Marián Kuric: Modrú oblohu pri fotení nemám rád

Projekt vznikol v roku 2009 a vďaka svojmu úspechu a obľúbenosti sa tento rok dostáva už do svojho 11. ročníka. Je určený všetkým milovníkom fotografovania s technikou Nikon, ktorí radi súťažia a túžia po prezentácii svojich fotografií v kalendári alebo na výstave.

Nepremeškajte príležitosť a zapojte sa do 11. ročníka tejto  súťaže. Pre inšpiráciu vám prinesieme niekoľko zaujímavých rozhovorov s víťazmi prechádzajúcich ročníkov.

Marián Kuric: Modrú oblohu pri fotení nemám rád

Jeho fotografia Rolling Stones je súčasťou Nikon kalendára 2018 a zdobí septembrovú stránku. 

Marián, tak konečne sme našli príležitosť sa na rozhovor. Tvoju prácu už poznám a naozaj sa mi páči. Ako a kedy si sa dostal k fotografovaniu?

Nebol to taký klasický príbeh, že by som od malička mal o fotografovanie záujem. Aj keď si z detstva pamätám ako otec v bytovke v kuchyni pozatváral dvere, na drese si rozložil nádobky s “vodičkami”, vykrútil žiarovku a vymenil ju za inú, natretú na červeno, a prehadzoval papiere z nádoby do nádoby, až kým sa nezobrazili nejaké dovolenkové fotky. Párkrát som pritom určite musel byť, keďže si to pamätám, ale nikdy som nemal pocit, že by ma to ovplyvnilo. Dnes si pri pohľade na tie fotky vždy spomeniem na „postproces“ ktorý si pamätám z ranného detstva. Tá otcova mašina asi ešte niekde bude, ale sotva by som tomu dnes rozumel.

Roky išli a ja stále nič, dokonca som bol nesvoj, keď ma niekto oslovil, či by som ho nezvečnil pri nejakej pamiatke. Vždy som mal pocit, že teraz to sprzním.

Zlom nastal tak v roku 2010 kúpou mojej prvej zrkadlovky Nikon D90 a obdivovaním fotiek na rôznych fotoserveroch a už to išlo s nejakými prestávkami samo. Landscape fotografia ma úplne opantala a každý deň som tomu venoval pomerne veľa času. Všímal som si, ako to tí lepší, ktorých fotky som obdivoval, robia. Vtedy som sa zaťal, že to musím dokázať ako najlepšie to len pôjde.

Absolvoval si nejaké fotografické kurzy, ktoré ti pomohli v začiatkoch?

Spočiatku to bol pokus-omyl. Študoval som základné veličiny ISO, clona, čas. Snažil som sa pochopiť, prečo nejaký objektív stojí 300€ a iný  2300€. Kládol som si veľa otázok a potom hľadal logické odpovede. A keď som už bol dobre „informovaný“, tak som absolvoval jeden workshop v roku 2013, na ktorom som sa utvrdil, že ma to veľmi baví.

Dovtedy som bol taký viac teoretik, takmer všetkému som rozumel, ale málo fotil, alebo skôr nefotil. Toto mi pomohlo k rozhodnutiu, že je pre mňa odvtedy úplne prirodzené až prvoradé ísť niekam fotografovať. Kým som bol len fotiaci turista, tak som vždy niekoho obmedzoval. Každý sa viac či menej ponáhľa a tak sa fotiť veľmi nedá. A od toho bodu považujem za normálne investovať čas a peniaze do prípravy a cesty len pre to, aby som v nejakú konkrétnu hodinu bol na tom správnom mieste. Dovtedy som si myslel, že je to príliš veľký luxus.

Inšpiroval, alebo ťa stále inšpiruje v tvorbe nejaký fotograf?

Ale áno. V začiatkoch to bol napríklad Stano Stratený či Boris Michalíček, ktorí mali už pred pár rokmi fotky upravené s citom a zaujímavo. Teraz je to už skôr viac zahraničných fotografov ako Enrico Fossati či Ryan Dyar, ktorí vedia vdýchnuť fotkám tú správnu atmosféru, a zároveň nemám pocit, že by to už bolo za hranicou.

