Byť v dave na námestiach, keď sú ľudia nespokojní, aj keď majú dôvod na radosť. Cestovať so športovcami za ich úspechmi a byť medzi prvými, ktorí bezprostredne zdieľajú ich šťastie ale aj sklamanie. O práci fotografa z TASR som sa rozprával s Martinom Baumannom.
Ako sa to všetko začalo? Kedy si po prvýkrát vzal do ruky foťák?
Keď som mal dvanásť rokov, dostal som od starých rodičov svoj prvý jednorazový foťák. O niečo neskôr, keď som sa rozhodoval, na akej strednej škole budem pokračovať, tatko si všimol prihlášku na fotku a mne sa to zapáčilo. 5 rokov som študoval odbor fotografia. Mávali sme týždeň teórie a potom týždeň prax. Naučil som sa fotiť v štúdiu, vyvolávať fotky,… Štúdium končilo maturitou a mohol som sa zamestnať vo fotoslužbe alebo fotolabe. To ma ale nebavilo. Dopočul som sa, že v Trende potrebujú fotografa no miesto už bolo obsadené. Naznačili mi však, aby som skúsil TASR. Skúsil som a fotím pre TASR už 16 rokov.
Čo ťa najviac baví fotiť?
Reportážna a najviac športová fotka. Bavím ma fotiť tam, kde sa niečo deje, kde je akcia. Neviem si predstaviť, žeby som sa oduševnil pre svadobnú, sociálnu fotku alebo portrét. Pri fotení sa ale stále snažím zachytiť emóciu, o čom človek premýšľa, akú má náladu, čo pociťuje.
Práca reportéra vie byť nevyspytateľná. Mávate rozdelené služby, keď musíte byť v strehu a pripravení ísť hneď fotiť, keď sa niečo udeje.
Je to tak, ale niekedy aj sám iniciatívne, bez toho aby ma povolali, nafotím, keď sa niečo aktuálne deje a viem, že o fotky bude záujem.
Pápež František počas svätej omše v Šaštíne 15.september 2021.
FOTO TASR - Martin Baumann
Venuješ sa aj dlhodobým projektom?
Od roku 2005 do roku 2009 stál na Bezručovej ulici v Bratislave starý „Žigulák“ s vyfučanými pneumatikami. Páčilo by sa mi mať ho nafotený z toho istého miesta v každom ročnom období, ale škoda, nemám. Dlhodobé projekty nefotím. Fotím to, čo sa aktuálne deje.
Z aktualít veľmi rád fotíš kontaktné športy, ale ja si dobre pamätám aj na tvoje fotky Peti Vlhovej. Ona je jednou z vďačných tém na fotenie, všetci sme na ňu hrdí. Čo obnáša fotenie na snehu?
Trpezlivosť, kondičku a pevné nervy. Niektoré lyžiarske strediská majú výhody, že vyjdeš lanovkou hore a dole zídeš pešo. Ale musíš mať na nohách mačky, inak by bol dole rýchlejšie, ako si to stihneš uvedomiť. V iných si treba hore vyšliapať aj s technikou, ktorá má často aj 15 kíl.
Čiže môžeš ísť popri trati?
Áno, ale samozrejme po vyhradených miestach poď vyšliapať zospodu, alebo schádzať z lanovky. Fotošéf si 3-4 krát prejde a poobzerá trať, porozpráva sa s nami a zase ide ďalej. Každý musí byť „obrandovaný“, prejsť najskôr kontrolou, a musí byť zapísaný ako akreditovaný fotograf.
Lyžovanie fotíme už štyri roky, takže máme už s kolegami v niektorých strediskách vyhliadnuté miesta odkiaľ sa super fotí. Keď ide Peťa, tep mi vystúpi na 200. Neviem možno je to podvedomý strach z toho, či sa mi podarí ju dobre vyfotiť. Pri iných pretekárkach sa mi to nestáva.
Možno preto, že Peťa je zároveň krásna baba!? 😊 Z tvojho rozprávania je jasné, že si Petrin veľký fanúšik. Si rovnako nervózy, aj keď fotíš iných našich reprezentantov?
S Peťou sme sa zoznámili v Pchjongčchangu. Zobrala ma so sebou na lanovku a porozprávali sme sa. Nervozita prichádza určite preto, že pri preteku mám 3 sekundy na to, aby som ju odfotil. A samozrejme je naša, poznám ju a chcem, aby vyhrala.
