Jedným z najzaujímavejších zjavov československej amatérskej i profesionálnej fotografie prvej polovice dvadsiateho storočia bol Přemysl Koblic (2. 7. 1892 – 19. 11. 1955). Tento mimoriadne plodný autor rozoberal nielen námety z oblasti teórie fotografie, ale pravidelne prispieval aj postrehmi z fotografickej praxe. Referoval o novinkách v oblasti fotografickej techniky a príslušenstva, písal recenzie na odborné publikácie, viedol poradňu, kde fotografom ponúkal námety na premýšľanie o podstate fotografie. Podrobne sa zaoberal postupmi pri vyvolávaní a zväčšovaní, fotografickými prístrojmi a materiálmi, chémiou, diskutoval o spôsoboch fotografovania počas jednotlivých ročných období, v sťažených svetelných či atmosférických podmienkach, písal príspevky o úlohách a cieľoch klubov fotoamatérov.
Přemysl Koblic
Koblic pôsobil ako lektor fotografických kurzov, vysvetľoval dôležitosť účasti fotografov na súťažiach, nezištne radil pri príprave zväčšenín a adjustácie snímok pre potreby autorských prezentácií. Preukázal veľký talent pri organizovaní spolkového života, publikoval hodnotenia výstav a klubových podujatí, zamýšľal sa nad spôsobom radenia fotografií v obrazových prílohách časopisov, pitval psychologické pôsobenie vizuálnej podoby publikácií, zaujímala ho psychotechnika reportážnej fotografie, analyzoval dynamiku snímok na otvorenej dvojstrane časopisu, spolupracoval na tvorbe ročeniek Československej fotografie. Z pozície redaktora sa aktívne vyjadroval k činnosti jednotlivých klubov. V roku 1936 bol šéfredaktorom časopisu Fotografický obzor. Pre svoje priveľmi progresívne spôsoby riadenia a radikálne názory šéfredaktorskú stoličku po pol roku opustil. Zmysel svojej práce nachádzal predovšetkým v osvetovej činnosti, ktorej poslaním je formovať uvedomenie si cieľov amatérskej fotografie. Dobrá fotografia podľa Koblica totiž nie je výsadou nadaných, ale umením poučených.
Tento zapálený fotograf, priekopník turizmu, ale aj nadšený propagátor kulturistiky a v neposlednom rade aj zdatný kryptograf, napriek svojej činorodosti na dlhé desaťročia upadol do zabudnutia. Až v posledných rokoch sa mu dostalo zadosťučinenia v podobe viacerých článkov, knižnej publikácie a samostatných autorských výstav (2014-2015, 2019) v priestoroch Národného technického múzea v Prahe.
Z výstavy v Národnom technickom múzeuv Prahe Přemysl Koblic: Legendární postava české amatérské fotografie (december 2014 – máj 2015)
Přemysl Koblic bol v rokoch 1903-1911 žiakom na reálnej škole v Kráľovských Vinohradoch a Žižkove. Tu sa stretol s Antonínom Benjaminom Svojsíkom, zakladateľom českého skautingu a Františkom Smotlachom, popredným predstaviteľom českého vysokoškolského športového hnutia. V roku 1912 sa Koblic stal členom Sokola a celý život bol aktívnym členom Zväzu československých turistov. V roku 1911 sa Koblic zapísal na štúdium na Českej vysokej škole technickej v Prahe v odbore technickej chémie. Po vypuknutí vojny štúdium prerušil a od konca roku 1915 sa zúčastnil bojov na talianskom fronte. Velenie si všimlo Koblicove fotografické zručnosti a oficiálne bol poverený fotografovaním.Vysokoškolské štúdium absolvoval v roku 1919, a do roku 1921 pôsobil na Českej vysokej škole technickej ako asistent. Od tohto roku nastúpil na miesto referenta organickej chémie, tlače, rozmnožovania a fotografie na Patentovom úrade. V roku 1926 bol povýšený na vrchného ministerského komisára. Sľubnú kariéru mu prerušila aféra týkajúca sa jeho sexuálnej orientácie. V roku 1936 bol z Patentového úradu uvoľnený z dôvodu trvalej nespôsobilosti na výkon služby. Po odchode z úradu sa venoval práci na zákazku, prednášal, viedol fotografické kurzy. Z tohto obdobia pochádza množstvo snímok z pražských ulíc, ale aj fotografie dokumentujúce sokolské zlety, fotoreportáže z rekonštrukcie železničnej trate pre ministerstvo dopravy, a tiež súbory fotografií pre mestské úrady. Spolupracoval na návrhu a výrobe fotoaparátu Kola, ale aj s firmami Meopta, Foma, ETA. Viac ako štyri dekády pôsobil ako prispievateľ ale tiež aj ako člen redakčných rád vo viacerých časopisoch venujúcich sa amatérskej fotografii.
