August Sander bol dokumentárny fotograf zaznamenávajúci typologické zmeny nemeckej spoločnosti počas troch štátnych zriadení – od Cisárstva, cez Weimarskú republiku až po národnosocialistické Nemecko. Série portrétnych štúdií ponúkajú objektívny pohľad naprieč spektrom všetkých spoločenských tried – priemyselníkov a statkárov, umelcov, športovcov, štátnych zamestnancov, živnostníkov, robotníkov, roľníkov, nezamestnaných, tulákov, invalidov. Sander vďaka precíznej metodológii a dokonale zvládnutým formálnym požiadavkám vytvoril unikátny album vrchovato napĺňajúci jeho základnú ambíciu – prostredníctvom fotografie podať nezaujaté svedectvo o spoločnosti a ľuďoch, ktorí ju tvorili.
August Sander: Autoportrét.
Meno Augusta Sandera sa nespája len s portrétnou fotografiou, hoci orientácia na humanitné aspekty fotografie je určujúcou zložkou jeho celoživotnej práce. Podstatou jeho tvorby bolo nezaujaté, objektívne pozorovanie skutočnosti pretavené umeleckou prácou do formálnej autenticity a dôsledne organizovaného konceptuálneho prístupu. Sanderov fotoaparát bol nástrojom umožňujúcim bezprostredné priblíženie sa k jeho súčasníkom a pomocou tohto vzťahu skúmanie povahy doby. Portréty, podobne ako krajinárske fotografie či fotografické štúdie architektúry a architektonických detailov podávajú svedectvo o Sanderovej pretrvávajúcej fascinácii ľuďmi a ich výtvormi.
August Sander: Mladí vidiečania, 1926.
August Sander sa narodil v Herdorfe 17. novembra 1876. Už v detskom veku, podobne ako veľa jeho rovesníkov, začal pracovať. Herdorf bolo v tom čase industrializované mestečko s prevažne banským a drevospracujúcim priemyslom. Bane nezamestnávali len miestnych ľudí, ale ponúkali prácu aj sezónnym robotníkom z Nemecka a Talianska. Toto pomerne nevľúdne, ale veľmi živé prostredie malo hlboký vplyv na mladého Sandera, ktorý si pozorne všímal rozdielne typy a povahy ľudí. Sanderovým detským snom bolo stať sa maliarom. Jedného dňa sa šťastnou náhodou stretol s fotografom, ktorého mal sprevádzať po okolitých horách. S úžasom sledoval prípravu fotoaparátu a celý nasledujúci proces, na konci ktorého ho ohromila výsledná fotografia. Od tej chvíle vedel, že raz bude fotografom.
V rodine nebolo nikdy peňazí nazvyš, a tak mládenec šetril fenig po fenigu. Napokon sa mu dostalo pomoci od strýka Daniela Junga, ktorý Sanderovi daroval fotoaparát 13x18 cm so všetkým potrebným príslušenstvom. Otec mu za domom postavil malú tmavú komoru, v ktorej sa mohol venovať rozvíjaniu svojich remeselných zručností. V kariére asistenta fotografa pokračoval aj počas vojenskej služby a krátko po jej skončení.
August Sander: Konfirmantka, 1913.
V roku 1899 začali Sanderove učňovské roky. Postupne prešiel štúdiami v Hagene, Magdeburgu, Lipsku, Halle. V Berlíne sa dostal do ateliéru Franza Kullericha, vyhľadávaného špecialistu na architektonickú a industriálnu fotografiu. S Kullerichovou pomocou si osvojil precíznosť, ktorá sa neskôr stala charakteristickým rysom Sanderovej fotografie. So skúsenosťami nadobudnutými v rôznych ateliéroch sa Sander zapísal na štúdium na Akadémii umení v Drážďanoch. Napokon sa v roku 1901 usadil v Linzi. Medzi zákazníkmi si vybudoval skvelú povesť a zakrátko jeho popularita prekročila úzky rámec provinčného mesta. Práca ateliérového fotografa v tom čase spočívala, podľa Sanderovho ironizujúceho popisu, v "presúvaní kulís a príprave scény ako z talianských šľachtických sídiel. Žiadané bolo rembrandtovské svetlo a premena kuchynských dievčat na elegantné dámy a radových vojačikov na hrdinských generálov. Zvyšok práce spočíval v retušovaní vrások." Sanderovi nebolo veľmi po chuti prispôsobovať sa požiadavkám pokleslého verejného vkusu. Umelecká fotografia neznamenala preňho lacnú napodobeninu impresionistickej maľby. Jeho fotografie mali byť naturalistickými štúdiami!
