Dlhší čas som sa pohrával s myšlienkou negatívy prefocovať – princíp by mal byť jednoduchý a predpokladal som, že prefotením negatívu získam obrázok v približne rozlíšení snímača. Od myšlienky k zostrojeniu funkčného mechanizmu, ktorý by to umožnil, som napokon nepristúpil – svojich približne 1600 políčok negatívov som úspešne zoskenoval skenerom CanoScan8800F.
Uplynul nejaký čas a keďže môj strýko bol nadšený fotograf a viem, že medzi svojimi negatívmi má nafotenú celú širokú rodinu od zhruba šesťdesiatych rokov až takmer po súčasnosť, zašiel som za ním, reku, dajte negatívy, ja ich zoskenujem, budete mať fotky aj vy aj ja. Strýko na to, nie je problém, odbehol a do piatich minút doniesol škatuľu s asi štyrmi kilami negatívov. (foto pod blogom)
Po skúsenostiach zo skenovaním mojich negatívov, ktorých bolo nepomerne menej a boli to na 95% kinofilmy a pri predstave, koľko vrások mi pribudne a koľko vlasov ubudne, než to budem mať zoskenované, sa myšlienka prefocovania neodbytne vrátila. Mám foťák s rozlíšením 21 Mpx, nastavím a cvaknem – takto niekoľkotisíckrát a mám to. To by v tom bol čert, aby proces nebol rýchlejší, než skenerom. A pri tom rozlíšení snímača by v tom bol ďalší čert, aby mi to hoci na výtlačok s 30 cm na dlhšiu stranu nestačilo.
Začal som si v hlave budovať predstavu riešenia. Pôvodne som zamýšľal niečo ako svetelný stôl na ktorý by som negatív prikryl sklom, zhora fotil a zospodu blýskal. Toto som zavrhol – celkovo som zavrhol riešenie, kde by negatív bol v niečom vložený, či už by to bolo sklo alebo plexisklo. Dôvody boli v zásade v dvoch rovinách – prvá- prach, ktorý by tam vnikal a možné odlesky, druhá – prácne narábanie s negatívom, ak by som mal s každým políčkom otvoriť niečo zo skla, alebo plexiskla, zodral by som si prsty a rozhodne by to neprospelo časovej úspore o ktorú mi išlo najviac. Chcel som niečo kam negatív raz vložím a potom len kúsok posuniem. Niečo ako rozprávkový film v časoch hlbokého socializmu na detskej premietačke DIA. V rozpoložení, ako postupovať ma
kolega z fotoklubu upozornil na tento odkaz: http://jozefpeniak.blogspot.sk/2011/01/skatula-od-topanok-namiesto-skeneru.html
To bolo niečo, čo sa mi pozdávalo, zodpovedalo mojej predstave a utvrdilo ma v správnosti mojich úvah.
Tým, že negatívy boli dlhé roky stočené, niektoré do veľmi malej ruličky – bolo treba zabezpečiť, aby riešenie negatív naplo do roviny, zavrhol som predstavu preprať a vysušiť negatívy, aby sa trošku vyrovnali – na to jednoducho nemám dostatok priestoru, času ani chuti. Druhá vec – je celkom reálne, že mňa bude zaujímať skutočne kvalitný sken len zo zlomku celkového množstva negatívov. Na druhej strane, ak už negatív prefotím, mohol by som získať materiál, ktorý bude stačiť na zhotovenie fotografie v rozmere A4 a na to by prefotený negatív s cieľovým rozmerom povedzme 3000 x na dlhšiu stranu mohol stačiť. Potreboval som teda dostatočne rýchly proces spracovania negatívov do digitálnej podoby a zároveň s tým systematizovať a označovať, čo kde je – namotané filmy v ruličkách s priemerom až do 12 cm sa nevyznačujú veľkou mierou usporiadanosti a prehľadu. A ak bude treba tých niekoľko desiatok políčok si dodatočne vyhľadám a zoskenujem. Riešenie teda malo zabezpečiť aby bol film hlavne pevne napnutý a zároveň by sa mal dať relatívne ľahko posúvať. Kto pozná prácu s plochým skenerom a rámikom na zvitkový film, vie, že i práca s filmom dokonale vyrovnaným je lotéria a po zatvorení dekla na skeneri plocha filmu nie vždy zostane v ideálnej rovine voči snímaču. Nehovoriac o labilite samotného rámika a jeho vytrvalej neschopnosti film pevne a bezpečne uchopiť.
