Sedem dní, šesť štátov, tri tisíc kilometrov, prevýšenie dva a pol kilometra. Únava. Ale išiel by som bez váhania opäť. V živote som za týždeň asi nikdy viac nezažil. Rozhodne to nie je ekonomická dovolenka niekde v Bulharsku, ale na druhej strane, takýto špás je rozhodne hodný každého jedného centu.
Začnem poporiadku. Výborné pečené krídelká a nočné kúpanie na Seneckých jazerách (neďaleko Bratislavy) je základ úspešnej cesty. Rýchlym prejazdom Rakúska vás zaťažovať nebudem. Po niekoľko sto kilometroch opúšťame kvalitné diaľnice a zakrátko už vyberáme prvé ostré zákruty Slovinska v smere Kranjska Gora. Začína to výborne. Priznám sa, že až doteraz som moc nepozeral na rýchlostné limity, jedinou podmienkou bolo stihnúť svitanie. Vstupujeme totiž do Triglavského národného parku (www.tnp.si) a nemôžem predsa prepásť možnosť urobiť niekoľko prvých záberov hôr v rannom slnku. Vyplatilo sa. Svetlo je dokonalé. V údoliach ešte tma, štíty už ožiarené novým dňom. Je jedno, či milujete vysokohorské túry, alebo tiesňavy ako napr. tie v Slovenskom raji. Tu nájdete všetko v jednom balení.
Úplne prvý pohľad na Slovinsko po odbočke z Villachu
Zaslúžená cik-pauza a foto za skorého rána
40 minut čakania na ten správny smer slnka
Jazerá, štíty, prechádzky i lezenie, bystriny, a ak môžem nazvať dve hrdzavé laná natiahnuté nad priepasťou a pár dosiek medzi nimi mostom, tak aj tie. Nečakane úžasná príroda, scenérie, všade zeleň aj na sklonku augusta, ľadová modro-bielo-zelenkastá voda v každej dolinke. Máme chuť tu ostať. Neísť nikam ďalej, ale ani sa nevracať. Ale vieme, že sme pôvodne chceli vidieť aj iné, možno rovnako očarujúce miesta a rozum velí pokračovať. Nádherné horské cesty sa menia na nekonečnú kľukaticu, permanentne zaradená dvojka - šplháme až do výšky 1650 m. Každá zatáčka sľubuje nový výhľad, nové štíty, novú panorámu. Neustále riešime dilemu – zastať a fotiť alebo napredovať ďalej? Konečne mesto, no … skôr horská obec. Bovec. Je plné dobrodruhov a adrenalín tu cítiť z pohľadu každého človeka, ešte aj predavač zeleniny vyzerá nejak podozrivo. Vy neviete prečo? Á, zabudol som spomenúť, že už nejaký čas sa nachádzame v povodí riečky Soča. Rafting, kanyoning, hydrospeed, neoprény a záchranné vesty. Viac dodávať určite netreba. Čakalo nás ešte niekoľko nádherných kilometrov popri Soči, nasledoval vjazd do Talianska cez čarovné dedinky obklopené nekonečnými vinohradmi s prezretým hroznom. Viem, že pod Karpatami alebo na Južnej Morave sú tiež také, ale tu to celé dostáva taký nový nepopísateľný rozmer. Neviem prečo, ale tu cítite z každého domu, stromu, poľnej cesty, alebo trebárs aj zo starého brblavého traktora taký pokoj. Rozum vypínate, vnímate iba srdcom. Tým južanom je čo závidieť.
Úvodná časť nemohla dopadnúť lepšie. Našťastie sme zakrátko dostali možnosť naozaj poriadne sa z tej romantiky vydýchať.
Láskavý čitateľ mi iste prepáči môj drobne negatívny postoj ku severovýchodnému pobrežiu Talianska. Asi len tie Benátky to zachraňujú.
Miestny taxikári :-)
Tu bol snáď už každý
Totálna klasika...
