Hore

12. číslo SLOVAK ART MAGAZINE je online

Na monitoroch vidíte nové číslo Slovak Art Magazine. Okrem toho, že opäť prinášame pestrú paletu portfólií, snažíme sa nezaspať na vavrínoch a neustále sa zlepšovať. SAM zmenil dizajn svojich webových stránok, takže teraz sú rýchlejšie, pestrejšie a užívateľsky prívetivejšie. Tiež sme uvoľnili komentáre k jednotlivým príspevkom, tak neváhajte a pošlite nám spätnú väzbu, ktorú chcete zdielať pod každým príspevkom. Na stránke takisto nájdete novú sekciu "Rozhovory s fotografmi", kde si môžete prečítať čo robí fotografa fotografom Dozviete sa čím sú naši fotografi živí, aké majú starosti a čo všetko pre svoju vysnívanú prácu obetovali a čo získali. Všetky rozhovory boli uverejnené v jednotlivých číslach SAM a sú autorizované.

Sme radi, že v SAM 12 vám môžeme ponúknuť jeden z najlepších rozhovorov aký sme kedy urobili. Hovorili sme s popredným svetovým reportérom Joe Klamarom, ktorý je veľmi otvorený a komunikatívny. Len pár dní pred uzávierkou tohto vydania sme sa stali mediálnym partnerom veľkého českého festivalu Open-air FOTO festival,  ktorého druhý ročník je plánovaný na budúci rok 2015. Teší nás, že môžeme byť súčasťou takejto veľkej udalosti a sme ochotní podobné projekty podporiť aj budúcnosti. Naša spolupráca s Robert Vano Gallery pokračuje a tak si môžete prečítať dva články z ich produkcie. Leto na severnej pologuli práve začína a redakčná rada SAM vám praje príjemné chvíle plné svetla strávené s fotoaparátom a  najlepšími priateľmi.

Želáme príjemné listovanie...


Zoznam autorov

Joe Klamar (SK), Tereza z Davle (CZ), Hermine Patch (SK), Veronika Klimonová (SK), Michal Lučanský (SK), Lukáš Ďuran (SK), Tomáš Halász (SK), Marián Uhrín (SK), Kamarian photography (SK), Richard Kay Kardhordó (SK), Philippe Ordioni (FR), Tomáš Rücker (CZ), Fox Harvard (USA), Ursula Abresch (CA), Laurent Baheux (FR), Magdalena Wasiczek (PL), Attila R. Kovács (HU), Jana Kvaltinová (SK), Fotoklub Helios.


SVETOVÝ REPORTÉR – JOE KLAMAR (úryvok z článku)

Joe Klamar (nar. 1965, pôvodným krstným menom Jozef) patrí do svetovej reportérskej špičky. Jeho fotografie sú uverejňované v prestížnych novinách a časopisoch po celom svete. Je rodákom z Jasnej, ale doma je aj v Prahe, Viedni, Kanade a USA. Medzi jeho záľuby v mladosti patrilo lyžovanie a fotografovanie. Aj preto sú jeho športové fotky také výnimočné.

V roku 1987 počas zájazdu do Juhoslávie emigroval do Kanady. V prvých rokoch žil a pracoval v Toronte a v Medicine Hat v štáte Alberta. Robil rôzne manuálne práce ako rozvážanie pizze a umývanie áut. Pracoval aj v rafinérii, kde čistil a natieral potrubia.

Potom sa rozhodol študovať fotografiu na miestnej vysokej škole. Už počas štúdií spolupracoval s miestny denníkom Canadian Press. Neskôr pracoval pre Winnipeg Sun,  Reuters a Slovenskú tlačovú agentúru.

Momentálne pracuje v službách Agence France Presse (AFP), je členom top tímu a šéfom pre strednú Európu.

V roku 2009 vyhral hlavnú cenu súťaže Czech Press Photo za obrázok Barack Obama v Prahe, ktorý vyvolal vlnu odborných diskusií. Momentálne žije vo Viedni. Je ženatý a má dve deti.


Keď si emigroval, dostal si sa do neznámeho prostredia. Ako sa ti podarilo začať fotiť pre noviny? To si len tak prišiel do vydavateľstva a povedal „budem pre Vás fotiť“?

Ako každý emigrant som robil čo prišlo od rozvážania pizze, novín až po také niečo ako škrabanie zhrdzavených trubiek v rafinérii v strede prérie od svitu do mrku, zalepený od laku a riedidla pri 40 stupňoch Celzia obalený v nehorľavej kombinéze a s maskou na ksichte som sa rozhodol, že je tomu dosť a že musím už začať robiť niečo normálne. Tak som sa išiel spýtať na miestnu univerzitu či nemôžem študovať fotografiu. Čistú fotku nemali tak som musel pričuchnúť aj k výtvarnému umeniu a grafickému dizajnu. Paralelne v tom istom čase som sa šiel spýtať do miestneho denníka, či by nepotrebovali výpomoc. Asi o dva mesiace im niekto vypadol, tak ma zavolali, aby som odfotil nejaké silo, ktoré išlo k článku o farmároch. Videl som v tom príležitosť. Napriek tomu, že neznášam výšky, som sa vyškriabal na to silo a zopár fotiek som urobil aj zhora. V novinách sa to páčilo. Potom ma volali častejšie a častejšie, až som nakoniec školu končil na polovičný úväzok a pre noviny som robil skoro sedem dní v týždni. Ja som vlastne vôbec nechcel robiť novinársku fotku. Chcel som mať len filmy zadarmo a prístup k dobrej fotokomore. Nakoniec sa mi to stalo osudným a robím to do dnes.