Problém som rozdeliť na tri časti – uchopenie negatívu, svietenie, spôsob fotenia.
Uchopenie negatívu.
Z 10 ks školských pravítok som zmontoval rámik (foto pod blogom). Postup bol v zásade jednoduchý – premyslel som si, ako by rámik mal fungovať – negatív by sa mal dostatočne ľahko nasúvať a rámik by ho mal dostatočne pevne držať, ale nie tak pevne, aby ma trafil šľak pri posúvaní. Základ rámika som mal za zhruba 4 hodiny práce hotový. (nerátam čas, počas ktorého som si to vizualizoval a premietal v hlave). Bolo mi jasné, že medzi pravítkami musí byť dostatočný priestor na negatív (rámik som zamýšľal vyrobiť pre zvitkový film), tam je technického negatívu bez osvitu cca 2-3 mm po krajoch, na druhej strane, bolo nutné vyriešiť, aby negatív vo vodiacom priestore neločkal ako malá detská nôžka v otcových gumákoch. To sa mi podarilo na tretíkrát systémom známym z večerníčkov o Patovi a Matovi - skrátka technológiou „a je to“ som niečo vyrobil a potom som zistil, že to nefunguje – takto som zavrhol dve prácne vyrobené riešenia a stratil som s tým dva večery. Tretí pokus sa podaril a funguje. Po prekonaní problému vodiacich líšt ma celkom prekvapilo, že vertikálne „napínače“ sa mi vydarili hneď na prvýkrát. Podrobný popis uvádzam pri fotografiách.
Svetlo.
Mám zábleskovú hlavu walimex, riešiť batérie a otravnú prácu s predlžovačkou so systémovým bleskom som neuvažoval ani sekundu. V zásade, z papiera o veľkosti A1 som „vyrobil“ skosený ihlan so základňou 20 cm, a vrcholom 8 cm. Položil som to na ležato, cez širší koniec som strčil záblesk, k užšiemu vrcholu som prirobil drevený rámik s rozmerom 8x8 cm a riešenie odskúšal. Kapitálna blbosť ten drevený rámik. Na negatíve to robilo bledší okraj zhruba so šírkou 1cm. Pomohlo rámik odstrániť. Potom som ešte musel do ihlana vlepiť „rozptylku“ – sú tam dve, jedna z plastu, s rozmerom cca 14x14x cm a biely kancelársky papier cca 10x10 cm – toto svetlo záblesku elegantne rozptyľuje.
Aktualizácia: Po nafotení zhruba 30-ich filmov som mal pocit, že jednu rozptylku treba vybrať. Táto obrovská chyba ma stála 2 hodiny času, než som to zase spojazdnil. Odstránil som aj plastovú rozptylku a nahradil ich dvomi z výkresového papiera – znížila sa priepustnosť svetla, to ale bolo na prospech veci.
Aktualizácia 2: Problém tmavšieho okraja (na upravenej fotografii bledšieho) spôsobený dreveným rámikom sa objavil vždy, keď nebolo svetlo a „tunel“ dobre vycentrované. Bolo na to treba dávať pozor.
Fotenie.
Zvitkový film bol fotený v pomere 1:1 (cca 5,5x5,5 cm plochy filmu), chcel som samozrejme čo najviac vyplniť plochu snímača obrazom negatívu. Paradoxne, kinofilm pôjde vyplniť na celú plochu snímača a z menšej plochy kinofilmu získam vyššie rozlíšenie, než zo zvitkového filmu. Ale ku kinofilmu som sa zatiaľ nedostal.
