Údolie SAAS – deň 2.

Zobúdzame sa do krásneho slnečného dňa a vydávame sa opäť do mestečka Saas Fee, odkiaľ začína naša dnešná trasa. Keďže sezóna ešte nezačala, lanovka na Plattjen – panoramatickú vyhliadku  - zatiaľ nepremáva. Preto musíme vystúpať z 1.803 m n.m.  až do výšky 2.570 m n.m. po vlastných. Ide o podobne náročnú túru strmými serpentínami ako v našich Tatrách z Popradského plesa na Ostrvu. Cestou sa hrám s fotením kvietkov, aj keď príliš času nemám, trasa podľa mapy vyzerá byť pomerne dlhá. To však ešte netuším, aká dlhá a aká náročná.

Konečne sa dostávame na Plattjen, odkiaľ je naozaj nádherný panoramatický výhľad znásobený slnečným počasím a fotogenickými mrakmi. Vidíme nielen na okolité končiare, ale aj dole do údolia, dokonca vidíme aj náš kemp.

Končíme s prestávkou a pokračujeme po červenej smerom k chate, cestou podobnou Tatranskej magistrále. Prichádzame k prvému snehovému poľu, z ktorého sa mi roztrasú ruky aj nohy – pole je strmé a radšej ho podliezame po suťovisku. Keď sa pozriem pod seba, veru mi nie je všetko jedno, stačí jeden nesprávny pohyb a letím do ďaleka. Ešte sa nestačím poriadne vydýchať, keď mi Majka s Hankou potichu niečo naznačujú. Pozerám ich smerom a … kamzík ako maľovaný. Rýchlo vyberám foťák, mením dlhé ohnisko, ale ruky sa mi trasú dvojnásobne. Od strachu z prekonanej prekážky a od vzrušenia, že mám krásny objekt pred sebou. A teraz babo raď – nemám sa o čo oprieť, kamzík môže každú chvíľku odskákať, ruky nie a nie utíšiť. Nádych a … snažím sa o čo najostrejší záber, ktorého som v danom stave schopná.

Za ďalšou zákrutou vidíme priehradu Stausee Mattmark, ku ktorej plánujeme v ďalších dňoch ísť. Vzduchom sa nesie zvuk helikoptéry, ktorá lieta sem a tam v pravidelných polhodinových intervaloch. Neskôr na chate zisťujeme, že týmto spôsobom je Britannia hutte zásobovaná drevom. Žiadni nosiči, rovno helikoptéra.

Cesta sa stáva stále strmšou a namáhavejšou, častejšie musíme oddychovať a niekedy máme problém s dýchaním. Predsa len sme vo výške okolo 3.000 m n.m a je to naša prvá tohtoročná túra. Snehových polí pribúda, slnka naopak ubúda. Na jednom z úsekov vyťahujeme rukavice, čiapky, šály a návleky. Teplota akoby poklesla o riadny počet stupňov.

Dávame si prestávku na občerstvenie a pozorujeme náš cieľ, ktorý sa nám zdá byť ešte poriadne ďaleko. Opäť nakladáme batohy na chrbát, keď tu zrazu nieto značky. Poslednú červenú vidíme na jednom z kameňov a ďalej len samý sneh a ľadovcové plieska. Žiadna cesta na dohľad. Hanka berie ďalekohľad a snaží sa nájsť aspoň nejaké stopy, avšak táto trasa pravdepodobne v tomto čase nepatrí k tým frekventovaným. A tak Hanka velí odchod a udáva nám smer. Miestami sa prepadáme v snehu až do pása, miestami len po kolená. Neviem, čo sa odohráva v mysli mojich spoluturistov, v mojej fičia nadávky a to v plnom prúde.

Konečne nachádzame značku – pravdepodobne sme odbočili zlým smerom na snehové polia a nedržali sme sa okraja skál napravo od nás. Som smädná, unavená a začínam mať všetkého dosť. Keď sa pozerám na chatu, mám pocit, akoby sa skôr vzďaľovala než približovala. V mysli sa mi vybavujú všetky múdre životné rady typu – o krok bližšie k cieľu, veselá myseľ všetko zdolá, spev prináša do života pohodu. Akosi nič nefunguje. Okolo seba vidím len sneh, úzku vyšliapanú cestičku, z ktorej pravidelne vypadávam. Nohy mi oťaželi o x kilogramov, v ústach mám Saharu a v mysli „do prčic, ak nestihneme poslednú lanovku smerom nadol, celú túto trasu, to jest 1.455 m prevýšenie, budeme musieť zliezať peši. A to si veru po 6 hodinách šľapania nechcem ani náhodou predstaviť.“ Dokonca ani fotiť sa mi už nechce. Hanka na mne vidí, že je zle, snaží sa ma podporovať, rozptyľovať, povzbudiť. Lenže v týchto situáciách je lepšie sa mi vyhýbať. So svojou únavou sa musím popasovať sama. Nechcem vtedy nič počuť, nič vidieť, proste vypnem obraz aj zvuk a zapnem automatického pilota. Nerozprávam sa, neusmievam – stáva sa zo mňa monštrum :-).

Prichádzame k chate a ja sa už nevládzem ani tešiť. Je niečo pred 15.00, o hodinu aj 15 minút ide posledná lanovka, vzdialená od chaty zhruba hodinu cesty. Hádžem do seba rýchlo čaj a odchádzam k lanovke. Majka, Hanka a Ľuboš ešte chvíľku oddychujú, nie sú na tom tak zle ako ja. Teda mne sa tak vidí. Aby som nezdržovala, idem popredu, oni ma isto dobehnú, ak nie predbehnú. Vyjdem pred chatu a práve prilietava vrtuľník. Nastáva vnútorný boj – vybrať foťák, nevybrať? Lenže kedy sa mi naskytne ďalšia takáto príležitosť? A tak skladám ruksak opäť na zem, vyberám Nikona, cvaknem, nakladám Nikona, nahadzujem ruksak, zdvihnem paličky.

Robím prvý krok. Nie však k lanovke, ale opačným smerom – akosi sa mi zazdalo, že je tu zaujímavý výhľad. A veru zdanie neklamalo. Nastáva ďalšia procedúra skladania batoha, vyťahovania foťáka, výmeny objektívu – veď to poznáte.

Cvakám ďalšie fotky a prisahám, že už do konca túry kvôli žiadnemu záberu ruksak neskladám.

A naozaj to dodržím. Našťastie sa zamračilo, slnko zašlo, padla šedastá hmla a tak rýchlochôdzi k lanovke nič nebráni. Stíhame všetko včas, v Saas Fee nás dokonca čaká autobus.

Pri večernom drobnom daždi najedené, osprchované a oddýchnuté vyberáme v stane opäť ďalšiu trasu.