotoaparát v mojich rukách, mi dovolí urobiť zopár záberov.
Ropné polia, rezorty, dače a umelé ostrovy
Po ceste do Gobustanu mám možnosť vidieť vidiek aspoň z auta. Všade naokolo sa ťaží ropa, všetko je rozrýpané, žiadna zeleň, pripomína to mesačnú krajinu. Vzdialené pohorie je bez stromov. Občas sa objaví vysoký plot a za ním rozostavaný luxusný rezort. V priamom susedstve ropných polí. Šofér upozorňuje na novú stavbu. Tisíce dovezených paliem lemuje novú prístupovú cestu k umelo vybudovanému ostrovu, kde sa má stavať najvyšší mrakodrap v krajine. Keď sa pýtam čo v ňom bude, dozvedám sa že to bude rezort, ako v Dubaji. „Znajete, dače...dlja bogatych“.
Gobustan
Gobustan je najvýznamnejšie miesto pravekej histórie Azerbajdžanu. Nachádzajú sa tu jaskynné kresby staré 5-12 tisíc rokov. Najskôr prichádzame k novootvorenému múzeu s animáciou, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani najmodernejšie západné múzeá. Potom stúpame na zvláštnu horu vytvorenú z naváľaných skál, v ktorých sa nachádzali úkryty pravekých ľudí a na stenách ktorých možno vidieť viac ako 6 tisíc skalných kresieb. Miesto patrí k najvýznamnejším pamiatkam na svete z tohto obdobia. Keď sa pýtam sprievodcu, prečo sú niektoré kresby také výrazné (či náhodou nie sú novšie) sa dozvedám, že z edukatívnych dôvodov boli počas sovietskej éry zvýraznené. „Vy znajete, eto čok“(krieda). Keď som sa lepšie prizrel, zdalo sa mi že okrem kriedy tam bolo aj dláto sovietskeho úderníka.
Po výstupe na horu vidíme fascinujúci rozhľad ktorý mal odtiaľto pračlovek už pred 12 tisíc rokmi. Zrazu sa mi zdá, že si tento život celkom viem predstaviť. Tu žili tisíce rokov, až kým v piatom tisícročí pred n.l. nezostúpili do údolia a nezačali obrábať pôdu.
Návrat
Sadám do poloprázdneho Austrianu a vraciam sa domov. Silím sa do nemčiny, ale stále sa mi do toho pletie ruština. Možno ju nebudem ďalších dvadsať rokov vôbec potrebovať.
Vzťah k Rusom, Náhorný Karabach
Takmer každý Azer, možno s výnimkou najstaršej generácie, hovorí po rusky. Je to stále živý jazyk, ktorý počuť na uliciach, v obchodoch a na úradoch. Na ministerstvách sa používa ako hlavný jazyk. Ruština je jazykom miestnej high society. Jazyk pôvodných Azerov je akási archaická turečtina, ktorú používa najmä najchudobnejšia vrstva obyvateľstva. Rusov neznenávideli ani po osamostatnení. Uznávajú ich zásluhy na rozvoji krajiny počas komunistickej éry. A to aj napriek tomu, že im nevedia odpustiť ich podporu Arméncom počas bojov o Náhorný Karabach začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia. Táto vojna si vyžiadala 30 000 mŕtvych a znamenala stratu 16 % územia Azerbajdžanu. V roku 1994 došlo k uzatvoreniu prímeria, ktoré je v platnosti dodnes. Otázka Náhorného Karabachu však ostáva nevyriešená dodnes. Tento konflikt traumatizuje vzťah Azerov s Arméncami a nároku na túto oblasť sa nikdy nevzdali. Obetiam vojny vystavali veľkolepý cintorín s pamätníkom.