Najpodstatnejší problém bol, ako dosiahnuť maximálne vyplnenie plochy snímača negatívom. Priamo objektívom 24-70/2,8 ani 70-200/2,8 to nešlo. Bolo nutné fotiť to ako makro. So širším kanoňáckym medzikrúžkom to nešlo, plocha filmu „trčala“ aj mimo snímač. Našťastie, mám aj užší medzikrúžok a s ním je to v kombinácii s objektívom 24-70 ideálne. No už teraz viem, že širší medzikrúžok použijem na sfotenie kinofilmu. Zaostrujem cez LV, fotím s káblovou spúšťou, približne – ISO 50, čas 1/60, clona 11 (výnimočne 5,6 a 16).
Aktualizácia: Po výmene rozptyliek a po určitých skúsenostiach sa snažím držať clony 13 a prípadnú nutnosť dostať svetlejší/tmavší obraz regulujem pridaním/ubraním výkonu na záblesku.
Praktická skúsenosť a iné problémy.
Tým že boli negatívy stočené na sebe, potvrdila sa obava s problémom vyrovnania – negatívy sa krútia ako panna pri prvom pokuse o zblíženie, našťastie, skrut negatívu rámik úspešne potláča a drží. Druhý, už menej očakávaný problém je, že lepiaca páska, ktorá negatív držala na papierovom páse, celkom dobre drží aj na chrbte iného negatívu, takže na niektorom obrázku sú poškodenia v podobe pozostatku lepu z pásky. Na druhej strane, negatívy sú v porovnaní s mojimi, veľmi málo poškriabané (moje boli akoby sa po nich dva roky korčuľovali myši) a tiež je veľmi málo nevydarených snímkov.
Pri samotnom fotení je najväčšie úskalie v poskladaní systému do ideálnych podmienok – t.j. dosiahnuť stav, aby rámik s napnutým negatívom bol v ideálnej rovine so snímačom. Ľahko napísať, ťažko uskutočniť. Ale, v zásade, okometrickým prístupom, s tolerovaným odchýlením +/- pod 1 mm sú výsledky prijateľné, napokon, v priložených ukážkach to môžete posúdiť sami.
Toľko v skratke, také jednoduché to nebolo, ale detaily bokom.
Aktualizácia: Mám sfotených 30 filmov, za zhruba hodinu ide nafotiť 3 až 5 filmov. Skôr štyri ako päť a pokiaľ často kontrolujem ostrosť, tak len tri. Za jednu nedeľu som dokázal nafotiť 19 filmov a keby som veľmi chcel, šlo by aj 30 za deň. No aj jesť sa musí.
Aktualizácia 2: Mám sfotených 120 filmov. A ustálil som sa na rýchlosti 10 filmov za 1,5 hodiny + cca 15 minút nastavenie. Ešte nie som v polovici.
Splnil teda tento systém moje očakávania ? Jednoznačne áno, čas investovaný do konštrukcie riešenia sa bohate, bohate vracia v podobe rýchlej práce. Ak si uvedomíme, že zoskenovanie políčka zvitkového filmu zaberie 15-20 minút, počas ktorých ja teraz bez problémov nafotím celý film, niet o čom a tvrdenie, že postupujem najmenej 10 krát rýchlejšie nie je prehnané. Pokiaľ by bola liga v skenovaní negatívov, na krajskej úrovni by som siahal na medailové pozície
Kvalita snímkov a problémy.
Niektoré negatívy majú takmer 50 rokov, počas ktorých ležali stočené na skrini v škatuli. Kvalita negatívov zákonite kolíše, rovnako ako kolíše ostrosť priamo na negatíve. Pokiaľ je negatív nie celkom ostrý, osvedčilo sa mi ostriť podľa škrabanca, alebo vady negatívu, ktorá je priamo na celuloide. Celkovo však konštatujem, že aj z nie celkom kvalitných negatívov ide aj po toľkých rokoch vydolovať slušné obrázky.