August Sander: Policajný dôstojník, 1925.
V prvých rokoch 20. storočia sa ambiciózny Sander pravidelne zúčastňoval výstav a súťaží. V roku 1903 získal štátnu cenu na súťaži v Linzi, o rok neskôr zlatú medailu vo Welse. V tom istom roku sa stal laureátom prvej ceny a nositeľom vyznamenia Čestného kríža na parížskej výstave v Paláci krásnych umení. V roku 1906 pri príležitosti Sanderovej rozsiahlej výstavy veľkorozmerných fotografií linecké noviny Tagespost okrem iného napísali: "Tieto portréty sa vyznačujú excelentným spracovaním. Strnulé štúdiové obrazy sú minulosťou, čas nudných retuší skončil – tu už viac nie je miesto pre vyhladené tváre, budúcnosť patrí expresívnym portrétom."
Aj v roku 1909 pokračovala žatva úspechov. Sander vystavoval a získal prestížne ocenenie na Výstave umení a remesiel v Linzi. V tomto roku v Rakúsku prepukla epidémia detskej obrny, ktorá postihla aj najstaršieho syna Sanderovcov, Ericha. Na radu rodinného lekára sa presťahovali do Kolína, kde sa Sander na krátky čas stal partnerom štúdia Blumberg a Herrmann, aby neskôr otvoril v neďalekom Lindenthale svoj vlastný ateliér. Sander bol pevne rozhodnutý vydať sa inou cestou ako konkurencia v Kolíne. „Neponúkam všedné obrázky aké produkujú veľké umelecké štúdiá v meste, ale obyčajné, prirodzené portréty, ktoré ukazujú človeka v jeho prirodzenom prostredí, vyzdvihujúce jeho osobitosť. Portréty, ktoré si právom zaslúžia ocenenie ako umelecké diela a ktoré sa stanú ozdobou príbytku," napísal bez zbytočnej skromnosti do reklamnej brožúry.
August Sander: Ateliér, 1938 (s fotografiami maliarov Seiwerta a Hoerleho).
Nečudo, že s takýmto avízom sa k nemu davy záujemcov nehrnuli. Keďže namiesto zákazníkov získal voľný čas, kúpil si bicykel, napakoval ruksak fotografickou výbavou a s ukážkami svojej tvorby začal brázdiť cesty Westerwaldu na povestných nedeľných výletoch. Ľud ocenil jeho úsilie a tak Sander niekoľko nasledujúcich rokov naháňal biznis na starom rozheganom velocipéde. V roku 1910 Sander, zaujatý šliapaním do pedálov a úvahami o spätosti človeka a prírody, dostal nápad, z ktorého mal vzísť jedinečný štýl produkujúci „jednoduché, prirodzené portréty, ktoré ukážu osobu v jej prirodzenom prostredí a zvýraznia jej osobitné črty.“
August Sander: Notár, 1924.
Sanderov umelecký rozlet pribrzdili udalosti z roku 1914. Vojnové roky strávil ako medik rezervista vo Francúzsku a Belgicku. Po demobilizácii sa venoval zapĺňaniu medzier vo formálnom vzdelaní. Ovplyvnilo ho najmä čítanie Goetheho, Rielkeho, Thomasa Manna, Zweiga, Schillera, Schopenhauera a Nietzscheho. Ale medzi jeho vzácnymi zväzkami sa nachádzali aj obskúrne diela, napr. Lavaterova esej O vzťahu medzi morálnou a fyzickou krásou alebo renesančný zväzok Kniha stavov (Ständebüch, 1568), pojednávajúce o spoločenskej hierarchii, či Holbainov Tanec so Smrťou (Totentanz, 1538), ilustrované zrkadlo stredovekej spoločnosti.