Vždy som ťa vnímal iba ako krajinárskeho fotografa a prednedávnom si ma prekvapil čiernobielymi fotografiami tvojho synčeka. A nielen mňa. Kolega z českého nikonblog.cz Petr Lindner ťa vybral za víťaza mesačného kola našej celoročnej súťaže. Fotíš aj iné žánre ako krajinu?

Áno. Mám za sebou dokonca aj nejaké svadby, ale tie som pre časovú vyťaženosť stopol, respektíve ich robím len veľmi obmedzene. Nie je jednoduché sedieť vo svojej primárnej práci pol dňa za počítačom a potom ešte prísť domov a zase len sedieť pri postprodukcii fotiek. Víťazstvo v téme Leto na nikonblogu ma veľmi potešilo, keďže naozaj ide o pôdu mne nie vlastnú, ale zachytávať život nášho synčeka ma veľmi baví. O to viac ma to teší, že mám aj rodinnú pamiatku.

Ovplyvnilo ťa otcovstvo tak, že si začal fotografovať aj nový žáner alebo žánre?

Áno. Aj ma to stálo nemálo peňazí.  Tým myslím nákup úplne iných objektívov, ako som používal. Syna som začal fotiť ako bábätko a tak vlastne dokumentujem jeho cestu detstvom neustále, aj keď za posledné obdobie mám výčitky, lebo mám čo doháňať.

Deti rastú veľmi rýchlo a raz by ma to mohlo aj mrzieť. To je to, čo ma na tom, čo robím, baví najviac. Vytváram spomienky, ktoré teraz nemajú takú cenu, ale časom budú mať hodnotu zlata. Koľko krát si pustíme video? A koľko krát si len tak preklikáme album v počítači, či pozrieme jeho papierovú podobu, alebo zavesíme nejakú peknú spomienku na stenu? No u mňa určite vyhráva fotka, na plnej čiare.

Čo si myslíš o rodinnej fotografii? Je to fotografia, ktorá je v posledných rokoch veľmi populárna, ale často je až príliš sladkastá a gýčovitá. Tvoje fotky zo života sa mi páčia. Sám podobné rád zachytávam doma.

Vidíme to podobne a je mi veľkým potešením, že sa páčia práve tebe. Tvoje rodinné momentky hlcem a ty si ma týmto smerom inšpiroval a tvaroval, respektíve tvaruješ.

Osobne mám radšej momentky rodiny zachytené spontánne a nevtieravo, trend je však jasne daný. Čiernobiele momentky si tak vyhradzujem pre svoju rodinu. Zákazník väčšinou chce farbičky, úsmev, pekný výraz, pekné šaty, prípadne ozdobu vo vlasoch. Mne to reže menej, ale skúsil som si to a je to tak isto kumšt. Jednoduché to nie je. Preto majú môj obdiv fotografi, ktorí sa venujú práve tomuto žánru. Keď niekto fotí tri zákazky v týždni práve tento druh fotky, musí byť ťažké neustále byť originálny a zaujímavý, zachovať dobrý výraz a aby všetko „hralo“.

Chronicky (a teraz myslím v dobrom) už poznám tvoje fotografie Dolomitov, ale sem tam sa mihne aj fotografia zo Slovenska. Kde najradšej fotíš, na Slovensku alebo v zahraničí?

Zaskočil si ma, ale asi mi na tom až tak nezáleží, keď mi fotka vyjde, sadnú podmienky a ešte „trafím“ aj kompozíciu, tak ma to urobí šťastným bez ohľadu na lokalitu. Možno málinko viac sa prikloním k nášmu Slovensku, lebo domov môže osloviť viac ľudí ako Pyreneje, ktoré tu málokto pozná. Viac, ako na lokalite, mi záleží na podmienkach či nálade posádky. Veď aj pri fotení môže byť kopec srandy, ako sa hovorí „Kluci focení docela o h…e, ale byla s váma alespoň legrace.“

Je miesto, ktoré si ťa natoľko získalo, že hoci máš už z neho mnoho fotografií, rád sa tam znovu vraciaš?

Chata pri Zelenom plese – Brnčalka. To je moja obľúbená destinácia, kde sa vždy teším. Tam som už spal dnu, vonku a aj v jedálni. Je tam nádherne, len si tak sadnúť a pozerať sa na štíty, ktoré strmo rastú ako keby z plesa. Do toho rozprávková chata, ktorá dotvára výbornú atmosféru.

