Dnes sa vyberieme do oblasti Nového Zélandu, ktorú väčšina návštevníkov vynechá. Najskôr pre nedostatok času a geografickú polohu. Juhovýchodné pobrežie Južného ostrova patrí medzi turisticky najmenej rozvinuté oblasti. Na relatívne malom území sa tu však toho skrýva prekvapivo veľa. Naše putovanie začneme v oblasti Catlins. Na území s rozlohou asi ako Bratislavský kraj žije len okolo 1200 obyvateľov. Catlins sú jednou z najjužnejšie osídlených oblastí sveta a v rámci Nového Zélandu sa ďalej na juh nachádza už len niekoľko malých ostrovov. Kto sem zavíta, má právom dojem, že dorazil na pomyselný koniec sveta.
Lávové útesy na pobreží v oblasti Catlins.
Cíp Južného ostrova, na ktorom sa Catlins nachádzajú, je vystavený prírodným živlom počas celého roka. Z pohľadu štatistikov tu prší "len" každý druhý deň. Tí turisti, ktorí sem predsa len zavítajú, majú dojem, že je to podstatne častejšie. To môžem z vlastnej skúsenosti len potvrdiť. V čase našej návštevy v kalendári síce vrcholilo leto, vonkajšia teplota a neustále mrholenie však pripomínali skôr neskorú jeseň. Upršané podnebie je síce ideálne pre miestne daždové pralesy, väčšinu fotografov však moc nepoteší.
Typický pohľad na Catlins - daždové lesy mierneho pásma a časté mrholenie.
Jedným z pozitív hojných zrážok v kombinácii s členitým reliéfom sú krásne vodopády. Tie s názvom McLean Falls tvoria viaceré kaskády, ktoré majú kumulatívnu výšku 22 metrov.
Vodopád McLean Falls patrí k najkrajším v celej oblasti Catlins.
Pobrežie Catlins lemujú krásne pláže, z ktorých každá zaujme niečim iným. V zálive Curio Bay je to skamenelý praveký les starý približne 180 miliónov rokov. Údajne patrí k najneporušenejším a najrozsiahlejším z tých, ktoré sa do dnešných čias zachovali. Prístupný je len počas odlivu. Vtedy na vulkanických útesoch vidno kmene a pne stromov, ktoré boli počas dlhého pôsobenia minerálov premenené na kameň.
Fosílie stromov, ktoré sa zachovali v zálive Curio Bay ešte z obdobia Jury.
Podobne ako skamenelý les v Curio Bay aj jaskyne Cathedral Caves na pláži Waipati sú prístupné len počas odlivu. Sieť jaskýň vznikla neustálym pôsobením morskej vody a najhlbšia z nich dosahuje až 30 metrovú výšku. Cesta vedúca k jaskyniam je súkromná a otvorená býva len dve hodiny pred a dve hodiny po odlive. Ten bol počas našej návštevy v oblasti prakticky stále pred alebo po zotmení. A tak sme si jaskyne s unikátnou akustikou mohli pozrieť len v sprievodcovi.
Jedna z morských jaskýň Cathedral Cave - zdroj: www.wikipedia.org.
Členité pobrežie a podmorské útesy v oblasti Catlins majú na svedomí mnohé z najväčších námorných nešťastí krajiny. Jeden z dvoch majákov, ktoré ešte aj dnes upozorňujú na nebezpečné podmienky, sa nachádza na skalnom útvare nazvanom Nugget Point. Je obklopený viacerými miniostrovmi, ktoré pri západe slnka pripomínajú zlaté nugety. Práve sem dorážame tesne pred zotmením. Celodenný dážď ustal a posledné lúče sa pomaly predierajú cez trhajúcu sa oblačnosť. Hrudy zlata roztrúsené hlboko pod nami sú už síce v tieni okolitých útesov, na kráse a čare miesta to však neuberá. Oblasť vyhľadávajú niektoré z najvzácnejších tvorov Nového Zélandu. Ich pozorovanie je naplánované na nasledujúce ráno. Večerné zore predpovedá krásny deň a prechádzka po pláži pripomína scény hollywoodskych slaďákov.
Nugget Point so skalnými ostrovmi...
...a majákom...
...je ideálnym miestom na romantickú prechádzku.
