Cestovanie po Myanmare (Barme) je nielen putovaním v priestore, ale i v čase. Priestor je obmedzený, bez povolenia je prístupných len približne 30 % územia. Keď sa však dostanete na vidiek, máte zrazu pocit že ste sa presunuli o niekoľko storočí späť.
Cestná infraštruktára nie je rozvinutá. Prvú diaľnicu, medzi Yangonom a Mandalay, začali budovať len nedávno. Vhodnejšie je využiť letecké presuny. Lokálne lety ponúka niekoľko domácich prepravcov. Ide vlastne o akýsi každodenný “okružný let” s niekoľkými medzipristátiami. Lietadlá vzlietnu skoro ráno v Yangone a smerujú po rovnakej trase, pričom absolvujú niekoľko krátkych zastávok: v Nyang U (pri Bagane), v Mandalay, Heho (pri jazere Inle) a vrátia sa späť do Yangonu. Z tohto dôvodu všetky cestovné kancelárie ponúkajú takmer rovnaký okruh po krajine.
Keď lietadlo vzlietne, ponáhľa sa. Medzipristátia na ďalších miestach môžu byť aj oveľa skôr ako je uvedené v “letovom poriadku”. Na letenke nemáte uvedené konkrétne miesto na sedenie. Každý si sadne tam, kde je voľné. Keď sa lietadlo naplní, štartuje. Preto treba byť na letisku viac ako dve hodiny pred odletom. Zistiť že ide práve Vaše lietadlo tiež nie je celkom jednoduché. Treba sledovať zriadenca s tabuľou. Keď tento “Myanmarťan” vybehne s tabuľou nad hlavou, text je len v jazyku miestneho kmeňa. Vtedy sa treba rýchlo pratať k jedinej bráne cez ktorú sa vstupuje na plochu. To, či nastupujete do správneho lietadla, kontrolujú podľa farebnej samolepky nalepenej na tričku, ktorá sa fasuje pri vchode na letisko.
Mandalay
Presun do Manadalay bol bezproblémový. Lietadlo pristalo po lete trvajúcom necelú hodinu, a to ešte skôr, ako malo vzlietnuť z predchádzajúceho letiska v Nyang U.
Mandalay je významným mestom v centrálnej časti krajiny. V minulosti bolo hlavným mestom, rovnako ako aj ďalšie mestá v okolí – Amarapura, Inwa a Mingun. Navštevované sú najmä pre množstvo významných chrámov a pamiatok. Krajinu tu lemuje mohutná rieka Irawady.
Najväčšiu pozornosť však púta veľmi fotogenický most U-Bein. Tento najdlhší most z teakového dreva na svete, merajúci 1200 metrov, bol postavený v roku 1849 bez jediného klinca a dodnes slúži svojmu účelu. Nachádza sa v meste Inwa, ktoré je dnes okrajovou časťou Mandalay.
U Bein Bridge je magnetom pre fotografov z celého sveta. Každý večer sa počas západu slnka pohne množstvo lodiek z brehu z cieľom vyčkať na vodnej ploche až kým sa žeravý kotúč nestratí niekde v zahmlených diaľavách...
Kalaw - Heho – Inle
Poslednou oblasťou, ktorú sme navštívili je horská krajina pri meste Heho a jazero Inle. Presun lietadlom z Mandaday do Heho bol pomerne zdĺhavý. Lietadlo meškalo už z Yangonu, údajne pre hmlu. Potom nasledoval 3-hodinový presun do hôr, počas ktorého sme prešli nie viac ako 70 km.
Cesty v Barme začali budovať Briti pred rokom 1947 v štýle jeden spevnený pruh a po bokoch dva pruhy v prachu alebo blate, na uhýbanie. Po skončení britskej nadvlády „Myanmarťania“ - možno z trucu – dopravu presmerovali do pravého pruhu. Na rozdiel od okolitých krajín, kde sa jazdí vľavo. Autá majú však aj dnes riadenie na opačnej strane, teda vpravo. Keď sme sa ich pýtali prečo nemajú autá s riadením vľavo, tak nechápali prečo by to malo byť inak. Vysvetlili nám, že autá s volantom na ľavej strane sú oveľa drahšie. Do krajiny sa totiž dovážajú výlučne ojazdené autá s riadením vpravo z okolitých krajín (Thajsko, Kamboďža, India, Malajzia) alebo z Japonska.
Tridsaťročné auto sa tu pokladá za zánovné. Na Toyote Carina približne takéhoto veku nás vozili Šánskom štáte okolo jazera Inle. V tejto oblasti osobné auto takmer nikto nemá, pokladá sa za luxus. Rodina sa odvezie na motorke. Pri väčšom počte cestujúcich je potom vhodnejším riešením auto nákladné, na ňom sa odvezie aj celá ulica. Jazda po jednopruhovej ceste je adrenalín. Ak idú oproti sebe dve autá, v poslednej chvíli sa uhne za krajnicu ten, kto je menší...