Prechádzali sme oblaťou, ktorá začínala vychýrenými letoviskami ako Lignano, Bibione či Lido di Jesolo, smerovali sme stále na juh popri pobreží, až pokiaľ slnko nezapadlo a dalo nám konečne možnosť zabudnúť na okolitú rovinu. Celý ten čas som sa nevedel zbaviť pocitu, že cestujeme naprieč jednou obrovskou špinavou slanou bažinou. A v nej sa každé leto zhromažďuje kvantum morachtivých turistov - ako nejaký roj komárov. Na aké atrakcie tam pre boha tých ľudí lákajú – dodnes nechápem. Stá tisíce farebných slnečníkov? Alebo na tú obrovskú mastnú škvrnu vo vode pri pláži.
Vzďaľujeme sa od mora, mierime na západ. Skalné bralo pár kilometrov od pobrežia s dychberúcimi výhľadmi a západom slnka tak ohromujúcim, že zapríčinil rúcanie medziľudských vzťahov. No dobre, nebolo to až také tragické, ale je pravda, že som nechal moju polovičku samú večerať na námestí Piazza della Liberta a ja som zízal na to slnko, až pokiaľ nebola úplná tma. Ale cez to všetko vám odporúčam výborné posedenie a jedlo v Righi ristorante.
Krajší kruháčik ako sú tie u nás, čo poviete?
No dobre, nemal som poruke prechoďáky, tak som skúsil HDR
Jedna osobnejšia
Ešte štipka modrej oblohy odrazenej v oknách ... a turisti už spia
San Maríno rozhodne stojí za to. Ale má aj svoju inú stránku. Roztomilé obchodíky s alkoholom všetkých druhov, napodobeniny parfémov, kabelky, tiež sto percentne značkové, opasky a kadejaký iný perfektný tovar všetkých predných svetových výrobcov. Domáci nás nezabudli upozorniť, aby sme za žiadnych okolností nedávali kreditnú karty ani z ruky ani z očí. Vraj dovolenka môže byť nečakane nákladná. Neodrádzam vás od návštevy, to ani náhodou! Je to úžasná mikrokrajinka. Len svoj nákupný ošiaľ nechajte asi na vhodnejšie miesta.
Definitívne vypíname v navigácii možnosť akýchkoľvek rýchlostných komunikácii a ciest prvej triedy. Keby som to neurobil, bolo by to cestovateľské rúhanie. Vstupujeme predsa do Toskánska. A (ak sa bavíme o cestách) tu platí jednoduché pravidlo – čím tenšie a zahnutejšie tým lepšie. A ja som pridal ešte jedno – vypnúť klímu a otvoriť poriadne okná. Dlhom som premýšľal ako opísať tento kraj, jeho farby, vône, ako vlastne vyzerá. Možno toto mi pomôže – zoberte čistý papier, pomaľujte ho farebnými ceruzkami, potom voskovkami, teraz zoberte tvrdý predmet a sem tam tie voskovky pozoškrabujte, celé dielo pofŕkajte temperovými farbami, papier pokrčte ako len dokážete a teraz ho vyrovnajte. A keď sa poriadne pozriete úplne zblízka, uvidíte nekonečné množstvo rôznofarebných kopcov, prašných ciest, polí, kamenných domcov a stredovekých dedín. Uvidíte, ako na malých rodinných farmách vyrábajú Pecorino (typický tvrdý taliansky syr z ovčieho mlieka), Prosciutto, rôzne salámy a šunky, sušia paradajky, lisujú olivy, ...
V okolí Cortony sme sa zoznamovali s Toskánskom, po ceste sme často zastavovali, jedli figy a fotili všetko čo sa dalo.
Pár km pred Cortonou (videli ste film Pod toskánskym slnkom??)