Ucelený filozofický systém z týchto rôznorodých prameňov prirodzene nemohol vzniknúť. Sander však pochopil, že príroda a spoločnosť tvoria organickú jednotu, a tento celok stojí za hlbšie skúmanie. V holistickom chápaní jednoty sveta treba hľadať zdroje Sanderovej posadnutosti taxonómiou, klasifikáciami a hierarchiami. Medzi starými personifikáciami spoločenských typov a Sanderovým projektom je ale podstatný rozdiel, ktorým je dôraz na špecifické črty jednotlivých sociálnych vrstiev. Sander nadviazal na fyziognomistov, rozšíril tento koncept posunom od osobných psychologických čŕt k charakteristikám spoločným celým ekonomickým, profesným alebo spoločenským vrstvám. Zároveň Sander pridal k fotografiám len stručný sprievodný text uvádzajúci spravidla iba zamestnanie alebo sociálny status portrétovanej osoby. Divákovi tak ponechal slobodný priestor pre vlastnú skúsenosť s obrazom.
August Sander: Vojnový invalid, 1928.
V rokoch Weimarskej Republiky pôsobili v Kolíne dve výrazné intelektuálne skupiny. Jedna kládla dôraz na obraz vytvorený maximálne zjednodušenými geometrickými formami. Druhá, združujúca pokrokových umelcov (gruppe progressiver künstler, 1920-1933), zastávala triezvejšie stanovisko ovplyvnené najmä hnutím Novej objektivity. Maliari Heinrich Hoerle, Franz Wilhelm Seiwert, Gerd Arntz a Jankel Adler sa usilovali skĺbiť konštruktivizmus s objektivitou a avantgardné názory s politickou angažovanosťou. Sanderovo stanovisko sa formovalo práve v kritickej konfrontácii týchto názorov. Magazín A bis Z sa stal platformu pre uverejnenie ukážok zo Sanderovho fotografického portfólia. Plodné diskusie s priateľmi, končiace zvyčajne Sanderovým virtuóznym prednesom nemeckých piesní, mu pomohli ujasniť si cieľ jeho práce. Tým sa stala fotografia, ktorá bola súčasne dokumentom i spoločenským zrkadlom epochy bez toho, aby portrétované osoby boli zobrazované podľa strihu moderných ideológií.
August Sander: Maliar (Anton Räderscheidt), 1927.
Začiatkom 20. rokov popri formálnych zmenách Sander začal experimentovať aj s materiálnym substrátom fotografie. Opustil gumotlač a začal produkovať portréty na lesklých kriedových papieroch, čo bola vtedy doména komerčnej, architektonickej a industriálnej fotografie. V porovnaní s ušľachtilými tlačami sa fotografie na báze solí striebra vyznačovali ostrými, zreteľnými detailami a bohatým tónovaním obrazu. Sander zároveň potlačil expresivitu portrétovaných osôb. Vďaka tomuto posunu sa portréty stali dokumentmi, osoby stratili svoju individuálnu jedinečnosť a stali sa typmi v sociologickom zmysle. S tým napokon súvisí aj preorganizovanie Sanderovho archívu. Pôvodné menné usporiadanie nahradil zoradením podľa typu. Logickým vyústením tohto procesu bola svojská reinterpretácia princípov pozitivistickej filozofie a jej vedeckých aplikácií, odkiaľ bol už len krok k vytvoreniu dlhodobého projektu typologizácie a klasifikácie nemeckej spoločnosti.
August Sander: Nezamestnaný, 1928.