Koblicov fotoaparát vlastnej konštrukcie z roku 1939
Koblicove fotografie sa vynačujú jedinečnou schopnosťou zachytiť momenty každodenného všedného života. Typické je snímanie širokouhlým objektívom z bezprostrednej blízkosti. Divák je prirodzene vtiahnutý do deja tak, ako by bol sám jeho účastníkom. „Snímka je tým obsahovejšia,“ objasňuje Koblic, „ čím lepšie vidíme do priestoru deja. To najľahšie splní pohľad zblízka, pri ktorom sa dejový priestor prehľadne rozostúpi ajeho jednotlivé prvky, zvlášť funkčné, sa zreteľne rozdelia, takže sa navzájom nezakrývajú.“ Pre tieto snímky je príznačná veľmi krátka expozícia a veľká hĺbka ostrosti. Širokouhlá fotografia v Koblicovom podaní umožňuje divákovi vnímať dej ako celok. Je fotografiou prirodzených protikladov, spája predmety blízke so vzdialenými, nehybné s pohyblivými, svetlé s tmavými, vysoké s nízkymi. Dokonalé pochopenie udalosti potom umožňuje fotografovi vytvárať súvislé organické celky.
Přemysl Koblic, Pri stole
V dvadsiatych rokoch bola aktuálnou témou povaha fotografie a jej ďalší vývoj. Doznieval vplyv piktorializmu a s ním spojené tvárne procesy spracovania negatívov. Z tohto obdobia sa zachovali Koblicove olejotlače, gumotlače a bromolejotlače, zachytávajúce triviálne krajinárske výjavy z okolia Rataje nad Sázavou a snímky zaznamenávajúce atmosféru starej Prahy. Koblica však viac zaujímali žánrové výjavy a tým bol bližšie nastupujúcej generácii fotografov a ich programu priamej fotografie.
Přemysl Koblic pri práci
V medzivojnovom období pod povrchom viac-menej akademickej otázky či je fotografia umením alebo len čisto technickým záznamom skutočnosti, prebublala významná zmena – počiatok masového rozšírenia fotografie. Prispelo k tomu zjednodušenie techniky a následného spracovania negatívov, rozvoj klubového zázemia a v neposlednom rade aj uvedomenie si možností psychologického vplyvu fotografie na diváka. V divokých a duchaplných časopiseckých prestrelkách Koblic k tomu napísal: „Nepoškuľujte nám, ľudkovia, stále po umení, nepíšte úvahy, či je fotografia umením alebo ním nie je, nebudeme to lúštiť a nebudeme to ani uverejňovať.“ Oveľa dôležitejšie bolo podľa Koblica sústrediť svoju pozornosť na predmet záujmu, dokonale ho poznať, pretože to je jediná cesta ako dosiahnuť vo fotografii hodnotné výsledky. Pritom netreba vopred kapitulovať v domnení nejakej mimoriadnej náročnosti fotografie. „Fotografiu pokladá väčšina ľudí“, píše Koblic, „za niečo, čo vyžaduje vrchol presnosti v matematickom zmysle. Fotografia vyžaduje vrcholnú presnosť len a jedine v ovládaní, inak je v skutočnosti celá fotografia od začiatku do konca v pravom zmysle nekonečným, takmer diferenciálne jemným radom kompenzácií, ktoré možno usmerňovať v medziach tak širokých, ako azda nikde inde.“ V tomto kontexte videl Koblic svoju úlohu vo zvyšovaní úrovne tvorby publikovaním metodických materiálov, osvetou a prednáškami. Domnieval sa, že fotografov by aspoň čiastočne mohol vychovávať odborný časopis, avšak bol si vedomý, že k vlastnej práci fotoamatérov môže dávať len podnety, nie zaručené recepty na úspešné fotografie. Preto kládol dôraz na výchovu kvalitných klubových inštruktorov a na organizovanie celoštátnych výstav a súťaží.
