Hmatateľné výsledky

Asi som divný, alebo príliš moderný, ale dlho mi trvalo kým som pocítil potrebu mať fotografie v papierovej podobe. Keď som fotil na film, uprednostňoval som diapozitívy. Fotografie som si premietal pomocou diaprojektora, neskôr skenoval do digitálnej podoby. Fotografoval som ale aj na čiernobiely a farebný negatív. Na papier išli síce fotky, ale skôr tie dovolenkové, aby si ich mohli pozrieť aj príbuzní a kamaráti. Ale žeby som si vyvolával fotografie v kúpeľni, to nie. Aj som si kúpil za super cenu zväčšovák aj s príslušenstvom, ale kým som sa po dlhej dobe rozhodol ho aspoň vyskúšať, tak mi niekto vykradol pivnicu. Zbalil zväčšovák, nafukovací kajak, naložil na môj bicykel a zbavil ma starosti.

V tých časoch bolo štandardom, že ste si každý film nechali vyvolať a urobiť po jednej fotografii z každého políčka, najčastejšie veľkosti 9x13 alebo 10x15 cm. Ja som sa ale rozhodol, že si budem nechať vyvolávať fotky 13x18 cm, na ktorých je aj niečo vidno. Samozrejme len tie najlepšie. V tom som pokračoval aj po prechode na digitál. Album, do ktorého som fotografie ukladal mám dodnes. Prezerám si ho len minimálne, vždy ma len utvrdí, že pre mňa bol prechod na digitál prínosom. Pri listovaní vidím rozdiel medzi analógovými a digitálnymi fotografiami. Je to kvalitatívny skok. Digitál bol pre mňa vyslobodením od nutnosti spoliehať sa na služby minilabov. Konečne som si mohol fotografie upraviť sám, podľa svojej predstavy a zmeniť som mohol každý jeden pixel. Po čase som pomaly od tlače “best of” fotiek upustil. Diaprojektor nahradil kvalitný monitor a LCD televízor, albumy zase notebook a teraz iPad.

Malá knižka, ale poteší viac ako 50 000 fotografií v mojom počítači.

Snahou pokročilejších fotografov by malo byť nielen dobre fotografovať, ale aj sa s fotografiami podeliť. U mňa túto potrebu uspokojuje internet. Médium so širokým záberom. Je to samozrejme ePhoto, kde v rámci článkov prezentujem svoju tvorbu a aj môj osobný web. Ak by som nebol redaktorom, asi by som už hľadal iné možnosti predviesť svoju tvorbu.

Niekedy sa ma pýtajú, prečo neurobím výstavu. Možno niekedy v budúcnosti aj áno, ale ani neviem, čo by som vybral. Fotografujem všetko, len nie koncepčne a tak mi chýba ucelený súbor fotografii. Zatiaľ sa na výstavu jednoducho necítim. Budem musieť na tom zapracovať, veď je to pomaly hanba.

Redaktorská práca mi však priniesla skúsenosť s inou formou publikovania. Je to tlač fotografii väčšieho formátu na rôzne materiály a najmä foto knihy. Vidieť svoje fotografie vo veľkom formáte, na plátne, hliníku, či pod akrylovým sklom, je niečo úplne iné, ako pozerať si ich na monitore. Je to hmatateľný výsledok mojej práce, ktorý môže skrášľovať interiér bytu, či kancelárie. Verili by ste, že v byte nemám vystavenú žiadnu svoju fotografiu?

Asi ešte o niečo viac ma oslovila foto kniha. Nedávno som Zuzuliene spracoval knihu o Nepále, formát 30x30 cm. Snažil som sa, aby vyzerala ako z vydavateľstva a myslím, že to vyšlo. Bol som príjemne prekvapený účinkom tej knihy na mňa samého. Veď tie fotky som videl už mnohokrát, rôzne som ich upravoval v Lightroome, použil v niektorých článkoch... Ale toto je jednoducho iná káva. Je to zavŕšenie dlhoročnej snahy. Závidím tým, ktorí nafotili niečo skutočne zaujímavé, hodné publikovania.

Takže čo mám pred sebou? V prvom rade konečne sa venovať nejakému projektu a nielen práci. Asi si budúci rok odskočím niekam do stredomoria a urobím si foto výlet. Ak sa fotografie vydaria, možno bude aj výstava a foto kniha (taká v tom mohutnom náklade 1-3 ks). Dozrieva čas, prestať o fotografovaní len písať. Vyskúšajte aj vy zanechať po sebe niečo hmatateľné (niežeby ste mali hneď zajtra umrieť). Začnite pozvoľna, možno malou foto knihou, alebo zväčšeninou, ktorú podarujete niekomu blízkemu. Ja som urobil pre mamu foto knihu s vnúčatami, a sám som bol prekvapený, aký dobrý pocit som mal z tej malej knižočky.

Som rád, že som pred časom už prestal zbierať megabajty a nechávam si len “fotografie”. Pochopil som, že nie je dôležité vymazávať zlé fotografie, ale nechávať si len tie dobré. Harddisk sa mi postupne uvoľňuje (zázrak!), prestávam blúdiť tisíckami dobrých, ale nie výborných fotografii. Možno raz skončím na tých siedmych, životnych, o ktorých hovorí Saudek. Zostáva dať všetko dobré dokopy a hodiť na papier!

P.S. Na výstavu Foto Slovakia 2011 pripravujeme so Zuzulienou cestopisnú prednášku, trochu inú, než ste zvyklí. Porozprávame sa o fotografickom workflow, ktoré sprevádza vznik reportáže, výstavu fotografii a tvorbu foto knihy.