Sander veril, že pomocou typov reprezentujúcich spoločenské rozvrstvenie môže vytvoriť obrovské encyklopedické dielo, ktorému dal sebavedomý názov Ľudia 20. storočia (Menschen des 20. Jahrhunderts). Preto bolo potrebné zhromaždiť širokú panorámu typov reprezentujúcich rôzne spoločenské vrstvy v ich prirodzenom prostredí. Tento projekt mal podľa Sandera mapovať cestu „od najvyšších vrcholkov kultúry až k spodným vrstvám idiotov v jemnej umeleckej gradácii.“ Sander, ovplyvnený pozitivizmom, frenológiou a podobnými populárnymi náukami, dospel k presvedčeniu, že pomocou nemanipulovanej fotografie môžeme získať objektívnu reprezentáciu prírody a spoločnosti, a teda aj bezprostredný, nefalšovaný prístup k univerzálnemu poznaniu. Vďaka umeleckej reinterpretácii princípov pozitivizmu a ich uplatnenia v portrétnej praxi sa Sanderovi podarilo vytvoriť fotografický archív nemeckého národa pôsobivej hĺbky a sily.
August Sander: Cukrár, 1928.
Zároveň treba kriticky podotknúť, že Sanderova snaha o exaktnú fotografiu viedla často k strnulým pózam a neosobným výrazom portrétovaných ľudí. V jeho portfóliu len zriedka nájdeme záznam akcie, zmrazenie kritického časového výseku vo vývine scény. Naopak, poznávacím znakom Sanderovej fotografie je sošnosť postáv, ich meravá fyziognómia a zjavná nezúčastnenosť na špecifickom momente, zvýraznená absenciou záujmu fotografa o momentálne duševné rozpoloženie človeka. Inými slovami, Sander formálne neutralizoval individuálne charakteristiky osobnosti. Podarilo sa mu zachytiť sociálny typ, avšak za cenu straty životnej dynamiky.
August Sander: Obuvník, 1940-42.
Vytvorenie rozsiahleho systematického katalógu portrétov malo ešte inú motiváciu. Podľa Sandera „jednotlivé fotografie sú len mozaikou; aby bolo možné rozumné použitie fotografií, je nutné vnímať ich v rámci zmysluplného celku.“ Preto bolo pre Sandera publikovanie fotografií v knižnom zväzku také mimoriadne dôležité. Kniha pôsobila ako organizačný princíp a vyhradený priestor pre syntézu ideí. Jednotlivý obraz Sander podriadil celku a následneho začlenenil do širšieho kontextu.
Okruh kolínskej bohémy prispel výraznou mierou ktomu, že fotografická kniha bola prijatá ako formát schopný nielen esteticky zaujať, ale aj dosiahnuť komerčný efekt. Sanderovou prvotinou bola kniha Naša vlasť (Unsere Heimat, 1924), ale skutočný úspech prišiel až s publikáciou Tvár doby (Antlitz der Zeit, 1929), ktorá rezonovala s moderným pohľadom na funkciu fotografie. Autor sa tu už cieľavedome odklonil od ušľachtilých tlačí a na rozdiel od tradície nemeckého expresionizmu toto portfólio nesie znaky priamej fotografie, chápanej ako nemanipulovaný sociologický dokument. Dokonalé zvládnutie fotografickej techniky umožnilo Sanderovi hlboký prienik do podstaty vzťahov medzi človekom a spoločnosťou. Tvrdil, že „veci treba vidieť také aké sú, nie aké chceme aby boli.“
Tvár doby, obrazová kronika Weimarskej Republiky s predslovom spisovateľa Alfreda Döblina, obsahuje ukážky Sanderovho brilantného portrétneho umenia. Divák tu môže nájsť také skvosty ako napr. Mladí roľníci, Cukrár alebo Zámočník. Už v týchto snímkach je prítomná charakteristická črta Sanderovho chápania fotografie, korešpondujúca s aktuálnym trendom nemeckej fotografie – s požiadavkou na „umeleckú vernosť“. V20. rokoch 20. storočia moderná nemecká fotografia začala programovo zavádzať nové konceptuálne normy obrazovej reprezentácie skutočnosti. Vysoká miera autenticity takéhoto obrazu umožnila zaznamenávať a následne vedecky analyzovať reálny svet očistený od nánosov subjektívne skresľujúcich skutočnosť. Príkladom môže byť menej známy cyklus fotografií rurálnych archetypov Sardínie z roku 1927, ktoré Sander zaznamenal na spoločnej trojmesačnej ceste so spisovateľom Ludwigom Matharom.
