Z Nililchiku je to do mesta Homer zhruba 60 km. Tieto kilometre sa nesú v znamení krásnych výhľadov na okolité hory, vulkány a oceán. Tesne pred príchodom do mesta sa zastavujeme na vyhliadke priamo na Sterling Highway. Viditeľnosť je ale dosť slabá, takže sa po chvíli pohýname ďalej. Po pár kilometroch vchádzame do Homeru. Toto sotva päťtisícové mestečko je veľmi malé a my sa rýchlo ocitáme na úzkom výbežku. Na jeho konci sa nachádza veľký prístav a akási „turistická verzia mesta". Počasie sa ustaľuje, oblohu pretínajú krásne rozťahané oblaky. Auto nechávame na parkovisku a vydávame sa na párhodinové potulky. Prístav malých lodí, pláž, pamätník obetiam mora, gift shopy a parádny halibut na obed - to všetko stíhame za nejaké 3 hodinky.
Z Nililchiku je to do mesta Homer zhruba 60 km. Tieto kilometre sa nesú v znamení krásnych výhľadov na okolité hory, vulkány a oceán. Tesne pred príchodom do mesta sa zastavujeme na vyhliadke priamo na Sterling Highway. Viditeľnosť je ale dosť slabá, takže sa po chvíli pohýname ďalej. Po pár kilometroch vchádzame do Homeru. Toto sotva päťtisícové mestečko je veľmi malé a my sa rýchlo ocitáme na úzkom výbežku. Na jeho konci sa nachádza veľký prístav a akási „turistická verzia mesta". Počasie sa ustaľuje, oblohu pretínajú krásne rozťahané oblaky. Auto nechávame na parkovisku a vydávame sa na párhodinové potulky. Prístav malých lodí, pláž, pamätník obetiam mora, gift shopy a parádny halibut na obed - to všetko stíhame za nejaké 3 hodinky.
Rybári - čo nahodenie, to ryba.
Odjazd výletnej lode Amsterdam.
Pamätník všetkým tým, čo zahynuli na mori (Seafarer's Memorial).
Riadiac sa informáciami zo sprievodcu sme tu plánovali ostať aspoň dva dni, ale teraz zisťujeme, že tu nie je viac čo robiť! Darčeky nakúpené, ryba zjedená, fotky pofotené... A čo ďalej? Nie nadarmo sa o Homeri rozpráva ako o „podivnej pijackej dedinke s rybárskym problémom". Rozhodujeme sa odísť a pohnúť sa smerom na Anchorage. Zastavujeme ešte v samoobslužnej umyvárke a viac než hodinu pucujeme naše Aveo. Umývanie, vysávanie, leštenie... To všetko len preto, aby v AVIS-e nemali ani štipku podozrenia, že sme sa pohybovali po cestách, na ktorých sme nemali čo hľadať... Je už po ôsmej večer, keď konečne odchádzame. Opäť sa zastavujeme na vyhliadke nad mestom. Tento krát je viditeľnosť oveľa lepšia a slnko nižšie nad obzorom, takže fotíme, čo sa dá. Plachtiace orliaky, modré vody zálivu Cook Inlet, neďalekú pijackú dedinu, ako aj 106 km vzdialený impozantný stratovulkán Augustine Volcano. Táto 1260 m vysoká činná sopka s takmer ideálnym kruhovým tvarom vyrastá priamo z mora.
Na pláži. | Večerná svetelná show na oblohe. |
Pohľad späť na výbežok Homer Spit s prístavom, |
Augustine Volcano. |
Noc trávime v kempe Clam Gulch a hneď ráno pokračujeme ďalej smer Anchorage. V meste Soldotna sa zastavujeme v malej kaviarni a nabíjame telefóny, notebook a baterky do foťákov. Takisto zisťujeme aktuálnu predpoveď počasia - tá ale neveští nič dobré. V sedle Turnagain Pass si dávame obedovú prestávku. Polovica môjho obedu končí na zemi ešte skôr, než ho vôbec začnem variť. No nič, chudneme... Počasie sa po dlhšej dobe kazí, oblohu zahaľujú mračná a ochladzuje sa - predpoveď vychádza. Večer prichádzame do Anchorage, ale túto noc sme rozhodnutí stráviť ešte mimo mesta. Voľba padá na príjemný kemp Eagle River severne od Anchorage.