Přemysl Koblic, Staré domčeky
Koblic niekoľko desaťročí vo veľkej miere fotografoval Prahu, zastúpené sú takmer všetky mestské časti, ale najviac sa venoval Vršoviciam, kde dlhý čas býval. Jeho programom bolo zdokumentovať premeny mesta v čase. Zameriaval sa na ulice, dvory, priechody, tiché zákutia, domy, strechy, kostoly, malé obchodíky, robotnícke kolónie, tržnice, dopravu, parné lokomotívy, cintoríny, miesta určené na demoláciu ale aj čulý stavebný ruch. V modernistickom duchu často zaznamenával jednotlivé architektonické detaily, niekedy aj na úkor celku. Koblic programovo vyzýval aj ostatných fotografov, aby nefotografovali len turistické atrakcie, ale najmä tie miesta, kam sa môžu pravidelne vracať.
Súbory fotografií, ktoré vznikali v dlhšom časovom úseku a zachytávali zmeny mestského prostredia, považoval za zvlášť cenný dokumentárny materiál. Zároveň poukazoval na skutočnosť, že výstavy, ktoré prinášali prehliadku lokálneho koloritu, boli verejnosťou vyhľadávanou atrakciou a dokázali osloviť aj tých návštevníkov, ktorí obyčajne o fotografiu nejavili veľký záujem. Z pohľadu dnešnej generácie oceňujeme, ako sa mu podarilo zaznamenať miznúce miesta Prahy.
Koblic patril k pionierom živej fotografie. Sám tento spôsob zaznamenávania situácií pomocou fotografického prístroja nazýval žánrom, či fotografiou výjavov. Svoj spôsob práce definoval ako fotografické zachytenie krátkych časových výsekov zo života, tak ako sa prirodzene odohráva a pokiaľ možno tak, aby účastníci deja o tom, že sú fotografovaní, nevedeli. Od fotografa sa očakávala pohotovosť, rýchlosť a pripravenosť, od techniky malý aparát s dostatočnou svetelnosťou objektívu, filmový materiál s vyššou citlivosťou a jednoduchšie spracovanie negatívov. Záujemcom o žánrovú fotografiu dáva jednoduchú radu: „choď a postav sa niekam, kde je len trochu pohybu a svetla, a pozoruj ruch okolo seba! Uvidíš, ako sa motívy v rýchlom slede striedajú, ako na predmetoch v pohybe svetlá a tiene hrajú, len zachytiť bystrým okom a rýchlou rukou ten najkrajší časový výsek, a to je práve možné len momentom z ruky. Motívom tu môže byť takmer čokoľvek, treba len rýchlo obrazovo riešiť situáciu, a videné v pravý čas smelo zachytiť.“
Přemysl Koblic, Odpočinok
Koblic tvrdil, že povaha predmetu núti oddeliť techniku ruky od techniky statívu, a tým presnejšie rozlišovať dva druhy úplne odlišných požiadaviek na kvalitu. Karel Hermann túto zásadu vtipne vystihol v recenzii na Koblicovu knihu Fotografovanie v plenéri: „fotografovať vonku sa prekladá termínom robiť koblicovinu, t. j. chodiť s Kolou na šnúrke od topánok okolo krku, včas ju v zlomku sekundy eskamotérsky vyloviť z vrecka, hodiť k oku, strihnúť snímku, a to všetko s takou samozrejmou prirodzenosťou, s akou odháňate muchy.“ Z pohľadu techniky sa tu síce neberie ohľad „na nejakú ultrapresnú expozíciu, ani na milimetre vzdialenosti, ani na modlenie ruženca kompozičných pravidiel á la Soliman paša, ale ono to napodiv dáva skoro samé výstavné obrázky.“
Přemysl Koblic, V pražskej električke
Cieľom fotografa koblicovského razenia bolo zachytiť život v pohybe. Zaznamenávanie atmosféry rušného veľkomesta a života jeho obyvateľov prinášalo so sebou aj rad komplikácií, keďže momentka neposkytuje priestor na aranžovanie situácie, na dokonalú prípravu svetelných podmienok, kompozície atď. Kladie tiež zvýšené nároky na technickú vyspelosť fotografa a jeho dôkladnú znalosť svojho fotoaparátu. „Vzhľadom na nečakanosť a premenlivosť situácie je tu nevyhnutná dôkladná znalosť práce s prístrojom (...) ako aj značná dávka vnútornej rozhodnosti, to, čo sa páči, vziať hneď a bez ohľadu na predmet sám a celé jeho okolie, ktoré v tom okamihu jednoducho nesmie existovať. (...) Výjav je ako šťastie, ktoré vztiahne ruku, a kto sa jej nechopí hneď, už sa jej nechopí vôbec.“ Koblic práve pre tento prienik humanistickej a technickej dimenzie považoval fotografiu výjavu, či momentnú fotografiu, za najčistejší fotografický žáner.