August Sander: Sardínia, 1927.
V roku 1933, po nástupe NSDAP k moci, bola na index zakázaných kníh zaradená aj Sanderova Tvár doby. Zrejme to spôsobilo zobrazenie nemeckej spoločnosti ako pestrej variety rôznych diametrálne odlišných typov ľudí, čo ostro kontrastovalo s obrazom nemectva ako jednoliatej čistej rasy. Sander sa dostal do konfliktu s mocou v priestore starej intelektuálnej tradície, ktorou bol koncept fyziognómie. Ak fundamentom ideológov Tretej Ríše (A. Dresler, K. K. Eberlein) bol hrdinský mýtus čistej árijskej rasy, v popredí Sanderovej portrétnej fotografie je nemecký človek v konkrétnych súradniciach spoločenského postavenia, neraz na hraniciach groteskného zobrazenia.
August Sander: Muž s kongenitálnou hypotyreózou, 1924.
Napriek nepriaznivým okolnostiam Sander pokračoval v práci na menej provokujúcich publikáciách. Rozširoval archív flóry Porýnia a Kolínskej architektúry. Vydal sériu piatich kníh pod spoločným názvom Nemecké kraje, nemeckí ľudia (Deutsche Lande, Deutsche Menschen), mapujúcich rôzne kraje Nemecka s ich obyvateľstvom. Historickou kuriozitou je fakt, že Sanderov konflikt s mocou prebiehal aj na úrovni jazyka. Posledné tri zväzky vyšli pod názvom Deutsche Lande, Deutsche Volk, ako ozvena ríšskeho rasového mýtu.
August Sander: Pohľad z Wolkenburgu, 1937.
Na začiatku 2. svetovej vojny sa Sanderovci presťahovali do malej dediny Kuchhausen. Ich nový príbytok bol nanešťastie príliš malý na to, aby doň mohli presťahovať aj celý Sanderov obsiahly archív. Negatívy a ostatné príslušenstvo, ktoré ostalo v Kolíne, bolo nakoniec zničené. Paradoxne nie v dôsledku spojeneckého bombardovania mesta, ale pri požiari založenom počas povojnového rabovania. Sanderovo predsavzatie vytvoriť ucelený súborný archív portrétov preto nemohlo byť zavŕšené v intenciách pôvodného projektu Ľudia 20. storočia z roku 1910.
August Sander: Cestári, 1928.
V povojnovom období sa začala prehlbovať Sanderova izolovanosť od hlavného smerovania nemeckej fotografie. Už dávnejšie bol na vzostupe trend malých fotoáparátov a redakcie novín a časopisov čoraz viac uprednostňovali subjektívny dokument. Navyše väčšina Sanderových priateľov bola po smrti alebo roztrúsená vo všetkých kútoch sveta. Napriek tomu pokračoval v systematizácii zvyšku archívu a príprave výstav. Popri týchto aktivitách medzi rokmi 1946-1952 skompletizoval šestnásť portfólií Kolína obsahujúcich 412 fotografií a negatívov zrokov 1920-1939 do súbornej kolekcie Kolín aký bol (Köln wie es war). V roku 1962 Sander publikoval druhú, rozšírenú edíciu portrétov pod názvom Zrkadlo Nemcov (Deutschenspiegel, 1962). August Sander zomrel v Kolíne 20. apríla 1964.
August Sander: Kolín, 1932.