Cortona v smere od jedného sladkého figovníka :-)
Keď to už asistent fotografa nemôže vydržať
V Montepulciane sme objavili dokonalosť miestnych osadníkov. Každý dom ukrýva malý výklad smerujúci na ulicu - zlatníctvo, predajňa obrazov, vináreň alebo hoci mäsiarstvo. Ale keď urobíte o krok navyše a nahliadnete dnu, objavíte čosi viac. Uvidíte zhrbeného zlatníka, čo tie vystavené šperky aj naozaj vyrába, mini galériu, ktorej majiteľka všetky obrazy namaľovala, someliera ťahajúceho zaprášené fľaše z pivnice vysekanej priamo do skaly (!!), a mäsiara, ktorý na vysokých drevených policiach práve obracia celé stehno Prosciutta na druhý bok.
No a v Pienze sme si Toskánsko už užívali naplno. Stredoveké kamenné mesto, kde sa na námestí o polnoci konala súťaž v hádzaní Pecorinom, večera formou degustácie miestnych údenín nepopísateľnej chuti, syrov rôznej zrelosti a vín z kraja na juhu svetoznámeho Chianti. Prisahám, zažili sme gastronomické orgie. A popri tom som vyše pol hodiny debatoval s majiteľom reštaurácie. Po taliansky. Neviem ako je to možné, nikdy som sa ich reč neučil, ale tam je tá človečina natoľko prítomná, že to jednoducho ide.
Dokonalá harmónia chutí
Po takomto zážitku nemáte ani najmenší záujem vrátiť sa do šedej stereotypnej reality. Záujem nie je, ale cesta ešte nekončí. Mali sme našťastie aspoň akú takú motiváciu: Chceme vidieť znovu more! Náplasťou na opustenie Toskánska malo byť Cinque Terre (www.lecinqueterre.org). Päť prímorských dedín na úpätí 500 metrového zrázu. Domy nalepené na sebe tak tesno, že strecha jedného je zároveň balkónom pre ten vedľajší. Dediny spája iba chodník pre peších alebo železnica. Ak chcete prejsť autom do susedstva, musíte sa vyštverať do 500 - 600 metrovej výšky, prejsť kilometer či dva po viac menej zjazdnej asfaltke, mimochodom cez les plný jedlých gaštanov, a zase klesať až ku moru. Dobrá otrava. Poviem vám, keby som tam býval, kúpim si rovno loď a nie plechovku na kolesách.
Čas je však neúprosný, bruschettu a dva džbániky miestneho vínka máme miesto večere, prespávame u dobrej ženičky (miestnej podnikateľky) na súkromí a šiesty deň je za nami. Čaká nás posledný svetlý bod. Großglockner Hochalpenstraße (www.grossglockner.at). Poctivý prejazd cez Alpy. Dúfam, že to bude plnohodnotná bodka za inak dokonalým „road tripom“.
Päť čiernych Poršákov idúcich oproti nám, motorky od výmyslu sveta ... začína to zaujímavo. Údolím stúpame neuveriteľne rýchlo, po pár kilometroch jazdy sme už v 2000 metroch, vzduch sa ochladil takmer o 20 stupňov. Vybieham na chvíľu z auta, fotím rozprávkové údolie, pískajúce svište na úbočí, roztomilé domčeky, kravy, ktoré behajú po strmých svahoch ako kamzíky. Ráno som sa kúpal v mori, teraz ma striasa od príjemné horského vzduchu. Neuveriteľné. Ťaháme ale ďalej, až ku najväčšiemu ľadovcu vo východných Alpách, ktorý „tečie“ rovno pod Großglocknerom (3798 m). Najvyššie položené parkovisko na akom som kedy bol - vyše 2500 metrov n.m. a teplota jemne nad nulou. Niekde v kufri som vyhrabal narýchlo nejaký sveter a poďho von. Prvé čo ma napadlo, keď som sa poriadne rozhliadol – tu sa musím vrátiť na dlhšie, fascinujúce a zároveň pekne drsné miesto.