A práve večer je vhodným časom na sledovanie najmenších tučniakov na svete. Tučniaky malé cez deň lovia v mori, alebo hniezdia v podzemných norách. Za súmraku sa vracajú z lovu a pri troche šťastia sa dajú zazrieť aj na plážach v oblasti Catlins. Šťastena je však povestne vrtkavá, a tak som si týchto sympatických liliputánov mohol odfotiť až počas návštevy ZOO.
Tučniaky malé v Aucklandskej ZOO.
Väčšie šťastie sme mali v prípade tučniakov žltookých. Tie patria medzi najohrozenejšie druhy na svete a ich počet sa odhaduje len na niekoľko tisíc. Aj v ich prípade je oblasť Catlins jedným z mála miest, kde sa dajú uvidieť vo voľnej prírode. Návšteva miesta, kde sa ich ochrane venujú, bola naplánovaná na neskôr, v rámci prehliadky poloostrova Otago. Prvého žltookáňa sme však stretli úplne náhodou na pláži neďaleko Nugget Point.
Prekvapivé stretnutie s tučniakom žltookým na pláži v Catlins.
Podobne ako tučniaky žltooké aj uškatce novozélandské sa vyskytujú vo vodách pozdĺž najjužnejších oblastí Nového Zélandu. Bohužiaľ takisto patria k najohrozenejším druhom na svete. V zálivoch Cannibal a Surat Bay sa za slnečného počasia s obľubou ochladzujú zahrabávaním sa do piesku. Dospelé samce môžu dosahovať až pol tony a v prípade pocitu ohrozenia vedia prekvapivo rýchlo zaútočiť. Počas obedňajších horúčav vyzerali celkom neškodne, s poklesom teploty však postupne stúpala ich aktivita. Zatiaľ čo dominantný samec sa venoval upevňovaniu svojho postavenia, jeden z mladších samcov sa správal tak trocha netradične. Počas siesty nežne plutvou prikrýval svojho kámoša. Pri útokoch alfa samca zasa strážil a ochraňoval jediné mláďa, ktoré sa na pláži nachádzalo. Internetový prieskum potvrdil, že uškatce sú jedným z mnohých živočíšnych druhov prejavujúcich známky homosexuálneho správania sa. Čo dotyčný uškatec cítil, ťažko povedať. Jeho chovanie však žiadnym spôsobom neznepokojovalo miestnu komunitu.
Obedňajšia siesta na pláži v Cannibal Bay.
Dominantní samci to majú ťažké - buď sa s niekym mlátia,...
...alebo dobývajú.
Nekonvenčný uškatec.
Po netradičných stretnutiach so zástupcami miestnej divočiny je na rade civilizácia. Z Catlins máme ďalej namierené do Dunedinu. Ešte pred približne sto rokmi to bolo najväčšie mesto celej krajiny. Dnes je, čo sa týka počtu obyvateľov, siedmym v poradí. Názov mesta je odvodený od pomenovania Edinburghu v starej gaelčine. Okrem počasia pripomína škótsku metropolu aj architektonicky.
Kostol "First Church of Otago" je jednou z najveľkolepejších historických stavieb nielen Dunedinu, ale i celého Nového Zélandu.
Podobne je tomu aj v prípade budovy miestnej železničnej stanice.
Dunedin je druhým najväčším mestom Južného ostrova a vďaka dvom veľkým univerzitám pôsobí mlado a živo. Niekedy až príliš. Určité fenomény nepoznajú hranice v čase ani priestore. Študentský život je jedným z nich. Dôvod na oslavu sa vždy nájde a v deň nášho príchodu to bol dôvod, pre ktorý som mal ja osobne špeciálne pochopenie. Bol deň svätého Patrika a Edinburgh juhu vtedy skôr pripomínal írsky Dublin. Oslavujúcich sme stretávali na každom kroku, a tak som sa radšej rozhodol stráviť zvyšok pobytu v meste inkognito.
Miestni Patrikovia príliš sväto nevyzerali, preto som radšej fotil z bezpečného odstupu.