Ktorá fotografia bola tá prelomová čo ti otvorila cestu?

Takých fotiek bolo niekoľko. Myslím, že jedna z tých začiatkov stojí za zmienku. Bola fotka ako dvaja kanadský ozbrojení policajti vedú malého jazvečíka do útulku. Bola to čiernobiela fotka, zrkadlový efekt, celkom vtipná :-). Ľudia vyvolávali do redakcie a chceli si psíka adoptovať. Okrem toho tie lepšie fotky z novín sme zasielali aj do Canadian Press (kanadská AP), takže dosť často tie fotky boli publikované po celej Kanade.

Fotíš veľké športové, kultúrne, spoločenské akcie. Kde si sa cítil naozaj ohrozený, v nebezpečí?

Iróniou je, že vojnové konflikty sa mi zatiaľ nejako zázračne vyhli. Keď som mal ísť fotiť do Konga, Iraku a Afganistanu, tak vždy do toho prišlo niečo iné a poslali ma robiť buď šport alebo nejakú politiku. Asi to bude tým, že v mojom rajóne kde ja pôsobím, bolo vždy veľmi veľa roboty, čo nestíhajú ani viacerí fotografi a moji zamestnávatelia radšej posielajú do vojnových oblastí fotografov z krajín, kde sa toho moc nedeje, tak toho doma veľa nepremeškajú. Napriek tomu, keď som fotil niečo nebezpečné, ako rôzne protesty proti summitom G4,G7,G8 atď. a lietali dlažobné kocky a molotovove kokteily, tak sa mi nejako vyhýbali. Vtedy s tým človek počíta a je na to pripravený. Ale najviac, skôr prúserov, som zažil na lyžiach, keď ma niekoľko krát skoro zrazili, či závodníci alebo len tí, čo upravujú trate. Tak leteli na mňa, že som niekoľko krát zasvišťal dole ľadovými zjazdovkami a mal som na mále.

Dostal som pukom do hlavy na hokeji v Kanade. Taktiež ma skoro zahlušil býk na rodeu. Keby ma nevytiahli v poslednej sekunde kovboji, tak by bolo po mne. V Hollywoode vlani som sa skoro dolámal, keď som padal pri Hollywoodskej ceduli, ktorú reštaurovali. Zaujímavú príhodu sme zažili v Portugalsku. Fotil som mesiac cez deň aj v noci futbalových fanúšikov na Euro2004 a všetko bolo to v pohode. Jedného dňa kráča oproti mne chlapík s podrezaným hrdlom a prosí o pomoc. Zomiera nám pri nohách. To zmení okamžite celu atmosféru a človek začína byť zas ostražitý.

... viac v 12. čísle SAM

TEREZA Z DAVLE

„Zo žien dnes robia karikatúry, na mojich fotografiách sú skutočné.“

(úryvok z článku)

Tereza z Davle je známou súčasnou českou fotografkou, no novodobými trendmi zobrazovania človeka sa zlákať nedá. Aktmi a portrétmi zhmotňuje svoje videnie ženskosti, ktoré je založené na prirodzenosti a pokojne i nedokonalosti, ktorá sa s krásou nevylučuje.


Používate umelecké meno Tereza z Davle. Ako vzniklo?

Neplánovane ho zaviedol môj kamarát, majiteľ kaviarne a súčasne galérie. Keď som si kúpila fotoaparát, veľmi ma podporoval. Zorganizoval mi aj výstavu, no pri inštalovaní si nevedel spomenúť na priezvisko, tak do výkladu jednoducho napísal Tereza z Davle. Podľa mestečka, kde som bývala.

Fotografiu ste neštudovali, ste samouk. Bolo to o „pokus-omyle“ alebo ste mali aj nejakých „učiteľov“?

Radila som sa so svojimi kamarátmi – fotografmi, maliarmi, umelcami. Nakoľko som nikdy netušila, že sa budem fotografiou živiť, bola to pre mňa len zábava. Portrétovala som kamarátky, ktoré sa mi samé ponúkali, takže v podstate ma do toho dostali ony. Nečakala som od toho nejaké veľké výsledky. Možno vďaka tomu, že som fotila s láskou a skutočne ma to bavilo, sa mi nakoniec podarilo fotografovaním aj živiť.

... viac v 12. čísle SAM

Komentáre

Pridaj komentár Pridaj komentár Zobraziť posledný príspevok

Ďalší článok z kategórie

Z kategórie

Inzercia

ČLÁNKY - aktuálne diskutované