Jeseň je asi najzaujímavejším ročným obdobím na fotografovanie krajiny. Počasie sa mení z minúty na minútu, stromy hýria všetkými možnými farbami a vy neviete, čo vás vlastne stretne. Bude pekné slnečné ráno, alebo bude zamračené, či dokonca dážď?
Presne v takomto období som bol dohodnutý s kamarátom Dušanom, že pôjdeme pozrieť Neusiedlerské jazero v Rakúsku. Jazero je známe hlavne kvôli svojej živosti a rozmanitosti vodného vtáctva, ktoré sa tam dá pozorovať a samozrejme aj iným aktivitám ako windsurfing a podobne. Nás ale zaujímalo vtáctvo. Dušan mi chcel ukázať jednu dobrú lokalitu neďaleko mesta Illmitz, kde pravidelne lovia volavky.
Dušan po mňa ráno prišiel, vonku poriadna kosa a nie príliš veľká hmla. Vo vykúrenom aute bolo príjemne, ale po necelej hodinke jazdy sme na seba už naťahovali všetky mikiny, čo sme mali po ruke. Dohodli sme sa, že ideme na volavky. Podľa toho vyzerala aj výbava, ktorú som mal so sebou. Fotoaparát s teleobjektívom a statív. Všetko úhľadne zbalené v batohu, pripravené na použitie. Medzičasom sa tá nevinná hmla ktorá mala podla našich predpokladov za krátku chvíľu zmiznúť, zhustla. Zhustla natoľko, že bažanty a prepelice boli od nás hádam na desať metrov a nevideli nás. My sme videli iba ich veľmi jemné siluety v hmle a fotografovanie bolo nemožné. Hovoríme si, že je to škoda.
Cesta ku miestu z volavkami bola vzdialená asi 20 – 30 minút chôdze. Mysleli sme, že hmla opadne a budeme môcť fotiť, ale pomerne rýchlo sme sa tohto optimistického názoru zbavili. Čím sme sa posúvali bližšie k vode, hmla hustla. Išli sme cestičkou pomedzi polia a vinice, raz za čas sa objavil nejaký strom. Nevydržal som to, teleobjektív som schoval do batohu a nasadil Dušanov objektív EF-S 15-85, ktorý našťastie zobral, aj keď mal už v batohu EF 17-40L. Týmto sa mu veľmi chcem poďakovať, inak by žiadna z týchto fotografií nevznikla. :)
Zrazu sa naša mini výprava za volavkami zvrhla na krajinkársky výlet. Hmla bola taká fotogenická, že takmer každá správne naexponovaná fotografia bola súca na ďalší postproces. Bolo to až desivé. Niekedy to hraničilo, možno aj presiahlo hranicu gýču, ale fotografovanie sme si užívali ako sa len dalo. Trošku to znepríjemňoval mráz, hlavne Dušan to pocítil, zabudol si rukavice. Cesta ktorá mala trvať necelú polhodinku trvala vyše hodiny. Posúvali sme sa slimáčim tempom a fotografovali zahmlené vinice, balíky slamy, cestu so stromami. V tej mliečnej hmle vyzerala aj úplne bežná vec fantasticky.
Pomaličky sme sa už približovali cieľu, naznačovala to drevená ohrada, v ktorej sa mali nachádzať veľmi zvláštne zvery. Prečo zvláštne? Prečítajte si ich meno, Austrian – Hungarian White (Baroque) Domestic Ass, alebo jednoduchšie White Albino Donkey. Boli to biele somáriky krížené s ktovie čím. Ale o somárikoch som písať nechcel.
Nakoniec sa žiadne fotografovanie volaviek na tejto lokalite nekonalo. Keď na chvíľku hmla opadla, zistili sme, že hladina jazera výrazne klesla a miesta, kde volavky lovili, boli vyschnuté a takmer bez života. Jediné čo nám zostávalo bolo pokračovať v hre na krajinkárov. Nebránili sme sa a zamierili sme obzrieť okolie. Boli sme sa pozrieť zblízka aj na bielych somárikov, nanešťastie sa báli a nechceli si ani trávu z ruky zobrať.
Ranný chlad nás premáhal. Záchrana v podobe teplého čaju nás trošku posilnila a padlo rozhodnutie na cestu späť. Tá nám trvala o pár minút kratšie, ale fotografovali sme stále a všetko ako japonský turisti v Bratislave.
Po príchode ku autu sme zo seba zhodili batohy do kufru, nasadli a presunuli sa o kus ďalej. Išli sme pozrieť niekoľko miest hneď pri ceste, kde rástlo rákosie. V zahmlenej dialke sme videli niekoľko desiatok lysiek čiernych. Užili sme si príjemnú atmosféru zahmleného výhladu, ktorú jazero s tŕstim ponúkalo. Zaujalo ma niekoľko vyčnievajúcich stebiel rákosia z vody a ich odraz na hladine. Tak vznikla nasledujúca fotografia.
Takto prebiehala prvá časť výletu za volavkami ku rakúskemu jazeru Neusiedler. Volavky sme síce zatiaľ nenašli, ale fotografovanie prírody má to čaro, že sa vždy môže niečo zvrtnúť.