Petra Vlhová na trati počas 1. kola nočného slalomu Svetového pohára žien v rakúskom Flachau 12. januára 2021.
FOTO TASR - Martin Baumann
Fotenie lyžovania je určite náročné. Napríklad aj keď husto sneží. Ako vtedy fotíš, spoliehaš sa na automatické zaostrovanie, alebo si predostríš bránku? A si v takýchto situáciách počínajú Nikony?
Predostrím si na bránku, ale snažím sa vnímať šuchot lyží, ako sa približujú. Keď vojde do záberu hlava, tak spustím sériové snímanie, ale samozrejme hľadáčikom sledujem pretekára. Niekedy k dobrej fotke pomôže aj šťastie.
Ale stalo sa mi na svetovom pohári v Špindlerovom mlýne, že som odfotil iba jednu jedinú fotku. Husto snežilo a mne stále preostroval foťák a aj manuálne sa ťažko ostrilo. V hľadáčiku nebolo nieč vidieť, všetko bolo osnežené, vlhké a orosené. A aj tá jedna fotka bola taká nijaká. Treba byť pripravený, ale mať aj šťastie. Zvlášť, keď sa počasie spriahne proti vám.
To je jasné, keď husto padajúci sneh vytvorí pred tebou stenu, nemáš čo vyfotiť, len sneh.
A keď je hmla ako mlieko, ako bola naposledy v Záhrebe, je to tiež problém. Ale tu som mal nakoniec šťastie a podarilo sa mi nafotiť. Je to ruleta.
Petra Vlhová na trati v 1. kole slalomu žien Svetového pohára v alpskom lyžovaní v Záhrebe 3. januára 2021.
FOTO TASR - Martin Baumann
V totálnej hmle už naozaj pomôže len zvuk približujúceho sa lyžiara, lebo keď sa vynorí z hmly už nie je čas na nič, len stláčať spúšť.
Hlavne keď cestuješ 500-600 km, aby si nafotil, je to veľké sklamanie, ak to nevyjde. Som na mieste ako hlavná zložka agentúry a nemôžem zlyhať. Keď sa to stane, cítim sa strašne. V Špinlerovom mlýne som bol taký nešťastný, že som skoro nešiel fotiť druhé kolo. Asi som na to veľmi citlivý.
A ako je to so zimou. Kým prídeš na svoje stanovište, tak sa zohreješ. Ale čo potom, keď stojíš dlho na svahu.
Funguje to tak, že asi dve hodiny pred začiatkom prvého kola ideme na svah. Keď si nájdeme svoju pozíciu, tak hodinu pre pretekom sa z nej už nemôžeme pohnúť. Nie je to nič moc. Kým vyjdeš hore si úplne spotený a potom niekedy aj v zlom počasí, mraze musíš stáť na mieste.
V Lienzi sme zatiaľ vždy mali dobré počasie, tam sa nám páči. Bývajú to záverečné preteky sezóny. Na „fotostand“ nás privezie auto, máme tam malú krčmičku a už len príjemne čakáme na pretekárov.
Vôbec nemám rád zimu, jedinú radosť mi robí to, že fotím lyžovanie. Nemám k nej žiaden vzťah, najradšej by som ju prespal ako medveď zimným spánkom.
Pretekárka počas zjazdu v rámci prvej časti kombinácie žien počas XXIII. zimných olympijských hier v juhokórejskom Pjongčangu 22. februára 2018. FOTO TASR - Martin Baumann
Takže asi ty sám asi neholduješ nejakým zimným športom.
Kedysi som hrával hokej, ale teraz už nie.
Hokej aj veľmi rád fotíš. Ale to je úplne iné fotenie ako lyžovanie. Ak chceš fotiť priamejšie, je medzi tebou a hráčmi sklo, a ak sklo nechceš, tak musíš fotiť z nadhľadu. Čo si vyberáš?
Zo všetkých MS, alebo aj kedysi z európskej ligy, v ktorej hral Slovan, mám fotky z tribúny. Nemám rád miesta pri mantineloch, sklo deformuje hráčov a býva aj špinavé. V NHL majú fotografi spravené okienka, cez ktoré fotia. Ale u nás sa fotí hokej z nadhľadu.