Najväčším problémom býva absencia kontrastu. Poznáme highkey, poznáme lowkey. Toto by som nazval ultramiddlekey. Highkey je fajn, lowkey je fajn a dobre sa na to pozerá. Ultramiddlekey je fotografické peklo a pomáha len MBPP (MegaBrutusPostProces).
V postprocese (alebo v MBPP) je výsledkom obrázok v rozmere od 3200 do 3500 Px na stranu, teda zhruba rozlíšenie 10 až 12 MPx. Rozmer závisí od toho, ako som pozorný pri nastavení systému, ak si dám veľmi záležať, blížim sa k 3500 px, ak som šlendrián, je to menej, no pod 3200 x nie.
Pre korektnosť poznámka na záver – fotografie je nutné spracovať, teda určitý čas si vyžaduje aj postproces. Postproces si však vyžadovali aj fotografie získané použitím skenera, preto to špeciálne nezdôrazňujem a ani v porovnaní časovej úspory neberiem do úvahy.
Záverečný dovetok:
Tento článok som písal na trikrát. Prvý krát som začal čerstvo nadšený tým, ako mi to pekne ide. Potom som dopísal zopár skúseností. Teraz píšem tento dovetok.
Celú škatuľu negatívov mám hotovú. Štatistické údaje sú takéto: zvitkových filmov bolo 248 ks, kinofilov 21 ks a napokon snímkov celkovo: 3 426 ks. Začal som dňa 9.8.2012 a skončil 13.09.2012. Získal som celkom slušné skúsenosti s postupom a odhadom, ako blysnúť negatív, aby bol výsledok čo najlepší a som presvedčený, že týmto spôsobom ide veľmi rýchlo spracovať fotografický archív.
A až teraz sa som sa dostal k publikovaniu tohto blogu, preto som ho aktualizoval.
Dosť rečí, pozrite si ukážky. Okrem fotografií dokumentujúce proces fotenia som vybral 20 fotiek z bohatého archívu, ktoré by mohli byť zaujímavé aj pre nezainteresovaného čitateľa.
Uplynul nejaký čas a keďže môj strýko bol nadšený fotograf a viem, že medzi svojimi negatívmi má nafotenú celú širokú rodinu od zhruba šesťdesiatych rokov až takmer po súčasnosť, zašiel som za ním, reku, dajte negatívy, ja ich zoskenujem, budete mať fotky aj vy aj ja. Strýko na to, nie je problém, odbehol a do piatich minút doniesol škatuľu s asi štyrmi kilami negatívov. (foto pod blogom)
Po skúsenostiach zo skenovaním mojich negatívov, ktorých bolo nepomerne menej a boli to na 95% kinofilmy a pri predstave, koľko vrások mi pribudne a koľko vlasov ubudne, než to budem mať zoskenované, sa myšlienka prefocovania neodbytne vrátila. Mám foťák s rozlíšením 21 Mpx, nastavím a cvaknem – takto niekoľkotisíckrát a mám to. To by v tom bol čert, aby proces nebol rýchlejší, než skenerom. A pri tom rozlíšení snímača by v tom bol ďalší čert, aby mi to hoci na výtlačok s 30 cm na dlhšiu stranu nestačilo.