Přemysl Koblic, Ľudia v štvordimenzionálnom priestore
Hoci Koblic kládol dôraz na ovládanie techniky, vyšší stupeň fotografickej tvorby videl až v súlade medzi zhotovením záberu, jeho obsahom a podaním. Skutočné fotografie sú nestrojené a neupravované, zachytené v nečakanom okamihu. Pre momentku je podstatné zachytiť charakteristickú fázu deja tak, aby bol zmysel obrazu jasný aj bez slovného komentára. Na rozdiel od štylizovaných línií piktorializmu požadoval od žánrovej fotografie sústredenie sa na vzájomnú súvislosť živých prvkov deja, dynamický spád a pravý okamih jeho vyvrcholenia, rámcované myslenými líniami logických súvislostí. Zároveň nabáda nebáť sa perspektívneho skreslenia a pohybovej neostrosti, ktoré účinne prekresľujú hĺbku priestoru a dynamiku pohybu. Širokouhlá fotografia podľa Koblica dovoľuje byť priamo v centre diania, byť súčasťou deja a vidieť udalosť prirodzeným pohľadom aj keď často z neobvyklého uhla. Umožňuje zachytiť živé, rýchlo sa meniace a vyvíjajúce sa udalosti, vystihnúť zložité vzťahy, konfrontovať ich a porovnávať v prirodzenom priestore a tým dej priestorovo a niekedy aj časovo určiť. Zároveň, ako prízvukuje Koblic, je tu obsahová stránka nadradená stránke výtvarnej.
Záujem o živú fotografiu priviedol Koblica k fotografickým reportážam. Zdôrazňoval, že aj fotenie reportáže má svoje pravidlá a zásady. Fotograf musí mať jasnú predstavu o celkovej situácii, z ktorej chce priniesť materiál, musí mu byť zrejmý účel reportáže, a musí dôkladne poznať technické a obrazové prostriedky, ktorými chce účel reportáže dosiahnuť. Reportáž, podľa Koblica, nie je sama osebe účelom, ale prostriedkom, ako o danej téme informovať diváka, prípadne, ako na diváka ideologicky pôsobiť. Fotoreportáž je tematicky zovretým súborom fotografií, mapujúcich celok ale aj detaily udalosti. Fotografie prinášajú zaujímavé pohľady na vec, stav alebo vývoj situácie.
Přemysl Koblic, Sokolský zlet
Koblic bol známy svojím vrelým vzťahom k pokusníctvu akéhokoľvek druhu. Rozlet svojho talentu neobmedzoval len na chémiu či optiku, ale svoje tvorivé možnosti zužitkoval aj pri tvorbe finálneho fotografického produktu. Skúšal rôzne tvorivé deformácie obrazu, najčastejšie pomocou sklenených tabúľ. Pritom sa neobmedzoval len na nejakú prvoplánovú, ale bezobsažnú dekoratívnosť. Naopak uznával, že je len veľmi málo výnimočne nadaných fotografov, ktorí obohatili fotografiu o nejaký nový významovo hodnotný výrazový prostriedok, zatiaľ čo tí ostatní by mali prihliadať skôr na využitie týchto foriem vo viac-menej osobitej variácii zachytenia obrazu, ktorého cena už nebude spočívať vnovosti formy, ale v jej rozumnom použití pri sledovaní v nejakom zmysle užitočného cieľa fotografie.
V medzivojnových rokoch bola krajinárska fotografia na ústupe, avšak aj v tomto žánri môžeme nájsť vydarené Koblicove snímky. Krajinárske motívy sú podriadené zásadám novej vecnosti fotografovať technicky dokonale a vecne. Zvýšený dôraz kládol na dokonalú znalosť morfológie krajiny, svetelné podmienky v závislosti na ročnej dobe, voľbu stanoviska, plastické vykreslenie jemných detailov krajiny, ostrosť obrazu s výnimkou pohybovej neostrosti tečúcej vody. Zaujímavá je Koblicova rada pre snímanie hmyzu – odporúča kvety postriekať rumom alebo koňakom aby bol hmyz pokojnejší a dal sa tak ľahšie odfotografovať. Z fotografie by malo byť zreteľne cítiť náladu krajinu. Tá je podľa Koblica najvýraznejšia na jeseň. Sugestívne podanie jesennej krajiny je spôsobené rannými hmlami, hlbokými tieňmi a ostrým svetlom prenikajúcim pomedzi koruny a kmene stromov a prežiarujúce opadané lístie, bohaté nakopenia mrakov, tichou odovzdanosťou prírody.
