Od malička ma rodičia brávali na splavy a rada s nimi chodím stále. Každý rok lodenica, do ktorej chodíme zorganizuje niekoľko splavov a medzi nimi aj dovolenkový splav, ktorý trvá väčšinov týždeň. Tento rok to bol 10 dňový splav Dunaja (vrátane nočnej cesty) z Apatinu do Belehradu.
Srbsko má krásnu prírodu a brehy Dunaja, pieskovcové vysoké skaly, v ktorých žijú brehule boli posiate stromami a rostrúsenými domčekmi.
Pláže sú tam narozdiel od Slovenského a Maďarského úseku nie štrkové, ale pieskové. Len škoda, že v čase, keď sme tam boli, bol vyšší stav vody a pláží bolo pomenej.
Ľudia, na ktorých sme natrafili boli strašne milí, bolo vidno, že ich vojna poznačila a žijú si skromne.
V jednu noc sme spali v slovenskej obci Glozan- Hložany, ľudia tam rozprávali spisovnou slovenčinou, v dedine je aj slovenská škola a boli strašne radi, keď sme ich prišli pozrieť.
Akurát veľké negatívum je, že väčšina ľudí si v Srbsku neváži prírodu, lebo smeti boli takmer všade roztrúsené po zemi aj v dedinách, aj na táboriskách
Tam sme sa nemuseli báť, či nám z lodiek (kanojek, pramíc a nášho vaška) neukradnú motory, lebo čln s motorom tam má väčšina.
Pre nás tam bolo lacno, takmer každý deň sme si dopriali jedlo aj v reštauráciách a čárdach, na ktoré sme natrafili pri brehoch Dunaja. V jedálnom lístku mali skoro stále to isté- ryby a plieskavicu, to je fašírka z hovädzieho mäsa pečená na rošte, ku ktorej podávali zemiakový šalát na kyslo s cibuľkou, darmo som väčšine čašníkom vysvetlovala, že mám alergiu na ocot (alergija na sirće), ajtak mi ten šalát doniesli, ako prílohu. Vegetarián by sa tam v podnikoch moc nenajedol, hranolky mali len občas.
Obchody v pridunajských dedinkách boli malé, niekedy len unimobunka, ale dali sa v nich kúpiť základné potraviny a ceny aj alkoholu boli pre nás lacné.
Posledný deň, keď sme naviazali loďky na vlek autobusu, ktorý pre nás prišiel z Bratislavy, mali sme pár hodín na prehliadku Belehradu. Belehrad je pekné mesto, išla som s rodičmi do centra mestským autobusom, lístky sa mali dať kúpiť aj v ňom, ale šofér bol veľmi milý a spýtal sa nás odkiaľ sme a nechal nás ísť zadarmo. V tom autobuse sme natrafili na jedného staršieho pána v obleku, prihovoril sa k nám, že či je ten vedľa mňa môj brat, lebo sa podobáme, ja že môj otec. Potom nám povedal, že je spisovateľ a z tašky vytiahol svoju knihu a daroval nám ju...
A ja Vám prinášam pár fotiek mojimi očami z kompaktu Nikon Coolpix S10, dúfam, že Vás aspoň trochu zaujmú :) Keďze po nočnej ceste autobusom som si doma pospala pár hodín cez deň na gauči a ešte sa mi teraz nechce spať. Ale po toľkých nociach v stane sa teším na posteľ :)
Srbsko má krásnu prírodu a brehy Dunaja, pieskovcové vysoké skaly, v ktorých žijú brehule boli posiate stromami a rostrúsenými domčekmi.
Pláže sú tam narozdiel od Slovenského a Maďarského úseku nie štrkové, ale pieskové. Len škoda, že v čase, keď sme tam boli, bol vyšší stav vody a pláží bolo pomenej.
Ľudia, na ktorých sme natrafili boli strašne milí, bolo vidno, že ich vojna poznačila a žijú si skromne.
V jednu noc sme spali v slovenskej obci Glozan- Hložany, ľudia tam rozprávali spisovnou slovenčinou, v dedine je aj slovenská škola a boli strašne radi, keď sme ich prišli pozrieť.
Akurát veľké negatívum je, že väčšina ľudí si v Srbsku neváži prírodu, lebo smeti boli takmer všade roztrúsené po zemi aj v dedinách, aj na táboriskách
Tam sme sa nemuseli báť, či nám z lodiek (kanojek, pramíc a nášho vaška) neukradnú motory, lebo čln s motorom tam má väčšina.
Pre nás tam bolo lacno, takmer každý deň sme si dopriali jedlo aj v reštauráciách a čárdach, na ktoré sme natrafili pri brehoch Dunaja. V jedálnom lístku mali skoro stále to isté- ryby a plieskavicu, to je fašírka z hovädzieho mäsa pečená na rošte, ku ktorej podávali zemiakový šalát na kyslo s cibuľkou, darmo som väčšine čašníkom vysvetlovala, že mám alergiu na ocot (alergija na sirće), ajtak mi ten šalát doniesli, ako prílohu. Vegetarián by sa tam v podnikoch moc nenajedol, hranolky mali len občas.
Obchody v pridunajských dedinkách boli malé, niekedy len unimobunka, ale dali sa v nich kúpiť základné potraviny a ceny aj alkoholu boli pre nás lacné.
Posledný deň, keď sme naviazali loďky na vlek autobusu, ktorý pre nás prišiel z Bratislavy, mali sme pár hodín na prehliadku Belehradu. Belehrad je pekné mesto, išla som s rodičmi do centra mestským autobusom, lístky sa mali dať kúpiť aj v ňom, ale šofér bol veľmi milý a spýtal sa nás odkiaľ sme a nechal nás ísť zadarmo. V tom autobuse sme natrafili na jedného staršieho pána v obleku, prihovoril sa k nám, že či je ten vedľa mňa môj brat, lebo sa podobáme, ja že môj otec. Potom nám povedal, že je spisovateľ a z tašky vytiahol svoju knihu a daroval nám ju...
A ja Vám prinášam pár fotiek mojimi očami z kompaktu Nikon Coolpix S10, dúfam, že Vás aspoň trochu zaujmú :) Keďze po nočnej ceste autobusom som si doma pospala pár hodín cez deň na gauči a ešte sa mi teraz nechce spať. Ale po toľkých nociach v stane sa teším na posteľ :)