Noc sme strávili na horskej chate pri meste Kalaw, v nadmorskej výške 1400 m. n.m. Nie je to mimoriadna výška, napriek tomu sa táto horská oblasť prirovnáva k Tibetu. Miestne horské kmene Tibeťanov trochu pripomínajú. Ráno nás tu vítal mráz, avšak cez deň, po presune na jazero Inle teplota vystúpila na 30 stupňov.
Predpoludním sme navštívili chýrečný trh v meste Heho. Mali sme šťastie, koná sa len každý piaty deň. Schádzajú sa sem ľudia z hôr predať svoje produkty. Rozprávajú siedmimi rozličnými jazykmi a vzájomne si nerozumejú. Motajúc sa úzkymi priechodmi medzi trhovníkmi zrazu máme pocit, že podobne musel vyzerať trh aj v stredoveku.
Nasledovalo spoznávanie života na jazere Inle. Plavili sme sa na veľmi úzkom a dlhom člne. Miestni ho používajú bez motora, poháňajú sa veslom omotaným okolo nohy, tuším je to svetová rarita. Plavba vám pripadá ako cesta odnikadiaľ nikam...voda sa tu prelína s pevninou a pevnina s vodou celkom nepozorovane, Niekde sú len úzke kanály a niekde široká vodná hladina, niektoré ostrovy sú plávajúce, niektoré skutočné. Z plytkého dna trčia koly, niekde na nich stoje celé osady, všetko je popretkávané vodnými hyacintami a kvetmi. Život tu pulzuje len meter či dva nad hladinou.
Najsilnejším zážitkom bol kláštor Shwe Yaungwe, nachádzajúci sa v blízkosti jazera, v ktorom je škola pre malých mníchov. Tu sa zastavil čas. Neuveriteľný pokoj, žiadni turisti. Vnímame len slabé poryvy vetra a pridusenú vravu malých Budhov...
Keď sme sa vracali do Bangkoku, oboch nás napadla tá istá vec: „Ako dlho ešte vydrží tento skanzen ázijskej histórie? Čo z neho spraví narastajúci turistický ruch?“ Vplyv Západu tu už začína byť citeľný a spolu s demokratizačnými procesmi bude narastať. Možno o desať rokov sa na nás nebude usmievať žena s tanakou na tvári a hovoriť „Welcome to Myanmar“, ale bude nás vítať známy nápis „Welcome to McDonald“.
Prvá časť:
http://www.ephoto.sk/komunita/clanky-uzivatelov/558/golden-land-myanmar/
Zdroje:
Lonely Planet: Myanmar (Burma), 2011
Olga Walló: Pohled profesionálního prúvodce, Barma, ifp publishing, 2010
National Geografic: Barma, země stínú, srpen 2011
Lidé a Země: Barma, ráj pod dozorem, 08/2012
Cestná infraštruktára nie je rozvinutá. Prvú diaľnicu, medzi Yangonom a Mandalay, začali budovať len nedávno. Vhodnejšie je využiť letecké presuny. Lokálne lety ponúka niekoľko domácich prepravcov. Ide vlastne o akýsi každodenný “okružný let” s niekoľkými medzipristátiami. Lietadlá vzlietnu skoro ráno v Yangone a smerujú po rovnakej trase, pričom absolvujú niekoľko krátkych zastávok: v Nyang U (pri Bagane), v Mandalay, Heho (pri jazere Inle) a vrátia sa späť do Yangonu. Z tohto dôvodu všetky cestovné kancelárie ponúkajú takmer rovnaký okruh po krajine.
Keď lietadlo vzlietne, ponáhľa sa. Medzipristátia na ďalších miestach môžu byť aj oveľa skôr ako je uvedené v “letovom poriadku”. Na letenke nemáte uvedené konkrétne miesto na sedenie. Každý si sadne tam, kde je voľné. Keď sa lietadlo naplní, štartuje. Preto treba byť na letisku viac ako dve hodiny pred odletom. Zistiť že ide práve Vaše lietadlo tiež nie je celkom jednoduché. Treba sledovať zriadenca s tabuľou. Keď tento “Myanmarťan” vybehne s tabuľou nad hlavou, text je len v jazyku miestneho kmeňa. Vtedy sa treba rýchlo pratať k jedinej bráne cez ktorú sa vstupuje na plochu. To, či nastupujete do správneho lietadla, kontrolujú podľa farebnej samolepky nalepenej na tričku, ktorá sa fasuje pri vchode na letisko.
Mandalay
Presun do Manadalay bol bezproblémový. Lietadlo pristalo po lete trvajúcom necelú hodinu, a to ešte skôr, ako malo vzlietnuť z predchádzajúceho letiska v Nyang U.
Mandalay je významným mestom v centrálnej časti krajiny. V minulosti bolo hlavným mestom, rovnako ako aj ďalšie mestá v okolí – Amarapura, Inwa a Mingun. Navštevované sú najmä pre množstvo významných chrámov a pamiatok. Krajinu tu lemuje mohutná rieka Irawady.
Najväčšiu pozornosť však púta veľmi fotogenický most U-Bein. Tento najdlhší most z teakového dreva na svete, merajúci 1200 metrov, bol postavený v roku 1849 bez jediného klinca a dodnes slúži svojmu účelu. Nachádza sa v meste Inwa, ktoré je dnes okrajovou časťou Mandalay.