Začal som si v hlave budovať predstavu riešenia. Pôvodne som zamýšľal niečo ako svetelný stôl na ktorý by som negatív prikryl sklom, zhora fotil a zospodu blýskal. Toto som zavrhol – celkovo som zavrhol riešenie, kde by negatív bol v niečom vložený, či už by to bolo sklo alebo plexisklo. Dôvody boli v zásade v dvoch rovinách – prvá- prach, ktorý by tam vnikal a možné odlesky, druhá – prácne narábanie s negatívom, ak by som mal s každým políčkom otvoriť niečo zo skla, alebo plexiskla, zodral by som si prsty a rozhodne by to neprospelo časovej úspore o ktorú mi išlo najviac. Chcel som niečo kam negatív raz vložím a potom len kúsok posuniem. Niečo ako rozprávkový film v časoch hlbokého socializmu na detskej premietačke DIA. V rozpoložení, ako postupovať ma
kolega z fotoklubu upozornil na tento odkaz: http://jozefpeniak.blogspot.sk/2011/01/skatula-od-topanok-namiesto-skeneru.html
To bolo niečo, čo sa mi pozdávalo, zodpovedalo mojej predstave a utvrdilo ma v správnosti mojich úvah.
Tým, že negatívy boli dlhé roky stočené, niektoré do veľmi malej ruličky – bolo treba zabezpečiť, aby riešenie negatív naplo do roviny, zavrhol som predstavu preprať a vysušiť negatívy, aby sa trošku vyrovnali – na to jednoducho nemám dostatok priestoru, času ani chuti. Druhá vec – je celkom reálne, že mňa bude zaujímať skutočne kvalitný sken len zo zlomku celkového množstva negatívov. Na druhej strane, ak už negatív prefotím, mohol by som získať materiál, ktorý bude stačiť na zhotovenie fotografie v rozmere A4 a na to by prefotený negatív s cieľovým rozmerom povedzme 3000 x na dlhšiu stranu mohol stačiť. Potreboval som teda dostatočne rýchly proces spracovania negatívov do digitálnej podoby a zároveň s tým systematizovať a označovať, čo kde je – namotané filmy v ruličkách s priemerom až do 12 cm sa nevyznačujú veľkou mierou usporiadanosti a prehľadu. A ak bude treba tých niekoľko desiatok políčok si dodatočne vyhľadám a zoskenujem. Riešenie teda malo zabezpečiť aby bol film hlavne pevne napnutý a zároveň by sa mal dať relatívne ľahko posúvať. Kto pozná prácu s plochým skenerom a rámikom na zvitkový film, vie, že i práca s filmom dokonale vyrovnaným je lotéria a po zatvorení dekla na skeneri plocha filmu nie vždy zostane v ideálnej rovine voči snímaču. Nehovoriac o labilite samotného rámika a jeho vytrvalej neschopnosti film pevne a bezpečne uchopiť.
Problém som rozdeliť na tri časti – uchopenie negatívu, svietenie, spôsob fotenia.
Uchopenie negatívu.
Z 10 ks školských pravítok som zmontoval rámik (foto pod blogom). Postup bol v zásade jednoduchý – premyslel som si, ako by rámik mal fungovať – negatív by sa mal dostatočne ľahko nasúvať a rámik by ho mal dostatočne pevne držať, ale nie tak pevne, aby ma trafil šľak pri posúvaní. Základ rámika som mal za zhruba 4 hodiny práce hotový. (nerátam čas, počas ktorého som si to vizualizoval a premietal v hlave). Bolo mi jasné, že medzi pravítkami musí byť dostatočný priestor na negatív (rámik som zamýšľal vyrobiť pre zvitkový film), tam je technického negatívu bez osvitu cca 2-3 mm po krajoch, na druhej strane, bolo nutné vyriešiť, aby negatív vo vodiacom priestore neločkal ako malá detská nôžka v otcových gumákoch. To sa mi podarilo na tretíkrát systémom známym z večerníčkov o Patovi a Matovi - skrátka technológiou „a je to“ som niečo vyrobil a potom som zistil, že to nefunguje – takto som zavrhol dve prácne vyrobené riešenia a stratil som s tým dva večery. Tretí pokus sa podaril a funguje. Po prekonaní problému vodiacich líšt ma celkom prekvapilo, že vertikálne „napínače“ sa mi vydarili hneď na prvýkrát. Podrobný popis uvádzam pri fotografiách.
Svetlo.