Sedím už doma. A neviem čo mám robiť. Zážitkov za týždeň bolo toľko, že všetko bežné mi pripadá absolútne bezvýznamné. Najradšej by som zavolal šéfovi a vypýtal si ešte pár dní voľna. V hlave mám totiž takýchto ciest do zásoby. Snáď sa podarí niečo na jar, alebo ešte túto jeseň šéfe ... ? :-P
MZ
Začnem poporiadku. Výborné pečené krídelká a nočné kúpanie na Seneckých jazerách (neďaleko Bratislavy) je základ úspešnej cesty. Rýchlym prejazdom Rakúska vás zaťažovať nebudem. Po niekoľko sto kilometroch opúšťame kvalitné diaľnice a zakrátko už vyberáme prvé ostré zákruty Slovinska v smere Kranjska Gora. Začína to výborne. Priznám sa, že až doteraz som moc nepozeral na rýchlostné limity, jedinou podmienkou bolo stihnúť svitanie. Vstupujeme totiž do Triglavského národného parku (www.tnp.si) a nemôžem predsa prepásť možnosť urobiť niekoľko prvých záberov hôr v rannom slnku. Vyplatilo sa. Svetlo je dokonalé. V údoliach ešte tma, štíty už ožiarené novým dňom. Je jedno, či milujete vysokohorské túry, alebo tiesňavy ako napr. tie v Slovenskom raji. Tu nájdete všetko v jednom balení.
Úplne prvý pohľad na Slovinsko po odbočke z Villachu
Zaslúžená cik-pauza a foto za skorého rána
40 minut čakania na ten správny smer slnka
Jazerá, štíty, prechádzky i lezenie, bystriny, a ak môžem nazvať dve hrdzavé laná natiahnuté nad priepasťou a pár dosiek medzi nimi mostom, tak aj tie. Nečakane úžasná príroda, scenérie, všade zeleň aj na sklonku augusta, ľadová modro-bielo-zelenkastá voda v každej dolinke. Máme chuť tu ostať. Neísť nikam ďalej, ale ani sa nevracať. Ale vieme, že sme pôvodne chceli vidieť aj iné, možno rovnako očarujúce miesta a rozum velí pokračovať. Nádherné horské cesty sa menia na nekonečnú kľukaticu, permanentne zaradená dvojka - šplháme až do výšky 1650 m. Každá zatáčka sľubuje nový výhľad, nové štíty, novú panorámu. Neustále riešime dilemu – zastať a fotiť alebo napredovať ďalej? Konečne mesto, no … skôr horská obec. Bovec. Je plné dobrodruhov a adrenalín tu cítiť z pohľadu každého človeka, ešte aj predavač zeleniny vyzerá nejak podozrivo. Vy neviete prečo? Á, zabudol som spomenúť, že už nejaký čas sa nachádzame v povodí riečky Soča. Rafting, kanyoning, hydrospeed, neoprény a záchranné vesty. Viac dodávať určite netreba. Čakalo nás ešte niekoľko nádherných kilometrov popri Soči, nasledoval vjazd do Talianska cez čarovné dedinky obklopené nekonečnými vinohradmi s prezretým hroznom. Viem, že pod Karpatami alebo na Južnej Morave sú tiež také, ale tu to celé dostáva taký nový nepopísateľný rozmer. Neviem prečo, ale tu cítite z každého domu, stromu, poľnej cesty, alebo trebárs aj zo starého brblavého traktora taký pokoj. Rozum vypínate, vnímate iba srdcom. Tým južanom je čo závidieť.
Úvodná časť nemohla dopadnúť lepšie. Našťastie sme zakrátko dostali možnosť naozaj poriadne sa z tej romantiky vydýchať.
Láskavý čitateľ mi iste prepáči môj drobne negatívny postoj ku severovýchodnému pobrežiu Talianska. Asi len tie Benátky to zachraňujú.
Miestny taxikári :-)
Tu bol snáď už každý
Totálna klasika...