V Dolomitoch je to lokalita Alpe di Siusi, ktorá je čarovná. Tam to naozaj vyzerá ako z Pána prsteňov. Keď som tam bol prvýkrát, krútil som hlavou, že to snáď nie je ani pravda, toľká krása. Nádherné vlnovkovité lúky, všade dobové chajdičky, a zozadu trčí masív Sassolungo. No hotový raj, aj keď za posledné roky je už až masovo prefotený.

Na svoje fotografické expedície chodievaš sám, alebo máš parťáka? S fotografom, ktorého neodradí ani zlé počasie to musí byť náročné.

Mám hneď dvoch, Ľuboš a Dodo. To sú takí súputníci, s ktorými som nafotil asi najviac fotiek. Našťastie obaja sú uvedomelejší ako ja a keď už plánujem ísť do úplnej záhuby, tak ma stopnú.  S oboma mám kopec zážitkov.

Najnáročnejšia a najdivokejšia situácia, ktorú si pamätám, bol výstup na Slavkovský štít. Mala byť pomerne pokojná noc, ale predpoveď nevyšla. Celú noc fúkalo, striedal sa dážď, sneh a mrznúci dážď, od strachu som celú noc oka nezažmúril.

Inokedy som sa rozhodol ísť na Kráľovu Hoľu, keď bola na horách silná víchrica s rýchlosťou 100km/h pri -25° C. Ani netuším, koľko to mohlo byť na pocit. Zospodu to však vyzeralo fajn, kým sme neprišli vyššie a neprechádzali na severnú stranu. Tam nám príroda ukázala, kto je tu pánom. Nič podobné som nikdy nezažil, ohromný vietor, kedy bol problém vôbec urobiť krok. Vytiahol som foťák aby som urobil aspoň pár cvakov z ruky. Dal som dole teplú rukavicu, v ktorej nebolo možné stlačiť spúšť, a za minútu v tejto kombinácii teploty a vetra mi zamrzli tri prsty tak, že som sa vážne o ne bál. Naštastie po niekoľkých dňoch som si malíček začal cítiť, takže to dobredopadlo. Ešte perlička na záver. Pri ceste dole som sa chcel otužiť dobrým domácim „zahrievadlom“, no prilepila sa mi ploskačka o jazyk…

Pri svojich fotovýletoch teda nechávaš svoju rodinu doma, majú pre tvoju záľubu pochopenie?

Mojej rodine som veľmi vďačný, že má strpenie s mojimi fotovýletmi a všetkými mojimi fotovýmyslami. A nielen to, ale že zároveň cítim ich podporu a to mi pri práci pomáha.

Aké ročné obdobie a počasie je pre tvoje fotografie ideálne?

Celkom určite je to jeseň a zima. Mám rád obe obdobia. Na jeseň je to takmer každý deň inverzia s krásnymi farbami stromov, má to svoju neopakovateľnú náladu. Na zime mám rád samozrejme sneh, všetko je čisté, biele, neporušené. A počasie? Začnem tým, čo rád nemám, modrá obloha a nikde ani mráčika, to je pre mňa utrpenie a vtedy už ani nefotím. Mám rád atmosféru oblakov, na ktorých sa odráža predvýchodové svetlo, či prvé lúče slnka. Neustále hľadám atmosféru, zimná víchrica, ktorá kmása stromy a spod nôh fúka sneh všade okolo, alebo taká letná búrka s bleskami. To sú pre mňa ideálne podmienky. Dnes je už ťažké fotiť inak, aby si zaujal.

Aký fotoaparát momentálne používaš a ktorý objektív používaš na krajinu a portrét najradšej?

V tomto momente sú to dva fotoaparáty Nikon D610 a D750, potreboval som dva, keďže fotím občas aj svadbu a zlyhanie techniky by sa mladomanželom asi nevysvetľovalo príjemne. Objektív na krajinku je to Nikkor 18-35mm f/3.5-4.5G. Úžasne spratný a ľahký objektív, ktorý napriek svojej nižšej obstarávacej cene ponúka perfektnú a ostrú službu. Občas by som prijal tak 2mm na širšom konci a ani svetelnosťou 2,8 by som nepohrdol…to by však už bol objektív inej cenovej a váhovej kategórie. Na portréty či svadby som si veľmi obľúbil 105 mm f2,8 macro objektív. Je to skvelý univerzál na portrét a aj na rýchle close up fotografie, keď je potrebné zachytiť nejaký detail, ozdobu či prsteň.