Mám zábleskovú hlavu walimex, riešiť batérie a otravnú prácu s predlžovačkou so systémovým bleskom som neuvažoval ani sekundu. V zásade, z papiera o veľkosti A1 som „vyrobil“ skosený ihlan so základňou 20 cm, a vrcholom 8 cm. Položil som to na ležato, cez širší koniec som strčil záblesk, k užšiemu vrcholu som prirobil drevený rámik s rozmerom 8x8 cm a riešenie odskúšal. Kapitálna blbosť ten drevený rámik. Na negatíve to robilo bledší okraj zhruba so šírkou 1cm. Pomohlo rámik odstrániť. Potom som ešte musel do ihlana vlepiť „rozptylku“ – sú tam dve, jedna z plastu, s rozmerom cca 14x14x cm a biely kancelársky papier cca 10x10 cm – toto svetlo záblesku elegantne rozptyľuje.
Aktualizácia: Po nafotení zhruba 30-ich filmov som mal pocit, že jednu rozptylku treba vybrať. Táto obrovská chyba ma stála 2 hodiny času, než som to zase spojazdnil. Odstránil som aj plastovú rozptylku a nahradil ich dvomi z výkresového papiera – znížila sa priepustnosť svetla, to ale bolo na prospech veci.
Aktualizácia 2: Problém tmavšieho okraja (na upravenej fotografii bledšieho) spôsobený dreveným rámikom sa objavil vždy, keď nebolo svetlo a „tunel“ dobre vycentrované. Bolo na to treba dávať pozor.
Fotenie.
Zvitkový film bol fotený v pomere 1:1 (cca 5,5x5,5 cm plochy filmu), chcel som samozrejme čo najviac vyplniť plochu snímača obrazom negatívu. Paradoxne, kinofilm pôjde vyplniť na celú plochu snímača a z menšej plochy kinofilmu získam vyššie rozlíšenie, než zo zvitkového filmu. Ale ku kinofilmu som sa zatiaľ nedostal.
Najpodstatnejší problém bol, ako dosiahnuť maximálne vyplnenie plochy snímača negatívom. Priamo objektívom 24-70/2,8 ani 70-200/2,8 to nešlo. Bolo nutné fotiť to ako makro. So širším kanoňáckym medzikrúžkom to nešlo, plocha filmu „trčala“ aj mimo snímač. Našťastie, mám aj užší medzikrúžok a s ním je to v kombinácii s objektívom 24-70 ideálne. No už teraz viem, že širší medzikrúžok použijem na sfotenie kinofilmu. Zaostrujem cez LV, fotím s káblovou spúšťou, približne – ISO 50, čas 1/60, clona 11 (výnimočne 5,6 a 16).
Aktualizácia: Po výmene rozptyliek a po určitých skúsenostiach sa snažím držať clony 13 a prípadnú nutnosť dostať svetlejší/tmavší obraz regulujem pridaním/ubraním výkonu na záblesku.
Praktická skúsenosť a iné problémy.
Tým že boli negatívy stočené na sebe, potvrdila sa obava s problémom vyrovnania – negatívy sa krútia ako panna pri prvom pokuse o zblíženie, našťastie, skrut negatívu rámik úspešne potláča a drží. Druhý, už menej očakávaný problém je, že lepiaca páska, ktorá negatív držala na papierovom páse, celkom dobre drží aj na chrbte iného negatívu, takže na niektorom obrázku sú poškodenia v podobe pozostatku lepu z pásky. Na druhej strane, negatívy sú v porovnaní s mojimi, veľmi málo poškriabané (moje boli akoby sa po nich dva roky korčuľovali myši) a tiež je veľmi málo nevydarených snímkov.
Pri samotnom fotení je najväčšie úskalie v poskladaní systému do ideálnych podmienok – t.j. dosiahnuť stav, aby rámik s napnutým negatívom bol v ideálnej rovine so snímačom. Ľahko napísať, ťažko uskutočniť. Ale, v zásade, okometrickým prístupom, s tolerovaným odchýlením +/- pod 1 mm sú výsledky prijateľné, napokon, v priložených ukážkach to môžete posúdiť sami.