U Bein Bridge je magnetom pre fotografov z celého sveta. Každý večer sa počas západu slnka pohne množstvo lodiek z brehu z cieľom vyčkať na vodnej ploche až kým sa žeravý kotúč nestratí niekde v zahmlených diaľavách...
Kalaw - Heho – Inle
Poslednou oblasťou, ktorú sme navštívili je horská krajina pri meste Heho a jazero Inle. Presun lietadlom z Mandaday do Heho bol pomerne zdĺhavý. Lietadlo meškalo už z Yangonu, údajne pre hmlu. Potom nasledoval 3-hodinový presun do hôr, počas ktorého sme prešli nie viac ako 70 km.
Cesty v Barme začali budovať Briti pred rokom 1947 v štýle jeden spevnený pruh a po bokoch dva pruhy v prachu alebo blate, na uhýbanie. Po skončení britskej nadvlády „Myanmarťania“ - možno z trucu – dopravu presmerovali do pravého pruhu. Na rozdiel od okolitých krajín, kde sa jazdí vľavo. Autá majú však aj dnes riadenie na opačnej strane, teda vpravo. Keď sme sa ich pýtali prečo nemajú autá s riadením vľavo, tak nechápali prečo by to malo byť inak. Vysvetlili nám, že autá s volantom na ľavej strane sú oveľa drahšie. Do krajiny sa totiž dovážajú výlučne ojazdené autá s riadením vpravo z okolitých krajín (Thajsko, Kamboďža, India, Malajzia) alebo z Japonska.
Tridsaťročné auto sa tu pokladá za zánovné. Na Toyote Carina približne takéhoto veku nás vozili Šánskom štáte okolo jazera Inle. V tejto oblasti osobné auto takmer nikto nemá, pokladá sa za luxus. Rodina sa odvezie na motorke. Pri väčšom počte cestujúcich je potom vhodnejším riešením auto nákladné, na ňom sa odvezie aj celá ulica. Jazda po jednopruhovej ceste je adrenalín. Ak idú oproti sebe dve autá, v poslednej chvíli sa uhne za krajnicu ten, kto je menší...
Noc sme strávili na horskej chate pri meste Kalaw, v nadmorskej výške 1400 m. n.m. Nie je to mimoriadna výška, napriek tomu sa táto horská oblasť prirovnáva k Tibetu. Miestne horské kmene Tibeťanov trochu pripomínajú. Ráno nás tu vítal mráz, avšak cez deň, po presune na jazero Inle teplota vystúpila na 30 stupňov.
Predpoludním sme navštívili chýrečný trh v meste Heho. Mali sme šťastie, koná sa len každý piaty deň. Schádzajú sa sem ľudia z hôr predať svoje produkty. Rozprávajú siedmimi rozličnými jazykmi a vzájomne si nerozumejú. Motajúc sa úzkymi priechodmi medzi trhovníkmi zrazu máme pocit, že podobne musel vyzerať trh aj v stredoveku.
Nasledovalo spoznávanie života na jazere Inle. Plavili sme sa na veľmi úzkom a dlhom člne. Miestni ho používajú bez motora, poháňajú sa veslom omotaným okolo nohy, tuším je to svetová rarita. Plavba vám pripadá ako cesta odnikadiaľ nikam...voda sa tu prelína s pevninou a pevnina s vodou celkom nepozorovane, Niekde sú len úzke kanály a niekde široká vodná hladina, niektoré ostrovy sú plávajúce, niektoré skutočné. Z plytkého dna trčia koly, niekde na nich stoje celé osady, všetko je popretkávané vodnými hyacintami a kvetmi. Život tu pulzuje len meter či dva nad hladinou.
Najsilnejším zážitkom bol kláštor Shwe Yaungwe, nachádzajúci sa v blízkosti jazera, v ktorom je škola pre malých mníchov. Tu sa zastavil čas. Neuveriteľný pokoj, žiadni turisti. Vnímame len slabé poryvy vetra a pridusenú vravu malých Budhov...
Keď sme sa vracali do Bangkoku, oboch nás napadla tá istá vec: „Ako dlho ešte vydrží tento skanzen ázijskej histórie? Čo z neho spraví narastajúci turistický ruch?“ Vplyv Západu tu už začína byť citeľný a spolu s demokratizačnými procesmi bude narastať. Možno o desať rokov sa na nás nebude usmievať žena s tanakou na tvári a hovoriť „Welcome to Myanmar“, ale bude nás vítať známy nápis „Welcome to McDonald“.
Prvá časť:
http://www.ephoto.sk/komunita/clanky-uzivatelov/558/golden-land-myanmar/
Zdroje:
Lonely Planet: Myanmar (Burma), 2011
Olga Walló: Pohled profesionálního prúvodce, Barma, ifp publishing, 2010
National Geografic: Barma, země stínú, srpen 2011
Lidé a Země: Barma, ráj pod dozorem, 08/2012
Pridaj komentár
...bola z ruky a nebolo už času...namiesto toho sme navštívili Bago, ktoré je bližšie k Yangonu...diky za zastavenie