So svojimi krásnymi zábermi si sa už zúčastnil a určite aj vyhral nejednu súťaž. To je pre fotografa vždy veľká radosť a zadosťučinenie, keď jeho fotku ocenia aj iní. Robíš to iba pre radosť, alebo je fotka to, čo ťa živí? (Dá sa u nás uživiť ako krajinársky fotograf?)

Rozhodne ma neživí a ak sa dá uživiť krajinkárskym chlebíkom, tak niečo robím veľmi zle.  Mám už nejednu skúsenosť, ako sú ľudia ochotní zaplatiť fotografiu. Keď spočítam tlač plus čo i len smiešny honorár, tak z toho nič nie je. Takže neživí.

Krajinka je o radosti a o vášni stráviť v dobrej partii pár dní v horách. Či ide o nočný výstup na hrebeň v daždi, potom v silnom vetre šibajúcom sneh do očí, alebo o pokojné vyčkávanie svetla.

Z času na čas sa prihlásim na nejakú súťaž, a to je jediný „zárobok“, ktorý z krajinárskj fotografie mám, teda ak sa zadarí.  Ale to vecné nie je najpodstatnejšie, veľmi si vážim víťazstvo, keď v porote sedí niekto, o kom viem, že fotke rozumie a chápe ju už roky, vtedy ma to veľmi teší.

Nesporne dnes medzi základné zručnosti fotografa patrí aj postprodukcia. Koniec koncov vždy to tak bolo, už pod zväčšovákom sa odlišovali fotografi navzájom. Mne sa na tvojej tvorbe páči, že nie je prepísknutá. Je to môj výraz na to, keď je fotka už príliš doostrená, presaturovaná alebo príliš upravená na nevkusné HDR. Osobne si myslím, že dobré HDR je len dovtedy, kým na fotografii nevidno, že je to HDR. Čo si o tom myslíš? Učil si sa upravovať sám, alebo si mal nejakého lektora?

Ďakujem za pochvalu. No mne to tak lezie samo z aparátu…

Úprimne, asi ako každý, aj ja som si prešiel obdobím HDR, farbičiek, ostrosti, ťahaním jazdcov v RAW editore od 0 až po 100. Myslím, že to je potrebný a prirodzený vývoj. Pamätám si, keď som si kúpil prvú D90, ako som na druhý deň išiel von rovno na obed. Fotil som všetko, hlava-nehlava a podľa mňa najlepšia fotka, bola fotka starej hrdzavej značky. Otvoril som ju v RAW editore, pif-paf-puf, clarity 100 a už som čumel… to už hej!

Postupne, všímajúc si tých najlepších, prišiel som na to, že asi to nebude v poriadku. Samozrejme, využívam pri náročných dynamických scénach bracketing, ale snažím sa to robiť s citom, najlepšie ako viem, aby tam ostal pocit reálnosti scény. Ak sa mi to teda darí, tak to ma teší. Ak sa mi to nedarí, zmažem a začnem znovu a znovu. Je dobre byť na seba dostatočne sebakritický a snažiť sa porovnávať s tými najlepšími a porovnať, prečo ich fotky sú lepšie, prečo sa mi páčia viac, čo robia inak.  A z tých fotografov, ktorých sledujem a mám rád, silné HDR nikto nerobí, tým však netvrdím, že sa im rovnám. Nie, mám od nich ďaleko a vlastne to je na tom to dobré, stále je čo zlepšovať.

Som sa rozhovoril a otázka znela aj ohľadom lektorov postprocesu. Tak moji lektori sa volajú bratia pokus a omyl, Google a Youtube.

Aké máš najbližšie fotografické plány, vízie? Na čo sa tešíš a na čo sa môžeme tešiť my?