Toľko v skratke, také jednoduché to nebolo, ale detaily bokom.
Aktualizácia: Mám sfotených 30 filmov, za zhruba hodinu ide nafotiť 3 až 5 filmov. Skôr štyri ako päť a pokiaľ často kontrolujem ostrosť, tak len tri. Za jednu nedeľu som dokázal nafotiť 19 filmov a keby som veľmi chcel, šlo by aj 30 za deň. No aj jesť sa musí.
Aktualizácia 2: Mám sfotených 120 filmov. A ustálil som sa na rýchlosti 10 filmov za 1,5 hodiny + cca 15 minút nastavenie. Ešte nie som v polovici.
Splnil teda tento systém moje očakávania ? Jednoznačne áno, čas investovaný do konštrukcie riešenia sa bohate, bohate vracia v podobe rýchlej práce. Ak si uvedomíme, že zoskenovanie políčka zvitkového filmu zaberie 15-20 minút, počas ktorých ja teraz bez problémov nafotím celý film, niet o čom a tvrdenie, že postupujem najmenej 10 krát rýchlejšie nie je prehnané. Pokiaľ by bola liga v skenovaní negatívov, na krajskej úrovni by som siahal na medailové pozície
Kvalita snímkov a problémy.
Niektoré negatívy majú takmer 50 rokov, počas ktorých ležali stočené na skrini v škatuli. Kvalita negatívov zákonite kolíše, rovnako ako kolíše ostrosť priamo na negatíve. Pokiaľ je negatív nie celkom ostrý, osvedčilo sa mi ostriť podľa škrabanca, alebo vady negatívu, ktorá je priamo na celuloide. Celkovo však konštatujem, že aj z nie celkom kvalitných negatívov ide aj po toľkých rokoch vydolovať slušné obrázky.
Najväčším problémom býva absencia kontrastu. Poznáme highkey, poznáme lowkey. Toto by som nazval ultramiddlekey. Highkey je fajn, lowkey je fajn a dobre sa na to pozerá. Ultramiddlekey je fotografické peklo a pomáha len MBPP (MegaBrutusPostProces).
V postprocese (alebo v MBPP) je výsledkom obrázok v rozmere od 3200 do 3500 Px na stranu, teda zhruba rozlíšenie 10 až 12 MPx. Rozmer závisí od toho, ako som pozorný pri nastavení systému, ak si dám veľmi záležať, blížim sa k 3500 px, ak som šlendrián, je to menej, no pod 3200 x nie.
Pre korektnosť poznámka na záver – fotografie je nutné spracovať, teda určitý čas si vyžaduje aj postproces. Postproces si však vyžadovali aj fotografie získané použitím skenera, preto to špeciálne nezdôrazňujem a ani v porovnaní časovej úspory neberiem do úvahy.
Záverečný dovetok:
Tento článok som písal na trikrát. Prvý krát som začal čerstvo nadšený tým, ako mi to pekne ide. Potom som dopísal zopár skúseností. Teraz píšem tento dovetok.
Celú škatuľu negatívov mám hotovú. Štatistické údaje sú takéto: zvitkových filmov bolo 248 ks, kinofilov 21 ks a napokon snímkov celkovo: 3 426 ks. Začal som dňa 9.8.2012 a skončil 13.09.2012. Získal som celkom slušné skúsenosti s postupom a odhadom, ako blysnúť negatív, aby bol výsledok čo najlepší a som presvedčený, že týmto spôsobom ide veľmi rýchlo spracovať fotografický archív.
A až teraz sa som sa dostal k publikovaniu tohto blogu, preto som ho aktualizoval.
Dosť rečí, pozrite si ukážky. Okrem fotografií dokumentujúce proces fotenia som vybral 20 fotiek z bohatého archívu, ktoré by mohli byť zaujímavé aj pre nezainteresovaného čitateľa.
Pridaj komentár