Starý a nový vodca
Gejdar Alijev je zrejme najviac uctievaným postkomunistickým vodcom v celom bývalom Sovietskom zväze. Usmieva sa na vás zo všetkých billboardov v meste (iné billboardy tu ani nemajú). Keď Alijev v roku 2003 zomrel, jeho syn Ilham vyhral prezidentské voľby a stal sa novým prezidentom. Takéto prenesenie moci bolo prvým prípadom dynastického nástupníctva v postsovietskom priestore. Manželka a dcéra prezidenta sú prezentované vo všetkých médiách ako hlavné celebrity. Nové veľkolepé kultúrne centrum Gejdara Alijeva je pred dokončením. Pôdorys budovy je údajne v tvare jeho podpisu...
Moderné mesto
Pocit, že som prišiel do jednej z najrýchlejšie sa rozvíjajúcich metropol sveta ma neopášťa ani po nasledujúce dni. Zásluhou peňazí získaných z obchodu s ropou sa tu stavajú monumentálne stavby, ktorými sa chcú priblížiť k Dubaju či Singapuru. Aby sa Eurovision Song Contest 2012 konala v dôstojnom stánku, vystavali v priebehu pár mesiacov novú arénu Crystal Hall, ktorá pojme okolo 25 000 ľudí.
"Dom Soviet"
Bulvár
Bulvár lemujúci pobrežie sa stále predlžuje, v súčasnosti je údajne druhým najdlhším v Európe. Stále impozantnou budovou nábrežia je bývalý „Dom Sovjet“, dnes sídlo ministerstiev, aj keď ho už prerástli okolo stojace luxusné hotely Hilton a Mariott. Ďalšou dominantou je obrovská azerbajdžanská vlajka stojaca na donedávna najväčšom podstavci na svete.
Flame Towers
Najvýraznejším novodobým symbolom mesta sa však stali tri mrakodrapy Flame Towers (pred dokončením) stojace na kopci neďaleko nábrežia, ktoré predstavujú horiace plamene – symbol krajiny. Kult ohňa siaha do dávnej histórie krajiny. Podľa legendy sa tu narodil aj Zoroaster, zakladateľ zoroastrizmu – kultu ohňa. Od toho sa odvodzuje názov krajiny. Azerbajdžan je odvodený od slova „azer“, čo znamená oheň, plameň. Po zotmení sa začne veľká animácia, keď sa na fasádach budov strieda svetelný motív ohňa, štátnej vlajky a trikóry.
Plamene šľahajúce priamo zo zeme možno vidieť v Azerbajdžane na viacerých miestach. Jedno z takýchto miest som navštívil, nachádza sa niekoľko kilometrov severne od Baku.
Stav spoločnosti
Asi za polhodinu jazdy v aute sa dozvedám takmer všetko dôležité od šoféra. „Vy znajete, u nas vso darogo. Drahšie ako na západe. Mesto vystavali pekne, ale pre obyčajných ľudí nespravili nič. Všade je monopol, štátny, súkromný. Všetko ovládajú tam tí hore. Obyčajní ľudia žijú v biede. Ak si chce mladé dievča zarobiť, ide pracovať do moderného nákupného centra. Alebo ide za prostitútku. Ak pracuje v obchode 12 hodín denne, za mesiac zarobí 400 monatov (1 monat je približne jedno euro). Ale ako dlho to vydrží? Lekár zarobí 200 monatov, učiteľka 150... Všade je obrovská korupcia. Čudujete sa pri takých zárobkoch?“
Staré mesto – od pozlátky až na dno
Ak máte viac času, treba zájsť z bulváru alebo pešej zóny o pár ulíc vyššie do kopca, zrazu sa ocitnete v celkom inom svete. Najskôr mrakodrapy vystriedajú mestské domy koloniálneho typu, zanedlho však dorazíte do úplne chudobnej štvrte, splete špinavých malých uličiek a spoločných dvorov. Tieto postupne demolujú a ľudí násilne vyvážajú do iných oblastí. Svah rozrýpali bagre, ktoré tento svet postupne likvidujú. Do jednej s takýchto uličiek zo zvedavosti zahnem. Najskôr sa snažím zachytiť kontrast mrakodrapov a starých domčekov z nepálených tehál, potom si začínam všímať miestnych.