Ráno sa rozhodujeme, čo ďalej. Mali sme v pláne urobiť si výlet na Randevous Peak, ale pri pohľade na zatiahnutú oblohu sa nám veľmi nechce. Nakoniec sa ale dávame Soňou ukecať. Krátko na to zisťujeme, že nás čaká 9 km jazda po prašnej šotolinke Arctic Valley Road. Aveo sme v Homeri pucovali úplne zbytočne... Cestu lemujú rampy a výrazné zákazové tabule. Nečudo - nachádzame sa vo vojenskom priestore. Pri pohľade na tabule s nápisom „Firing in progress" nám trochu redne, ale nevzdávame to. Zanedlho prichádzame na konečnú - parkovisko pod lyžiarskym strediskom Arctic Valley Ski Resort. Tento honosný názov nám pripadá dosť nadnesený. Neviem, ako to tu vyzerá v zime, no teraz v lete toto stredisko pôsobí veľmi zanedbaným dojmom. Prekvapenie nastáva, keď potrebujeme za parkovanie $5, no najmenšiu bankovku máme dvadsiatku. Zastavujeme vojaka z neďalekej základne, ktorý si tu bol zabehať a prosíme ho rozmeniť. Tvári sa prekvapene (zrejme tu nikdy neplatil) a ochotne nám ponúka svoju päťdolárovku. Fúha... Nie je vojak ako vojak. Po zaplatení sa poberáme chodníkom na Randevous Peak.
Tesne pod vrcholom Randevous Peak.
Starý vlek v Arctic Valley Ski Resort.
V popredí Summit Missile Base, staré raketové silo striel Nike, v pozadí Anchorage.
Elmendorf Air Force Base, veľká základňa amerického letectva.
Opustený riadiaci a radarový komplex Summit Missile Base.
Randevous Peak za dobrého počasia ponúka široké výhľady na okolité hory Chugach Mountains, na Anchorage, záliv Cook Inlet a dokonca aj na 220 km vzdialený Mt. McKinley. Nám však počasie nežičí. Mraky visia tesne nad nami a sme vďační aj za obmedzené výhľady na najbližšie okolie. Z mrakov sa zrazu vynára relikt studenej vojny - armádny komplex Summit Missile Base. Tento teraz už opustený komplex chránil v rokoch 1959 - 1979 územie Aljašky pred potenciálnymi útokmi sovietskych strategických bombardérov. Územie je stále strážené, no viacerým zanietencom sa podarilo do komplexu preniknúť a preskúmať ho (link1, link2, link3).
Nabažení blízkosťou tejto tajomnej histórie studenej vojny pomaly schádzame dolu k autu. Navečer prichádzame do Anchorage. Ubytovávame sa vo veľmi peknom hosteli Spenard Hostel. No, v hosteli... Lepšie povedané za ním. Chceme ušetriť a tak si rozkladáme stan v záhrade. Naše červené „šapitó" zaberá celú šírku záhradky. Hukot lietadiel a neustále nízko prelievajúce hydroplány dávajú tušiť blízkosť letiska. V duchu kujem plány na zajtra. Po neskutočne luxusných raňajkách (hmmm, taniere a šálky namiesto ešusu!) sa poberáme k Lake Hood. Je to najväčšie letisko pre hydroplány na svete. Fotím a fotím... Ďalšie 2 hodiny trávime v leteckom múzeu Alaska Aviation Heritage Museum. Paráda! Zvyšok dňa sa nesie v znamení nakupovania darčekov a deviatej večer ukecávam parťákov na výlet k letisku.
V leteckom múzeu Alaska Aviation Heritage Museum.
Earthquake Park v Anchorage je miesto, ktoré je zaujímavé hneď z niekoľkých dôvodov: časť je venovaná obetiam zemetrasenia z roku 1964, druhá časť obsahuje infotabule s popismi efektu zemetrasenia a vĺn tsunami. No a lokalita Point Woronzof Bluffs zase ponúka krásne výhľady všetkými smermi. Od reťaze zasnežených hôr Alaska Range na západe, cez výrazné končiare Mt. McKinley a Mt. Foraker na severe až centrum Anchorage s kulisou pohoria Chugach Moutains v pozadí. No a okrem iného je to aj neuveriteľné množstvo pristávajúcich lietadiel, ktoré nám prelietavajú tesne nad hlavami. To je teda deň - najprv Lake Hood, potom múzeum a teraz toto! Pomedzi to prichádza úžasný západ Slnka. Je skoro polnoc, keď konečne odchádzame späť do hostela. Plný lietajúcich zážitkov mám problém vôbec zaspať...
Panoráma hrebeňa Alaska Range.
Panoráma hrebeňa Alaska Range.
Vyfarbený západ Slnka o 23:38.
220 km vzdialený vrchol Mt. McKinley.