Přemysl Koblic, Dedina z nadhľadu
Výraznú stopu na poli amatérskej fotografie zanechal Koblic v oblasti športových snímok. Azda najznámejšie a dokumentárne najhodnotnejšie sú cykly všesokolských zletov z medzivojnového obdobia. Okrem oficialít prináša pohľad aj na športové zápolenie či dianie v zákulisí, ale aj rôzne momentky, ktoré vykresľujú celkovú atmosféru týchto podujatí. Predpokladom úspešnosti fotografa je pohotovosť, predvídavosť a dokonalá znalosť techniky a samotnej športovej disciplíny, teda takmer to isté, čo sme už spomínali pri žánrovej fotografii. Na rozdiel od fotografie výjavu je výhoda športovej fotografie v tom, že miesto udalosti je vopred známe, rovnako ako je známy – aspoň v medziach predpokladu – jej priebeh. Fotograf sa teda môže vopred pripraviť na svoju prácu. Dobrú športovú fotografiu robí podľa Koblica schopnosť zachytiť charakteristickú fázu pohybu, jeho dynamiku, vôľu športovca vpísanú do jeho mimiky. Športová fotografia by nemala byť len obrazovým popisom udalosti, ale mala by v najvyššej možnej miere vyjadrovať myšlienku deja. Do kategórie športovej fotografie Koblic radil aj akt. Akt by mal predstavovať dokonalý fyzický výkon pestovaného ľudského tela. V tomto smere išiel aj osobným príkladom, keď stál ako model svojim kolegom Jindřichovi Hatlákovi a Janovi Srpovi.
Přemysl Koblic, Zo Sokolského zletu
Po vojne pracoval pre referát fotografie a amatérskej kinematografie ministerstva informácií a osvety. Podieľal sa na ustanovení komisie pre štandardizáciu, typizáciu a normalizáciu v oblasti fotochemického, fotomechanického a optického priemyslu. Vypracovával posudky na pripravované publikácie, pripravoval zahraničné i domáce výstavy, kurzy, prednášky. V roku 1949 bol vymenovaný do funkcie fotografického inštruktora pre krajské fotografické zbory a zúčastnil sa tiež začleňovania fotografických klubov do organizačnej štruktúry ROH. Okrem organizačných povinností publikoval množstvo článkov týkajúcich sa fotografickej chémie, zvlášť sa zaoberal problematikou nových spôsobov retuše, vyvolávania filmov a fotografických dosiek.
Přemysl Koblic na ulici
Koblicova pofebruárová tvorba bola silne sociálne angažovaná. Pod vplyvom Linhartovej teórie sociálnej fotografie tvoril spoločensky funkčnú a ideologicky čistú fotografiu. V kontraste s romantizujúcim poňatím proletariátu vyzdvihoval budovateľského ducha tvorivej metódy socialistického realizmu. Takto ponímaná výtvarnosť fotografie mala v prvom rade spĺňať ideovo-výchovné požiadavky. To znamená, že mala byť uvedomelo obsahová, kriticky podnetná, zbavená nánosov formalistického spiatočníctva. Koblic už v tridsiatych rokoch presadzoval zásadu nadradenosti obsahu nad formou, v budovateľských rokoch túto ideu pretransformoval do imperatívu podriadenosti obsahu agitácii a propagácii socializmu. Jeho fotografie z tohto obdobia sú stále na vysokej technickej úrovni, avšak chýba im obsahová presvedčivosť predošlých rokov.
Okrem fotografovania sa Koblic aj v päťdesiatych rokoch venoval písaniu príručiek, v ktorých oboznamoval čitateľa s teóriou socialistického realizmu, objasňoval spoločenské poslanie fotografie, z ktorej vyplývajú požiadavky na novú estetiku, vymedzujúca sa v protiklade k buržoáznemu kozmopolitizmu, naturalizmu a formalizmu. Prinášal aj praktické rady a tipy pre začínajúcich fotografov, prehľad nových technických postupov, ako aj technicko-organizačné pokyny pre zakladanie fotoklubov a organizovanie výstav a súťaží.