Páči sa mi, lebo je to asi najrýchlejší kontaktný tímový šport. Keď je akcia, po ktorej príde gól a ja v hľadáčiku nevidím puk, tak viem, že ho mám na fotke. Uzávierka sa mi zavrie a viem, že ho mám a mám z toho radosť. A nikdy ma to neomrzí. Som ako malý chlapec. keď rozbalí darček na Vianoce.
Kontakty, súboje, v našej lige ich nebolo veľa, možno koncom deväťdesiatich rokov, keď medzi sebou súperil Slovan s Košicami, ale to som si užíval ešte ako chlapec pri sledovaní zápasov. To by sa dobre fotilo. Môj sen bol vždy fotiť NHL. Čiastočne sa mi to splnilo, keď som bol na olympiáde vo Vancouveri. To bola neuveriteľná eufória. Fotím si, fotím, obrátim sa na komentátorské stanovisko za mnou a tak bol Jeremy Roenick, hokejová legenda, charizmatický hráč, veľká osobnosť. S foťákom v ruke som vzal pero a papier počas zápasu, aby sa mi podpísal. Aj takéto zážitky mám.
Vidieť hrať všetkých tých známych hráčov – Ovečkina, Malkina. A keď sme potom vyhrali nad Ruskom po Demitrovom góle, bolo to šialené. Kanaďania fandili našim, Demitra v tom čase hrával za Vancouver, bol vlastne doma. Fanúšikovia ho žrali.
Najväčšie prekvapenie prišlo v zápase s Fínmi. Vyhrávali sme 3:1 a po druhej tretine nám povedali, že ak chceme fotiť odovzdávanie medailí, musíme ísť hneď dole. Dal som do agentúry vedieť, že mám nafotené prvé dve tretiny a tretiu už nefotím až medailu. Kým sme prešli katakombami štadiónu 3-krát sme počuli ako sa fanúšikovia radujú. Myslel som si – to nemyslíš vážne, to bude super! Pozrel som na časomieru možno 10 minút pred koncom a tam svietilo 3:4. Bol to veľký smútok.
Vpravo Pavol Demitra (Slovensko) premieňa rozhodujúci samostatný nájazd proti brankárovi Iľjovi Bryzgalovi (Rusko) v druhom zápase B - skupiny na XXI. ZOH vo Vancouveri medzi Slovenskom a Ruskom 18. februára 2010. FOTO TASR - Martin Baumann
Máš nejaký vtipný či milý zážitok z fotenia?
Keď bol ešte prezidentom Ivan Gašparovič a išiel na návštevu do Rakúska. Zavolali tam aj nás fotografov. Obzeral som sa po sále, čo by som mohol zakomponovať do fotografie. Vedľa mňa sa postavil starší pán a opýtal sa ma odkiaľ som. Najprv začal po nemecky a potom po anglicky. Rozprávali sme tak 2-3 minútky. Keď videl, že už ide náš prezident v sprievode, potľapkal ma po ramene a povedal, že „Sorry, už musím ísť.“ A vtedy som zistil, že to bol rakúsky prezident Heinz Fischer. Bol som šokovaný, že som takmer ani nefotil. U nás také niečo nezažiješ.
Rakúsky prezident Heinz Fischer prijal 16. novembra 2009 vo Viedni prezidenta SR Ivana Gašparoviča. FOTO TASR - Martin Baumann
Veľmi príjemná spomienku mám aj na Karola Kállaya na americkom veľvyslanectve na Hviezdoslavovom námestí. Fotil som veľvyslanca ešte s niekým a Kállay sa postavil za nich o robil opičky. A ja som fotil, tí dvaja nemali šajnu čo sa deje a prečo sa smejem.
Ale stalo sa mi aj z vlastnej chyby, že som nebol pozorný a ušla mi podstatná vec a situácia, ktorú som potom nenafotil. Pri fotení športu jednoducho máš niekedy deň blbec a nič sa ti nedarí. Ale poznáme sa už aj s fotografmi so zahraničných agentúr a pomáhame si.
Čo to znamená?
Navzájom si radíme odkiaľ je lepší pohľad, niektorí sú skúsenejší a nemajú problém poradiť, keď treba.
To ale vyvracia zaužívaný predpoklad, že si na podujatiach musíte vybojovať miesto medzi ostatnými fotografmi, aby ste niečo nafotili.
