Bratia boli vonku a on bol z nejakého dôvodu zavretý v maringotke. Všimol som si ho cez okno. Ústa mal skrivené od plaču. Spýtal som sa jeho mamy čo mu je a ona že nech sa idem spýtať sám. Stál pri okne. Od pol pása dole nahý ... nerozumel som mu. Fňukal a mrmlal zmesou arménčiny a kurdštiny. Prišiel jeho starší brácho a vysvetlil mi že niečo vyviedol (pocikal sa ?) tak je doma.

.

Výborný ovčí syr

Syr

Piešťany 2039

Neviem či je chyba v mojom televízore, ale keď som si to rozklikol dosť veľa šumu na mňa vybehlo.

Na lyzi. Selfie

Dobre píše ten Gúgle

Ak vidím pri výšľape miesto s potenciálom, nadbehnem / poodídem si stranou a poprosím parťáka / parťákov aby chvíľu počkali kým si to nastavím a nakomponujem. A potom pokračujú. To je celé "aranžovanie"

https://www.rebro.sk/portfolio/winter-sports/

moja salka caju

Mišo bol sám na jednom kopci, ja na druhom

Mne sa to veru páči

Tak ja mám od Azerov zákaz vstupu .... za publikovanie o Arcachu

Je to z horskej dediny Hinshen v Náhornom Karabachu. Viktor a Marusija. Mená nie sú arménske ale ruské. Viktor (Vigen) ho dostal od spolubojovníkov počas svojho jediného „výletu“ v živote. Výletu z Moskvy až do Berlína. Výletu v uniforme Červenej armády. Ako došla k svojmu ruskému menu bábuška Marusija som sa nedozvedel. Viem len, že po rusky nevedela ani slovíčko.
S Viktorom som sa stretol na poli. Okopával zemiaky. Pozval ma domov. Marusjia spustila (predpokladám) niečo v štýle „Koho to ku nám ťaháš?“. A mávala na mňa bakuľou. Ale v očiach je hrali také šibalské ohníky. Vedel som že môžem ostať.
O chvíľu som už sedel pri stole. Navarili čaj, ponúkli ma chlebom. Čas letel a my sme sa rozprávali. Teda hlavne Viktor rozprával. O ich neľahkom živote, o vojne, o rodine. Nesťažoval sa. Bral veci také aké sú, tešil sa s maličkostí. Čaj s ktorým ma pohostili nebol domáci. Doniesol im ho známy z hlavného mesta – Stepanakertu. Povedali mi koľko zaň zaplatili a že či to bola dobrá cena. Uistil som ich že určite. Keď Marusija vylúhovala môj čaj, vrecúško odložila. Na ďalšie použitie. Veď s takou vzácnosťou ako je čaj z hlavného meste nemožno len tak mrhať.
Pri odchode mi Marusija zabalila kúsok toho chleba. Suchého. Na cestu.
Bolo to jedno z najemotívnejších stretnutí aké som na svojich cestách zažil. Stretnutie s ľuďmi, ktorí sa nezištne podelili s cudzincom s tým málom čo mali ... stretnutie s človečinou, ktorá v našom svete začína chýbať.

Archív. Ale snáď sa to už zmení

Ďakujem veľmi pekne

Nie. Nie som tam. Som "tu". Dá sa to vydržať .
Ale keď ma telekonferencie prikvačia k PC, hrabem sa aspoň v archíve ...

Ďakujem!
Oly M1MkII

Bella

Ahoj. Áno, na schodoch som ja. A mám aj panoramatickejší záber, kde sa aj hrad vošiel.