Zastávka v inom svete a pozvanie na čaj
Zo slušnosti pozdravím starého muža so šedivou bradou: „Zdrástvujte!“ Pýtam sa ho ako sa im žije s výhľadom na mrakodrapy a obrovskú jamu. „Mnoho ľudí vysťahovali, odišli tam, za more“, ukazuje rukou. „Tu sme žili odjakživa, ale neviem ako dlho tu ešte budeme môcť zostať... U nas Alláh, na toho sa spoliehame!“ uzavrie svoju reč. Potom ma pozýva na čaj. Zdôrazňuje že u nich je tradícia každého si uctiť a pohostiť „Sadítes zdes, ona prinesot čaj“. Zachvíľu pricházda baba omotaná v dvoch šatkách, skromný stolík pred domom prestrie čistým bielym obrusom a ponúka mi čaj s domácim koláčom. Na ruštinu nereaguje, zato však rozpráva bez zastavenia azerčinou. Na všetko uznanlivo prikyvujem, ujedám z koláča a chlipkám čaj. Predpokladám, že mi rozpráva to isté čo muž, len oveľa podrobnejšie. Bolo jej jedno že nerozumiem, potrebovala sa vyrozprávať. Po chvíli, keď si privykne na fotoaparát v mojich rukách, mi dovolí urobiť zopár záberov.
Ropné polia, rezorty, dače a umelé ostrovy
Po ceste do Gobustanu mám možnosť vidieť vidiek aspoň z auta. Všade naokolo sa ťaží ropa, všetko je rozrýpané, žiadna zeleň, pripomína to mesačnú krajinu. Vzdialené pohorie je bez stromov. Občas sa objaví vysoký plot a za ním rozostavaný luxusný rezort. V priamom susedstve ropných polí. Šofér upozorňuje na novú stavbu. Tisíce dovezených paliem lemuje novú prístupovú cestu k umelo vybudovanému ostrovu, kde sa má stavať najvyšší mrakodrap v krajine. Keď sa pýtam čo v ňom bude, dozvedám sa že to bude rezort, ako v Dubaji. „Znajete, dače...dlja bogatych“.
Gobustan
Gobustan je najvýznamnejšie miesto pravekej histórie Azerbajdžanu. Nachádzajú sa tu jaskynné kresby staré 5-12 tisíc rokov. Najskôr prichádzame k novootvorenému múzeu s animáciou, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani najmodernejšie západné múzeá. Potom stúpame na zvláštnu horu vytvorenú z naváľaných skál, v ktorých sa nachádzali úkryty pravekých ľudí a na stenách ktorých možno vidieť viac ako 6 tisíc skalných kresieb. Miesto patrí k najvýznamnejším pamiatkam na svete z tohto obdobia. Keď sa pýtam sprievodcu, prečo sú niektoré kresby také výrazné (či náhodou nie sú novšie) sa dozvedám, že z edukatívnych dôvodov boli počas sovietskej éry zvýraznené. „Vy znajete, eto čok“(krieda). Keď som sa lepšie prizrel, zdalo sa mi že okrem kriedy tam bolo aj dláto sovietskeho úderníka.
Po výstupe na horu vidíme fascinujúci rozhľad ktorý mal odtiaľto pračlovek už pred 12 tisíc rokmi. Zrazu sa mi zdá, že si tento život celkom viem predstaviť. Tu žili tisíce rokov, až kým v piatom tisícročí pred n.l. nezostúpili do údolia a nezačali obrábať pôdu.
Návrat
Sadám do poloprázdneho Austrianu a vraciam sa domov. Silím sa do nemčiny, ale stále sa mi do toho pletie ruština. Možno ju nebudem ďalších dvadsať rokov vôbec potrebovať.
Pridaj komentár
...ďakujem Dušan za návštevu 
a nemáme ani platy 