V noci dochádza k zmene počasia a celá sobota sa nesie v znamení dažďa. Je hnusne, ale v podstate je nám to už jedno. Vraciame auto - všetko prebieha hladko, nepadá na nás ani tieň podozrenia. Posledné nákupy, zopár fotiek centra, balenie, prechádzka na letisko, nájdenie geokešky a počítanie nákladov... To je na túto sobotu asi tak všetko.
Nedeľné ráno je rovnako upršané, takže do batohov putuje hnusne mokrý stan, rozdelený na 3 časti. Čo už... Všetko nepotrebné nechávame v hosteli. Je to užitočný zvyk, ktorý pomáha prichádzajúcim turistom dostať sa zadarmo k vybaveniu ako plynové kartuše, karimatky, spreje na defekt, repelenty a pod. Pôvodný plán ísť na letisko pešo rušíme a voláme si taxík. Nemá zmysel trmácať sa 30 minút v daždi. V odletovej hale je tesno, na chvíľu dokonca zazrieme chlapíka v tričku s nápisom „Chopok". Condor štandardne nezvláda odbavovaciu procedúru, takže odlietame s takmer 2-hodinovým meškaním. Netradične vzlietame priamo ponad Anchorage a na pár sekúnd sa nám otvára výhľad na celé centrum. Chvíľu letíme v hustej oblačnosti, ktorú ale rýchlo strieda jasná modrá obloha. Ešte posledný kuk na majestátny Mt. McKinley a symbolicky sa lúčime s Aljaškou. Zvyšok letu je štandardne vyhliadkový - Beringove more, opustené ostrovy severnej Kanady, Grónsko... Úžasné scenérie sa menia každou minútou.
Beringove more.
Po deviatich hodinách pristávame na starom kontinente. Kvôli oneskorenému odletu z Anchorage nestíhame vo Frankfurte lietadlo do Viedne. Nekonečné vybavovačky nás vyčerpávajú, a tak sme radi, keď okolo jednej poobede nakoniec pristávame vo Viedni.
Nočný let, počas ktorého Slnko nezapadlo.
Vrtné plošiny v Severnom mori - po mesiaci prvý kontakt s Európou.
Zhrnutie
Za 30 dní sme aj tak videli sotva štvrtinu Aljašky. |
CESTOVANIE
Najlepšia vec, akú sme urobili, bolo požičanie auta v Anchorage. Je to suverénne najlacnejší spôsob dopravy po Aljaške. Popri flexibilite auto ponúka aj bezpečné útočisko v prípade zlého počasia alebo iných nepríjemností. Na tejto mape je vyznačená oblasť, ktorú sme prešli. Bez auta by to bolo sotva možné.
STRAVOVANIE
Reštaurácie sú tu veľmi drahé, ale sieť fastfoodov je hlavne v mestách široká. Najlacnejšie riešenie je kúpa potravín v klasických supermarketoch a obchodoch (obľúbili sme si sieť Fred Mayer) a varenie vo vlastnej réžii. Len pre ilustráciu - jedna večera v Sewarde nás vyšla tak draho, ako nákup potravín pre 3 ľudí na celý týždeň.
UBYTOVANIE
Maximum nocí sme sa snažili stráviť v stane. Nocovanie v štátnych kempoch je nielen príjemné a dobrodružné, ale aj pomerne bezpečné. Kempy bývajú vybavené čistými toaletami a často krát aj pitnou vodou. Mapy a turistickí sprievodcovia s radami ohľadom ubytovania sú k dispozícii takmer všade - od letiska v Anchorage až po najzastrčenejšiu dedinku uprostred ničoho. Postavenie stanu na jednu noc vychádza na $5 - $15 a v niektorých kempoch sa dá stanovať zadarmo. Druhou možnosťou je ubytovanie v hosteloch alebo B&B penziónoch. Raz za čas je skrátka treba zo seba urobiť človeka a oprať si veci, ale cena za ubytovanie je niekoľkonásobne vyššia v porovnaní so stanovaním.
PLATENIE
Terminál na platby kartou nájdete takmer všade. Napriek tomu je užitočné vyzbrojiť sa dostatočným cashom, najmä ak má človek v pláne prespávať aj v kempoch, kde funguje obálkový systém. Eurá je treba meniť v bankách v Anchorage. To sme nevedeli a naše eurá nám neskôr boli na dve veci - cash sme museli vyberať v bankomatoch. Niektorá zo slovenských bánk ponúka kartu s výbermi z bankomatov v zahraničí zdarma - to je dobrý tip! A zísť sa môže aj kreditná karta - napríklad v požičovni AVIS nám debetku neakceptovali.
