Oberengadin

Údolie Engadin leží v juhovýchodnej časti Švajčiarska, v kantóne Graubünden. Os jedného z najdlhších alpských údolí (asi 90 km) tvorí rieka Inn - od svojho prameňa nad priesmykom Maloja (Maloja Pass) až po hranicu s Rakúskom.

Engadin, chránený z oboch strán vysokými štítmi, je známy predovšetkým svojou slnečnou klímou a nádhernou krajinou s početnými možnosťami outdoorových aktivít. Nazývaný je tiež „strecha Európy".

Engadin znamená v preklade „záhrada rieky Inn". Možno ho považovať za akúsi hradnú pevnosť chrániacu Švajčiarsko od východu. Nebolo však tomu vždy tak. Až do roku 1652 táto oblasť spadala pod Rakúsku monarchiu. Rétorománski horali obývajúci toto údolie trpeli po stáročia ničivými vpádmi tirolských vojsk. Podarilo sa im však medzi sebou vyzbierať obrovskú čiastku peňazí, 26 tisíc zlatých, a nimi sa vykúpiť z područia nenávidenej habsburskej ríše. Od tých čias je Engadin súčasťou kantónu Graubünden.

Horný Engadin.

„Ottův kapesní slovník" z roku 1908 venuje Engadinu dva stručné riadky s dodatkom - „kraj nadmieru malebný". Aj dnes možno skonštatovať, že v tomto ohľade sa za posledných 100 rokov nič nezmenilo. Vo Švajčiarsku existuje množstvo známych a príťažlivých miest, ale máloktoré v sebe spájajú toľko atraktivít ako práve údolie Engadin.

Engadin sa člení na dve časti - Oberengadin (Horný Engadin) a Unterengadin (Dolný Engadin).

Oberengadin začína vstupom do údolia cez vysokohorský prah Maloja Pass (1 815 m n.m.), kde na úbočí hory Piz Lunghin (2 734 m n.m.) pramení Inn. Sedlo Lunghin Pass nad Malojou je pozoruhodným trojitým rozvodím riek Inn, ktorá sa vlieva do Dunaja a Čierneho mora, Maira do rieky Po a Stredozemného mora a Julia do Rýna a Severného mora.

Maloja Pass (1.815 m.n.m.).

Cesta z vysokohorského prahu Maloja Pass smerom k talianskym hraniciam.

Inn sa z Maloje vydáva na svoju dobrodružnú a malebnú cestu. Neďaleko od priesmyku sa vlieva do jedného zo štyroch engadinských jazier Lej da Segl (jazero Sils), pokračuje cez Lej da Silvaplauna (jazero Silvaplana) a Lej da San Murezzan (jazero St. Moritz).

Lej da Segl.

Modré engadinské jazerá boli už v minulosti zdrojom prímov mnohých tunajších horalov. Pstruhy ktoré tu vylovili putovali na veľké vzdialenosti cez hory až ku svojím konzumentom. Dnes sú v letnej sezóne vyhľadávané predovšetkým milovníkmi windsurfingu a kitesurfingu.

Lej da Silvaplauna.

Jazerná plošina končí pri známom meste St. Moritz. Do povedomia ľudí sa dostalo už v staroveku vďaka svojim liečivým minerálnym prameňom, v stredoveku ako pútnické mesto a v 20. storočí ako luxusné stredisko zimných športov navštevované spoločenskou smotánkou. Preslávilo sa taktiež usporiadaním zimných olympijských hier v rokoch 1928 a 1948.

Známe turistické stredisko St. Moritz.

Inn pod St. Moritzom opúšťa rovnomenné jazero a v perejách prepadá svätomórický  prah. Údolie sa otvára v široké lúky ohraničené vysokými štítmi.

Severovýchodne od St. Moritzu leží hlavné mesto Horného Engadinu Samedan. V jeho blízkosti priberá Inn prítok, rieku Flaz. Flaz tečie spod berninského priesmyku (Bernina Pass 2 323 m n.m.), nad ktorým sa týči najvyšší masív údolia - Bernina. Leží v ňom najvyšší vrchol a zároveň najvýchodnejšia alpská štvortisícovka - Piz Bernina (4 049 m n.m.).

Pohľad na ľadovec Bernina (4.049 m.n.m.) z Fuorcla Surlej.

Pod Samedanom, popri brehu rieky leží množstvo zaujímavých dediniek. Zuoz (1 720 m n.m.) je známy typickou engadinskou architektúrou - veľké kamenné domy s lievikovitými oknami a maľovanými priečeliami. Domy sú obývané dvomi alebo viacerými rodinami. Pre tunajšie dediny je typické množstvo fontán, ktoré boli využívané ako zdroj vody, na umývanie či napájanie dobytku.

Typická engadinská architektúra.

Pod Zuozom sa nachádza mestečko S-chanf, pod ktorým sa náhle mení charakter krajiny. Široké údolie prechádza v hlbokú roklinu so strmými stenami, lúky sa menia v smrekovcové lesy.

Pri mestečku Zernez Horný Engadin končí. Dolný Engadin sa tiahne pozdĺž Innu až k rakúskym hraniciam (1 000 m n.m.).

Foto: Ján Babiak, Julo Kotus, Majka Kotusová