Záleží od podujatia. Fotografi veľkých svetových agentúr máju na olympiáde lepšie pozície a hlavne sa oveľa viac špecializujú na konkrétny šport a pretek. Majú potom oveľa väčšiu šancu spraviť lepšie zábery ako my, ktorí toho musíte stíhať viac a nemáme tak výhodné pozície.
Čo nerád fotíš, kam si nerád, keď ťa pošlú?
Protesty, hlavne, keď sa opakujú a sú tri dni za sebou. Neodfláknem to, ale nie v tom nadšenie. Aj na majstrovstvách Európy vo futbale sa každý deň v podstate diali tie isté veci dokola, ale to bolo iné, lebo môj vzťah k tomu je iný ako k politike alebo protestom. Ale som si vedomý, že je to práca, ktorá ma živí a musím to spraviť. Fotím rád, a keď sa mi podarí dobrá fotka z témy, v ktorej nie som „doma“, teší ma to o to viac.
Protestné zhromaždenie Za slušné Slovensko v Bratislave 5. apríla 2018.
FOTO TASR – Martin Baumann
Posielaš ešte niekedy svoje fotky do Slovak Press Photo?
Áno, aj tento rok som poslal Štefečekovú a Mateja Tótha z Tokia. Prvý rok som v Slovak Press Photo vyhral v kategórii šport a v ďalších som bol finalistom.
Musím ale ešte povedať, že tu na Slovensku nie sme takí konkurenti, žeby sme na seba so zášťou pozerali, že ten druhý má lepšiu fotku, alebo že by sme si navzájom nepomohli. Ako keď pozeráš futbal, jeden vyhrá, druhý prehrá, ale po zápase si podajú ruky.
Slovenský reprezentant v chôdzi na 50 km Matej Tóth počas pretekov na XXXII. LOH 2020 v japonskom Sappore vo štvrtok 5. augusta 2021. FOTO TASR - Martin Baumann
Cítil si sa niekedy v práci nebezpečne?
Keď bola kauza Gorila. Keď sa začali hádzať dlažobné kocky a svetlice k tomu. Motal som sa pomedzi ľudí a väčšinou to boli agresori, ktorým bolo jedno do koho si udrú. Aj teraz na protestoch proti opatreniam, išiel oproti mne chlapec, drgol do mňa a začínal si. Zabrzdilo ma to, že mal asi 14 rokov a bol totálne na mol. Nezabudnem na futbalový zápas v Poľsku, keď sme postúpili na majstrovstvá sveta , naši vlastní fanúšikovia do nás počas zápasu hádzali zľadovatelé snehové gule. Nie je to príjemné ani keď sa ma to priamo netýka. Takže protesty a futbalové zápasy vedia byť nebezpečné.
Účastníci protestu Gorila dva pred Úradom vlády SR 3. februára 2012 v Bratislave.
FOTO TASR - Martin Baumann
Poslali ťa už niekedy fotiť aj do vojnových oblastí? Pokrýval si niekedy oblasť, kde boli nepokoje?
Ak by som si takú cestu vybavil, na vlastné riziko, tak by mi tú cestu asi odobrili. V 2013 keď zomreli v Afganistane dvaja slovenskí vojaci, mali sme tam odletieť so slovenským špeciálom. Nadchlo ma to a chcel som tam ísť, ale nakoniec sme skončili iba v Nemecku, kde sme celú noc čakali na let. Keď sme boli na východe Ukrajiny, podpisovali sme papier, že ideme na vlastné nebezpečenstvo. Leteli sme bojovými vrtuľníkmi, dostali sme helmu, vestu. Keď som si sadol, bol som ako v korytnačke, iba oči mi bolo vidno, bolo to ťažké a nemohol som si to dať dole. Je to oblasť pokojná na dohodu, ale nebolo mi všetko jedno a chcel som ísť odtiaľ rýchlo preč. Je to adrenalín, fotil by som to, ak by som mal istotu, že sa domov vrátim živý a zdravý. Ale takáto istota neexistuje.
Ďakujem ti Martin, chcel by si na záver povedať nejakú múdru reč?
Na to som ešte mladý 😊
Tak ešte raz vďaka za tvoj čas a nech sa ti v práci darí a hlavne nech ťa teší.
Pridaj komentár
