Margraten je malé mestečko ležiace približne 12 km od Maastrichtu. Určite by sme si ho ani nevšimli, no mali sme to šťastie, že nás naň upozornila domáca pri zmienke, že by sme si do Holandska urobili výlet. Niečo v zmysle, ak pôjdete do Maastrichtu, určite sa zastavte v Margraten. Je tam americký vojenský cintorín.
Zvedavosť nám napokon nedala.
Hoci od mala vštepovanú vojenskú tradíciu východného frontu so všetkými zdôrazňovanými pozitívami i zamlčanými negatívami už otupil čas, predsa len zvyknutí na mohutné skulptúry udatných vojakov a heroických obrazov nezdolnej vôle bojovať neoddeliteľné spätých so sovietskymi údernými silami, zaujala nás možnosť zažiť na vlastnej koži poctu a pietu vojakom podľa amerických predstáv.
Smrť je smrť. Či na východe, či na západe. Do Maastrichtu sme napokon išli a Margraten sme nemohli minúť.
V Margraten leží 8 301 vojakov, na stenách múru pozdĺž vstupnej časti je však uvedených aj 1 722 mien vojakov, ktorí buď neboli identifikovaní, alebo nikdy nájdení. Podstatná časť vojakov zahynula na sklonku roka 1944 a začiatkom roka 1945, počas postupu vojsk z Holandska do Nemecka. O cintorín na 65,5 akroch (26,5 ha) sa stará Americká komisia pre vojnové pamätníky (American Battle Monuments Commision).
Pozemok, na ktorom cintorín stojí je ľudom Holandska večne darovaný Američanom. V Margraten ste potom tak trošku jednou nohou v Amerike, pretože stojíte na americkej pôde.
Z plánovaného krátkeho zastavenia sa napokon stala takmer dvojhodinová návšteva. Hoci z amerických filmov poznáme typicky klišé scény s vojnovými cintorínmi na pozadí a na pekne upratanú vojnovú smrť sme prostredníctvom filmu tak trošku pripravení, reálne stáť medzi hrobmi vojakov je trošku iný pocit, ako pohľad na televíznu obrazovku.
Chtiac-nechtiac sa nám na myseľ tlačilo porovnanie s podobnými pietnymi miestami z iných, nám známejších častí sveta a museli sme skonštatovať, že jednoduchosť, cit pre správnu mieru strohosti, absencia akéhokoľvek bojového artefaktu v podobe pušky, guľometu, dela, tanku, čo bojovej stíhačky a zároveň takmer dokonalá úprava trávnika a čistota krížov bola ... veľmi, veľmi pôsobivá.
Zvedavosť nám napokon nedala.
Hoci od mala vštepovanú vojenskú tradíciu východného frontu so všetkými zdôrazňovanými pozitívami i zamlčanými negatívami už otupil čas, predsa len zvyknutí na mohutné skulptúry udatných vojakov a heroických obrazov nezdolnej vôle bojovať neoddeliteľné spätých so sovietskymi údernými silami, zaujala nás možnosť zažiť na vlastnej koži poctu a pietu vojakom podľa amerických predstáv.
Smrť je smrť. Či na východe, či na západe. Do Maastrichtu sme napokon išli a Margraten sme nemohli minúť.
V Margraten leží 8 301 vojakov, na stenách múru pozdĺž vstupnej časti je však uvedených aj 1 722 mien vojakov, ktorí buď neboli identifikovaní, alebo nikdy nájdení. Podstatná časť vojakov zahynula na sklonku roka 1944 a začiatkom roka 1945, počas postupu vojsk z Holandska do Nemecka. O cintorín na 65,5 akroch (26,5 ha) sa stará Americká komisia pre vojnové pamätníky (American Battle Monuments Commision).
Pozemok, na ktorom cintorín stojí je ľudom Holandska večne darovaný Američanom. V Margraten ste potom tak trošku jednou nohou v Amerike, pretože stojíte na americkej pôde.
Z plánovaného krátkeho zastavenia sa napokon stala takmer dvojhodinová návšteva. Hoci z amerických filmov poznáme typicky klišé scény s vojnovými cintorínmi na pozadí a na pekne upratanú vojnovú smrť sme prostredníctvom filmu tak trošku pripravení, reálne stáť medzi hrobmi vojakov je trošku iný pocit, ako pohľad na televíznu obrazovku.
Chtiac-nechtiac sa nám na myseľ tlačilo porovnanie s podobnými pietnymi miestami z iných, nám známejších častí sveta a museli sme skonštatovať, že jednoduchosť, cit pre správnu mieru strohosti, absencia akéhokoľvek bojového artefaktu v podobe pušky, guľometu, dela, tanku, čo bojovej stíhačky a zároveň takmer dokonalá úprava trávnika a čistota krížov bola ... veľmi, veľmi pôsobivá.