Přemysl Koblic sa stal jedným z najrešpektovanejších českých fotografov prvej polovice dvadsiateho storočia. Mal na to všetky predpoklady: odborné chemické vzdelanie, bohaté osobné skúsenosti, rozsiahlu fotografickú prax, výnimočný prehľad o vtedajšej fotografickej a kinematografickej technike. Experimentoval s chemikáliami, pripravoval vývojky podľa vlastných receptúr, pracoval s vlastnoručne zhotovenými fotoaparátmi, ale podieľal sa aj na vývoji továrensky vyrábaných tuzemských značiek. Fotografoval z nezvyčajných uhlov a nebál sa ani neobvyklých perspektív či deformácií obrazu. Významným dielom tiež prispel k zavedeniu českej odbornej terminológie v oblasti fotografie. Všetky svoje poznatky a skúsenosti dával ďalej k dispozícii čitateľom časopisov a knižných publikácií, či účastníkom kurzov a prednášok. Koblicov písomný prejav bol jednoduchý, vyjadrovanie myšlienok priamočiare, jazyk miestami už aj na tú dobu archaický. Niektoré postrehy zabalil do humornej formy, hoci tento spôsob v širších súvislostiach pôsobil kontraproduktívne, ako to môžeme vidieť na viacerých ohlasoch z dobovej tlače. Uprieť mu však nemožno, že jeho postrehy mali širokú odozvu a jeho koncept žánrovej fotografie je dodnes prekvapujúco moderný. Koblicove technické postupy v temnej komore sú – ako o tom svedčia aj tvorivé dielne v NTM – aj v súčasnosti inšpiratívne a právom pútajú pozornosť priaznivcov fotografie.
Zoznam bibliografických odkazov:
HERMANN, K.: Ing. Přemysl Koblic: Fotografování v plenéru. In: Fotografie 1937/38, č. 24, s. 382.
Kmochová, R. (et al.): Přemysl Koblic: fotograf, chemik, Praha 2014.
KOBLIC, P.: Fotografie blízkého výjevu. In: Fotografický obzor, 1941, č. 12, s. 167-169.
KOBLIC, P.: Fotografování v plenéru. 1937.
KOBLIC, P.: Méně diletantismu a více opravdovosti. In: Fotografický obzor, 1939, č. 9, s. 96-97.
KOBLIC, P.: Mezi proudy. In: Fotografický obzor, 1928, s. 37.
KOBLIC, P.: Něco o výjevu. In: Fotografický obzor, 1929, č. 8, s. 119-122.
KOBLIC, P.: Něco o výjevu. In: Fotografický obzor, 1929, č. 9, s. 134-137.
KOBLIC, P.: Poznámky k obrazům, úvodní slovo. In: Fotografický obzor 1936, č. 9, s. 209.
KOBLIC, P.: Příspěvek k fotografii nenadálých výjevů. In: Fotografie, 1938-39, č. 13, s. 195-204.
KOBLIC, P.: Širokoúhlá ruční fotografie. 1950.
KOBLIC, P.: V zájmu naší fotografie, svazového časopisu, jeho čtenářů a přispěvatelů. In: Fotografický obzor, 1936, č. 6, s. 121-123.
KOBLIC, P.: Zhotovujeme si sami fotografické přístroje. 1955.
KOBLIC, P.: Žánr – fotografie výjevů. 1931.
LINHART, L.: Sociální fotografie. Knihovna Levé fronty, 1934.
Štanzel, T.: Koblicova vývojka Pextral, Analog, 2014, č. 3, s. 59-63.
Štanzel, T.: Přínosy Přemysla Koblice ve fotografické technice a jejich využití v dnešní fotografické praxi. Sborník Historická fotografie 13/2014, s. 66-79.
Vácha, Z.: Fotografická pozůstalost Ing. Přemysla Koblice, průkopníka české amatérské fotografie. Sborník Historická fotografie 13/2014, s. 109-111.
Vácha, Z.: Fotografické počátky Přemysla Koblice. Sborník Historická fotografie 13/2014, s. 60-65.
Vrbová, P., Kmochová, R.: Praha objektivem Přemysla Koblice, Pražský sborník historický 42, 2014.
Pridaj komentár