Dunedin sa rozprestiera na okraji poloostrova Otago Peninsula. Ten sa tiahne pozdĺž pobrežia asi 20 kilometrov a na jeho konci sa nachádza výbežok Taiaroa Head. Miesto, ktoré sa pýši jedinou kolóniou albatrosov kráľovských na obývanej pevnine. Hoci prvé albatrosie vajce tu bolo znesené už v roku 1919, na úspešné vychovanie mláďaťa si museli počkať ďalšie dve desaťročia. V centre venujúcom sa ich ochrane majú dnes tieto najväčšie morské vtáky podmienky doslova kráľovské. Pred zvedavými návštevníkmi ich chránia bariéry a niekoľko centimetrov hrubé sklo. Potenciálni predátori boli na celom poloostrove vyhubení. V prípade úhynu niektorého z rodičov nastupuje náhradná výchova. Vajíčko alebo mláďa je za asistencie ochrancov zverené do opatery dospelým jedincom, ktorí v tom čase nehniezdia. Podobne kráľovským je aj zážitok sledovať týchto vzdušných akrobatov. Hoci aj z veľkej vzdialenosti spoza tónovaného bezpečnostného skla.
Albatrosy kráľovské už desaťročia hniezdia na poloostrove Otago Peninsula.
V neďalekom Penguin Place sa venujú zasa záchrane už spomínaných tučniakov žltookých. V porovnaní s inými druhmi tučniakov, žijúcich v početných kolóniách, sú tieto vtáky priam antisociálne tvory. Svoje hniezda si budujú tak, aby neboli vo viditeľnom dosahu od najbližších susedov. V Penguin Place preto využívajú systém zákopov a úkrytov, ktoré umožňujú návštevníkom priblížiť sa k hniezdiacim tučniakom nepozorovane. V čase našej návštevy boli už hniezda opustené a všetky tučniaky práve vtedy prechádzali obdobím preperenia. Na rozdiel od iných morských vtákov strácajú tučniaky žltooké všetko operenie. Celý proces trvá 3 až 4 týždne a tučniaky ním prechádzajú každoročne na prelome februára až marca. Počas tohto obdobia ich perie nie je premastené a prepúšťa vodu. Tučniaky vtedy nemôžu loviť potravu, strácajú až polovicu svojej hmotnosti a sú obzvlášť zraniteľné.
Zákopy, ktorými sa v Penguin Place dostávajú turisti nepozorovane až k hniezdiacim tučniakom.
Tučniaky žltooké v období preperenia.
Špecializovaná nemocnica v Penguin Place pomáha so záchranou tučniakov žltookých zo širokého okolia. Počas našej návštevy tam dokrmovali mladé jedince privezené ochranármi práve z oblasti Catlins. Tie boli počas poslednej sezóny opustené rodičmi skôr ako po iné roky. Mladé tučniaky nestihli vytvoriť dostatočné tukové zásoby potrebné na prežitie obdobia, kedy obmieňajú perie a hrozilo, že by vo voľnej prírode neprežili. Mláďatá zvyknuté na starostlivosť rodičov však pohodené ryby jednoducho ignorovali. A tak im museli ošetrovateľky v Penguin Place pchať potravu rovno do zobákov.
Nakŕmiť hladného tučniaka nie je také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Juhovýchodné pobrežie Južného ostrova ukrýva mnoho ďalších prekvapení. Okrem početných zástupcov miestnej divočiny sa tu nachádza aj jediný hrad na území celého Nového Zélandu. My sme však pred odchodom chceli ešte stihnúť atrakciu podstatne staršiu. Moeraki Boulders - záhadné balvany s nezvyčajne pravidelným guľovitým tvarom. Sú "rozhodené" po pláži Koekohe, asi hodinu cesty autom na sever od Dunedinu. Skoro ráno teda vyrážame práve týmto smerom. Hustá hmla je nepriateľom mnohých fotografov. K mysticky pôsobiacim balvanom sa však celkom hodí a ja tajne dúfam, že ešte chvíľu vydrží. Na pláž Koekohe dorážame v poslednej chvíli. Odliv, počas ktorého sú balvany najlepšie prístupné, práve vrcholí a prvé slnečné lúče sa pomaly predierajú cez ustupujúcu hmlu. Vyťahujem svoje tretie oko a cvakám o dušu. O pár minút neskôr prifrčia autobusy s turistami a čaro miesta je zrazu fuč. Civilizácia dorazila aj na koniec sveta. Je načase pobrať sa späť. Každý koniec je však vlastne akoby novým začiatkom. Balím foťák a myšlienkami som už niekde úplne inde...
Moeraki Boulders pred príchodom turistov...
...a o chvíľu neskôr.
Použitá fototechnika: Canon EOS 70D, objektívy Canon EF-S 18-55 mm f/3.5-5.6 IS a Canon EF-S 55-250 mm f/4-5.6 IS II.
Pridaj komentár
čo tam hľadali, ako vo vypredaji v Kauflande. 