Prechádzali sme oblaťou, ktorá začínala vychýrenými letoviskami ako Lignano, Bibione či Lido di Jesolo, smerovali sme stále na juh popri pobreží, až pokiaľ slnko nezapadlo a dalo nám konečne možnosť zabudnúť na okolitú rovinu. Celý ten čas som sa nevedel zbaviť pocitu, že cestujeme naprieč jednou obrovskou špinavou slanou bažinou. A v nej sa každé leto zhromažďuje kvantum morachtivých turistov - ako nejaký roj komárov. Na aké atrakcie tam pre boha tých ľudí lákajú – dodnes nechápem. Stá tisíce farebných slnečníkov? Alebo na tú obrovskú mastnú škvrnu vo vode pri pláži.
Vzďaľujeme sa od mora, mierime na západ. Skalné bralo pár kilometrov od pobrežia s dychberúcimi výhľadmi a západom slnka tak ohromujúcim, že zapríčinil rúcanie medziľudských vzťahov. No dobre, nebolo to až také tragické, ale je pravda, že som nechal moju polovičku samú večerať na námestí Piazza della Liberta a ja som zízal na to slnko, až pokiaľ nebola úplná tma. Ale cez to všetko vám odporúčam výborné posedenie a jedlo v Righi ristorante.
Krajší kruháčik ako sú tie u nás, čo poviete?
No dobre, nemal som poruke prechoďáky, tak som skúsil HDR
Jedna osobnejšia
Ešte štipka modrej oblohy odrazenej v oknách ... a turisti už spia
San Maríno rozhodne stojí za to. Ale má aj svoju inú stránku. Roztomilé obchodíky s alkoholom všetkých druhov, napodobeniny parfémov, kabelky, tiež sto percentne značkové, opasky a kadejaký iný perfektný tovar všetkých predných svetových výrobcov. Domáci nás nezabudli upozorniť, aby sme za žiadnych okolností nedávali kreditnú karty ani z ruky ani z očí. Vraj dovolenka môže byť nečakane nákladná. Neodrádzam vás od návštevy, to ani náhodou! Je to úžasná mikrokrajinka. Len svoj nákupný ošiaľ nechajte asi na vhodnejšie miesta.
Definitívne vypíname v navigácii možnosť akýchkoľvek rýchlostných komunikácii a ciest prvej triedy. Keby som to neurobil, bolo by to cestovateľské rúhanie. Vstupujeme predsa do Toskánska. A (ak sa bavíme o cestách) tu platí jednoduché pravidlo – čím tenšie a zahnutejšie tým lepšie. A ja som pridal ešte jedno – vypnúť klímu a otvoriť poriadne okná. Dlhom som premýšľal ako opísať tento kraj, jeho farby, vône, ako vlastne vyzerá. Možno toto mi pomôže – zoberte čistý papier, pomaľujte ho farebnými ceruzkami, potom voskovkami, teraz zoberte tvrdý predmet a sem tam tie voskovky pozoškrabujte, celé dielo pofŕkajte temperovými farbami, papier pokrčte ako len dokážete a teraz ho vyrovnajte. A keď sa poriadne pozriete úplne zblízka, uvidíte nekonečné množstvo rôznofarebných kopcov, prašných ciest, polí, kamenných domcov a stredovekých dedín. Uvidíte, ako na malých rodinných farmách vyrábajú Pecorino (typický tvrdý taliansky syr z ovčieho mlieka), Prosciutto, rôzne salámy a šunky, sušia paradajky, lisujú olivy, ...
V okolí Cortony sme sa zoznamovali s Toskánskom, po ceste sme často zastavovali, jedli figy a fotili všetko čo sa dalo.
Pár km pred Cortonou (videli ste film Pod toskánskym slnkom??)
Cortona v smere od jedného sladkého figovníka :-)
Keď to už asistent fotografa nemôže vydržať
V Montepulciane sme objavili dokonalosť miestnych osadníkov. Každý dom ukrýva malý výklad smerujúci na ulicu - zlatníctvo, predajňa obrazov, vináreň alebo hoci mäsiarstvo. Ale keď urobíte o krok navyše a nahliadnete dnu, objavíte čosi viac. Uvidíte zhrbeného zlatníka, čo tie vystavené šperky aj naozaj vyrába, mini galériu, ktorej majiteľka všetky obrazy namaľovala, someliera ťahajúceho zaprášené fľaše z pivnice vysekanej priamo do skaly (!!), a mäsiara, ktorý na vysokých drevených policiach práve obracia celé stehno Prosciutta na druhý bok.