Plánov je za vagón, horšie je to už s časom či finančnou náročnosťou. Také moje sny sú Nový Zéland, Kanada alebo výstup na Kilimandžáro, ale to som sa asi príliš zasníval. Dúfam  však, že sa budete tešiť aj zo stromu nad mojou rodnou dedinou, ak bude odfotený zaujímavo a bude mať tú správnu atmosféru. No v prvom rade je najdôležitejšie ostať zdravý, je to klišé, ale bez toho sa landscape fotiť naozaj nedá.

Strom nad dedinou znie ako skvelý nápad. Páči sa mi myšlienka objavovať krásu aj “okolo komína” ako zvyknú hovorievať motorkári výletom neďaleko domu. Tak ti v tvojich plánoch, Marián, držíme palce, nech sa ti darí mať čoraz lepšie fotografie a hlavne nech ťa neopúšťa tvoja radosť z fotografovania a entuziazmus pri love krásnych krajinárskych a nielen krajinárskych snímok.

Ďakujem. (Julo Kotus)

A na záver som zvedavý, ako teda vznikla fotka Rolling stones z Nikon kalendára?

Musím začať pekne od začiatku. Bol som s Ľubošom na tripe v Slovinsku a Dolomitoch. Dosť som ochorel, mal som horúčku a už to vyzeralo, že je po fotovýlete. Tak som sa rozhodol, že skúsim ísť jednu noc do hotela riadne to vyležať. Bolo to buď – alebo. Keď sme prišli na recepciu, zistili sme, že recepčná je staršia pani z Čiech. Bola zvedavá, čo tam robíme mimo sezóny, prečo tak na krátko a bez raňajok. Tak sme vyklopili že fotíme. „Tak kluci to bude jinak, vy mne to tady všechno hezky pofotíte a bydlete tady dokdy chcete zadarmo, i snídaní vám udělám.“ A trip bol zachránený. A to jej Ľuboš ešte predal jeden môj obraz.

Dosť ma však mrzelo, že som Ľuboša limitoval jedným miestom na fotenie, keďže ja som väčšinu času preležal a on bol kvôli mne stále nablízku. Predposledný deň, keď mi už bolo lepšie, som si robil plány, že pôjdeme fotografovať smerom na Passo Giau, kde sme aj pôvodne chceli. Ľuboš ma ale uhovoril ísť posledné ráno do Slovinska, je to s malou okľukou oveľa bližšie Slovensku a nemusíme posledný deň tak veľa šoférovať. Chvíľu som váhal, ale práve preto, že on kvôli mne toľko obetoval, súhlasil som.

Víťazná snímka - Rolling Stones, Nikon D610

To by však nebol on, keby cestou tam nevymyslel ešte nejaké jazero, ktoré chcel vidieť. Úplne nefotogenické a stratili sme tam drahocenný čas na skvelý západ slnka práve na Jamniku. Prišli sme tam asi 10 minút po funuse a z cesty sme videli nádherné divadlo. Videl som na ňom, že ho to vymyslené jazero mrzí, tak mu prorocky hovorím: „Nakreslím ti zajtrajšie ráno. Hmla bude až po kostol, budú z nej trčať len hory a kostolná väža a hmla bude prepadať dole okolo nej.“

Keď sme ráno prišli na miesto, hmla bola ešte hlboko dole, ale bola. To, čo sa dialo potom, bol fototranz, fotonirvána… Hmla pomaly stúpala hore, behali sme tam ako splašení, smiali sa šťastím. Ľuboš začal so smiechom vykrikovať, prečo si sem prišiel, prečo si neostal v Passo Giau? Veď sám mám málo.  Na to som vybuchol smiechom, skoro ma zlomilo pod statív. Vážne to bol kŕč smiechu, neutíchajúceho smiechu zo šťastia, ako to vyšlo. Presne tak ako som to nakreslil. Odvtedy tá hláška medzi nami ako keby zľudovela a celý ten trip voláme „Sám mám málo!“

Takže takáto spletitá a tŕnistá cesta z hôr plná náhod viedla k vzniku tejto fotografie. Ešte dodám, že potom k nám prišiel jeden Slovinský fotograf s otázkou, koľkýkrát ste tu? Keď sme mu povedali že prvý, tak krútil hlavou. Ja sem chodím dvakrát do týždňa 3 roky, ale to, čo dnes, som tu ešte nezažil. No, asi nevie chalan kresliť.

Zdroj: nikonblog.sk