POČASIE
Na Aljaške sme strávili celých 30 dní. Počasie nám nie vždy prialo, ale Aljaška je už raz taká. Aj v letných mesiacoch (jún - júl) môže teplota klesnúť pod bod mrazu. Klíma je miernejšia na juhu v okolí Anchorage a pri pobreží Tichého oceánu. S rastúcou zemepisnou šírkou je klíma drsnejšia a výkyvy teplôt väčšie. Najlepší čas na návštevu Aljašky sú mesiace máj - august. Viac info tu.
POLÁRNY DEŇ A POLÁRNA NOC
V závislosti na ročnom období je treba počítať s fenoménom polárneho dňa a noci. V lete tu Slnko takmer vôbec nezapadá, čo na jednej strane umožňuje dlhé denné fungovanie, no na druhej strane môže byť pre našinca trochu bizarné zaspávať za denného svetla. Zaujímavé tabuľky nájdete tu.
ROZPOČET
Aljaška sa môže na prvý pohľad zdať nedostupná nielen geograficky, ale aj finančne. Opak je však pravdou. Letenka na trase Viedeň - Frankfurt - Anchorage každého z nás vyšla na 887€ a náklady na mesačnú túlačku po Aljaške sa pohybovali na úrovni cca. $1200 na hlavu.
Suma sumárum: 2000€ za letenku + zdravotné poistenie + byrokracia + auto + benzín + ubytko + stravu + parkovné + múzeá a iné drobnosti za 30 dní na Aljaške. Je to málo alebo veľa? Skúste nahliadnuť do katalógov cestovných kancelárií, ktoré ponúkajú oveľa kratšie zájazdy za podstatne vyššie sumy.
ČO NÁM NEVYŠLO
Najviac ľutujem, že sa nám nepodarilo dostať na ďaleký sever, do mesta Deadhorse s ropnými vrtmi na pobreží Severného ľadového oceánu. Táto cesta by bola pre naše Aveo príliš náročná a požičanie špeciálneho SUV-čka 4x4 vo Fairbanks bolo už výrazne nad náš rozpočet.
Takisto sa nám nepodarilo ani len pričuchnúť ku Kanade a navštíviť zlatokopecké mestečko Dawson City. Je to škoda, veľmi nás lákalo aj hlavné mesto Aljašky - Juneau. Kvôli už spomínanému obmedzeniu sme s požičaným autom do Kanady ale nesmeli ísť.
Rieka Yukon - tak to je náš ďalší rest. Yukon patril medzi top lokality v našom pôvodnom pláne. Fairbanks a jeho blízke okolie tak ostalo najsevernejším miestom, kam sme sa v rámci našej cesty po Aljaške dostali.
Polárna žiara. Vzhľadom na to, že sme Aljašku navštívili v lete, v čase polárneho dňa, nepodarilo sa nám vidieť ani náznak tohto pozoruhodného úkazu. S tým sa ale nedá robiť nič iné, než prísť sem v inom čase.
Medzi náročnejšie ciele do budúcnosti patrí reťaz Aleutských ostrovov, ktoré sa dajú spoznať počas niekoľkodňovej plavby loďou z Homeru do Dutch Harbour (www.ferryalaska.com) a spoznávanie odľahlých lokalít na severe a západe Aljašky (Barrow, Wales, Nome).
Kompletnú fotogalériu z nášho putovania Aljaškou nájdete na http://www.pbase.com/matodraho/alaska_2010
Sonine reporty zase tu:
http://hiking.sk/hk/li/svet-amerika.html
FOTOTECHNIKA
- Canon EOS 400D - trojročná entry level zrkadlovka od Canonu a 3 batérie.
- Canon EF-S 10-22mm f/3.5-4.5 USM - ultraširokáč, ktorý som používal absolútnu väčšinu času.
- Canon EF-S 18-55mm f/3.5-5.6 II - bežný zoom, použitý bol len občas.
- Canon EF 50mm f/1.8 II - požičané sklo od Ľuba, použité fakt sporadicky, najmä na fotenie z lietadla.
- Canon EF 70-300mm f/4-5.6 USM IS - užitočný telezoom na vzdialenú krajinu, panorámy a wildlife.
- Pamäťové karty Sandisk Ultra II a Extreme III (celkovo 12GB, t.j. na cca. 1200 fotiek vo formáte RAW).
- Polarizačné filtre (Marumi DHG, Hoya HMC Super).
- UV filtre (Canon, B+W MRC).
- Malý statív Velbon Ultra Luxi SF - prezývaný aj „Velbonko", ktorý však ostal takmer nepoužitý.