No a v Pienze sme si Toskánsko už užívali naplno. Stredoveké kamenné mesto, kde sa na námestí o polnoci konala súťaž v hádzaní Pecorinom, večera formou degustácie miestnych údenín nepopísateľnej chuti, syrov rôznej zrelosti a vín z kraja na juhu svetoznámeho Chianti. Prisahám, zažili sme gastronomické orgie. A popri tom som vyše pol hodiny debatoval s majiteľom reštaurácie. Po taliansky. Neviem ako je to možné, nikdy som sa ich reč neučil, ale tam je tá človečina natoľko prítomná, že to jednoducho ide.
Dokonalá harmónia chutí
Po takomto zážitku nemáte ani najmenší záujem vrátiť sa do šedej stereotypnej reality. Záujem nie je, ale cesta ešte nekončí. Mali sme našťastie aspoň akú takú motiváciu: Chceme vidieť znovu more! Náplasťou na opustenie Toskánska malo byť Cinque Terre (www.lecinqueterre.org). Päť prímorských dedín na úpätí 500 metrového zrázu. Domy nalepené na sebe tak tesno, že strecha jedného je zároveň balkónom pre ten vedľajší. Dediny spája iba chodník pre peších alebo železnica. Ak chcete prejsť autom do susedstva, musíte sa vyštverať do 500 - 600 metrovej výšky, prejsť kilometer či dva po viac menej zjazdnej asfaltke, mimochodom cez les plný jedlých gaštanov, a zase klesať až ku moru. Dobrá otrava. Poviem vám, keby som tam býval, kúpim si rovno loď a nie plechovku na kolesách.
Čas je však neúprosný, bruschettu a dva džbániky miestneho vínka máme miesto večere, prespávame u dobrej ženičky (miestnej podnikateľky) na súkromí a šiesty deň je za nami. Čaká nás posledný svetlý bod. Großglockner Hochalpenstraße (www.grossglockner.at). Poctivý prejazd cez Alpy. Dúfam, že to bude plnohodnotná bodka za inak dokonalým „road tripom“.
Päť čiernych Poršákov idúcich oproti nám, motorky od výmyslu sveta ... začína to zaujímavo. Údolím stúpame neuveriteľne rýchlo, po pár kilometroch jazdy sme už v 2000 metroch, vzduch sa ochladil takmer o 20 stupňov. Vybieham na chvíľu z auta, fotím rozprávkové údolie, pískajúce svište na úbočí, roztomilé domčeky, kravy, ktoré behajú po strmých svahoch ako kamzíky. Ráno som sa kúpal v mori, teraz ma striasa od príjemné horského vzduchu. Neuveriteľné. Ťaháme ale ďalej, až ku najväčšiemu ľadovcu vo východných Alpách, ktorý „tečie“ rovno pod Großglocknerom (3798 m). Najvyššie položené parkovisko na akom som kedy bol - vyše 2500 metrov n.m. a teplota jemne nad nulou. Niekde v kufri som vyhrabal narýchlo nejaký sveter a poďho von. Prvé čo ma napadlo, keď som sa poriadne rozhliadol – tu sa musím vrátiť na dlhšie, fascinujúce a zároveň pekne drsné miesto.
Sedím už doma. A neviem čo mám robiť. Zážitkov za týždeň bolo toľko, že všetko bežné mi pripadá absolútne bezvýznamné. Najradšej by som zavolal šéfovi a vypýtal si ešte pár dní voľna. V hlave mám totiž takýchto ciest do zásoby. Snáď sa podarí niečo na jar, alebo ešte túto jeseň šéfe ... ? :-P
MZ
Pridaj komentár
