K napísaniu tohto príspevku ma inšpiroval článok kontroverzného fotografa Kena Rockwella „FART for Fantastic Photos“ . Na niektorých internetových fórach je odkazovanie na Kenove stránky zakázané v snahe ochrániť začiatočníkov, najmä kvôli jeho netradičným názorom, často všeobecne považovaným za mylné. Mne osobne preštudovanie jeho textov prinieslo rôzne nové inšpirácie, čo je možné pokiaľ dokážete vyfiltrovať obsah pre vás relevantný. Nechcem tu ale rozoberať Kena samotného, rád by som sa podelil obsahom odkazovaného článku v zhustenej podobe so slovenskými čitateľmi, ako aj niektorými vlastnými postrehmi.
Postup uvádzaný v odkazovanom článku je spôsobom ako vylepšiť svoje fotografie pri snímaní nepohybujúcich sa objektov, či ľudí dá sa ale v rôznej miere a tempe uplatniť aj univerzálne. Ide o postup pozostávajúci zo štyroch krokov (z tých vznikla vtipná skratka FART), ktoré nám majú postupne pomôcť na obrázku lepšie vystihnúť podstatu fotografovaného objektu, či situácie.
Pod prvým písmenom F sa skrýva slovo Feel, čiže cítiť. Na príklade štandardného priebehu walk-around fotografie (prechádzate sa po nejakej oblasti a hľadáte zaujímavé zábery) hovorí o mnohých fotografoch, ktorí narazia na niečo, čo ich zaujme. Pocítili potenciál na zaujímavú snímku. Urobia teda fotografiu. Tu už ale stihli urobiť aj prvú chybu, keďže sa vôbec nezamysleli nad tým, čo ich vlastne zaujalo. Preskočili tak ďalšie tri kroky.
Čo je na parlamente zaujímavého? Že je tam toľko stoličiek. A že sú za sebou, v zahnutých radoch. Povykrúcané do rôznych strán.
„Čo ma zaujalo na tom Ferrari?“, pýta sa, „Nikdy nejde o objekt „Ferrari ako celok“. Ide o jeho ostrý, strohý dizajn a jednotné farby. Čo presne ma na dizajne zaujalo? Reflektor, chladiaca mriežka, proporcie?“ Vždy sa zamyslime nad tým, čo zachytilo náš pohľad. Je to zaujímavé postavenie objektov voči sebe, svetlo, farby, možno niečo iné? Toto sa pýtame v druhom kroku – Ask.
Rafinácia (R) je tretím krokom. Azda najdôležitejším a aj najdlhším. Jeho cieľom je podľa Kena urobiť taký záber, ktorý ľudí zaujme a pri pohľade naňho si povedia „Wow“. V podstate ide o zjednodušovanie, nájdenie podstaty. Nájdite to, čo je dôležité a vyplňte tým celý záber. Každý rušivý prvok musí ísť preč. Vždy je priestor na ďalšie zjednodušovanie. Zrazu možno zistíte, že medzi nafotenými zábermi máte omnoho viac detailov. Z konkrétnych vecí sa budú stávať abstrakty. Pretože detail je často práve to, čo nás priťahuje na inak veľkom objekte. Pokojne to ale môže byť práve veľkosť daného objektu. Vtedy je treba zdôrazniť veľkosť samotnú, napríklad prirovnaním k malému objektu a ukázať to najsilnejším možným spôsobom.
Mohol by som odfotiť celý skleník. Ale načo? Všetko dôležité je na tejto fotografii. Nazelenalé sklo, stekajúca voda, rastliny v pozadí aj staré, zašpinené rámy.
Každý druh záberu si vyžaduje mierne odlišný prístup, ale vždy je možné ho rafinovať a zjednodušiť. Zároveň je dôležité tento proces robiť vedome a odpovedať si na položené otázky. To nám zároveň pomôže posunúť sa ďalej a vštiepiť si proces do podvedomia, zvyknúť si naň. No a celý proces zavŕši písmeno T – Take. Už iba správne nastaviť fotoaparát a stlačiť spúšť.
Mne osobne sú detaily veľmi blízke. Detail nemusí nevyhnutne znamenať niečo malé. Ide skôr o relatívnu veľkosť. Detail obrovskej budovy bude určite väčší ako detail na aute. Zjednodušovanie som si teda dal za všeobecný cieľ pri fotografovaní. Či už sú to ľudia, alebo nehybné objekty, vždy sa snažím odstraňovať prebytočné prvky. A občas to dokonca vyzerá tak, že táto metóda funguje.
Podchod pri prezidentskom paláci je síce moderný, no jeho fotka by atraktívna príliš nebola. Detailom najefektívnejšie vyťažíme zaujímavú fotografiu z inak nezaujímavého prostredia.
Záber na celý stolík so svietnikom, ikonou, knihou a inými náboženskými predmetmi som v tomto gréckom kostole neurobil. V tomto prípade by asi bolo možné vytvoriť zaujímavú kompozíciu celku, no oko mi hneď padlo na zaujímavo zakrivené sviečky v tlmenom svetle okna. Išiel som teda bližšie.
Pridaj komentár