Dnes si ceníme Sanderove fotografie najmä z toho dôvodu, že sú kronikou búrlivých rokov prvej polovice 20. storočia. Tento archív spája historiografické, sociologické, estetické a filozofické momenty do komplexného obrazu jemne rozvrstvenej nemeckej spoločnosti v časovom horizonte piatich desaťročí. Na okraji záujmu by však rozhodne nemali ostávať ani Sanderove fotografie dokumentujúce prírodu, vidiek a priemyselnú krajinu či architektúru a architektonický detail.
August Sander: Kolín, 1937.
Stopy Sanderovho vplyvu môžeme nájsť napríklad v Američanoch Roberta Franka alebo v industriálnych fotografických cykloch Hilly a Bernda Becherovcov, ale aj v dielach súčasných fotografiek, zvlášť v oblasti konceptuálnej portrétnej fotografie, napr. Rineke Dijkstra alebo Catherine Opie. V roku 1992 získal Sanderov archív Kultúrny Fond v Kolíne, ktorý publikuje reedície Sanderových kníh a podieľa sa na príprave výstav jeho fotografií.
Zoznam bibliografických odkazov:
Bertonati, Emilio: Die neue Sachlichkeit in Deutschland. Milan: Fratelli Fabbri Editori, 1969.
Conrath-Scholl, Gabriele (ed.): August Sander. Sehen, Beobachten und Denken. Photographien. Munich: Schirmer/Mosel Verlag, 2009 (exh. cat.).
Conrath-Scholl, Gabriele, Hochleitner, Martin, Lange, Susanne: August Sander: Linzer Jahre, 1901-1909. Munich: Schirmer/Mosel Verlag 2006.
Conrath-Scholl, Gabriele, Lange, Susanne: August Sander: People of the 20th Century. The Development of a Concept. In: August Sander. People of the 20th Century. Munich: Die Photographishe Sammlung/SK Stiftung Kultur, Schirmer/Mosel, 2017.
Conrath-Scholl, Gabriele, Scheuren, Elmar: August Sander. Das Gesicht der Landschaft. Rhein und Siebengebirge. Königswinter: Siebengebirgsmuseum der Stadt Königswinter e.V., 2017 (exh. cat.).
Döblin, Alexander: Faces, images and their truth. In: Sander, August: Face of the Time. Munich: Shirmer´s Visual Library, 1994.
Dresler, Adolf: Deutsche Kunst und entartete „Kunst“: Kunstwerk und Zerrbild als Spiegel der Weltanschauung. Munich: Deutscher Volksverlag, 1938.
Graeve Ingelmann, Inka (ed.): Menschen vor Flusslandschaft. August Sander und die Fotografie der Gegenwart aus der Sammlung Lothar Schirmer. Munich: Schirmer/Mosel Verlag, Pinakothek der Moderne, 2014 (exh. cat.).
Harz, John von: August Sander: Aperture Masters of Photography. New York: Aperture Books, 1997.
Kemp, Wolfgang (ed.): August Sander. Rheinlandschaften. Photographien 1929–1946. Munich: Schirmer/Mosel, 2014.
Lange, Susanne: A Testimony to Photography: Reflections on the Life and Work of August Sander. In: Heiting, Manfred (ed.): August Sander, 1876-1964. New York: Taschen, 1999.
Matz, Reinhard: August Sanders Köln wie es war. Köln: Greven Verlag, 2016.
Mellor, David (ed.): Germany: The New Photography. London: 1978.
Neaf, Weston (ed.): August Sander: Photographs from The J. Paul Getty Museum. Los Angeles: J. Paul Getty Museum, 2000.
Sander, August (Halley, Anne, trans.): Photography as a Universal Language. In: Massachusetts Review, vol. XIX, no. 4, 1978, pp. 663-679.
Sander, August: Face of the Time. Munich: Shirmer´s Visual Library, 1994.
Sander, August: Photographs of an Epoch. Aperture: New York, 1980.
Sander, Gerd: August Sander: In der Photographie gibt es keine ungeklärten Schatten! Köln: August Sander Archives/Stiftung City-Treff Köln, 1994.
Sander, Gunther: August Sander: Citizens of Twentieth Century. Cambridge, Ma.: MIT Press, 1986.
Pridaj komentár
