má svoju myšlienku, akoby otázka s hľadaním odpovede, zaujala fotečka, pekný prevod má a ten náklon upútal ma

ja želania nemám, lebo aj tak príde len to, čo prísť má, nech sa jej dobré vodí, akoby vo vzduchu bola, zaujímavá je

budú z nich dobrí chalupári aj neskôr

ešte by som to okienko malinko pootvorila, ale asi sa nedalo

veľmi pekný pohľad

ešte aj nôžky preložené má

z rozprávočky o námesačnej noci

pekná fotka, pocit v nej je

jednoducho krásna

životadarná čistiaca farba jantárova, aspoň ja ju vnímam tak, KBO by asi protirečilo, teplo a energiu dá, pre dáždniček to asi neplatí, v sieti sa zamotal

je krásne, keď dieťa v sebe pokoj a úsmev má a nevie, čo je to byť sám a bez opory životom prebíjať sa....

tak pokračovanie v tejto fotke na podobnú nadväzuje, v tej prvej rozhodovanie a tu cesta pokračuje, na ceste sila temna a sila svetla, temno láka a sľubuje, keď za mnou pôjdeš, kľúč ku šťastiu sľubujem, pozri, počuješ, hľa, stačí hore pozrieť sa a už ho máš, ale on vie, že cestu by nevrátil späť, tak sa cestou ďalej uberá a hlas svojho svetla, čo v sebe má mu smerovanie dá...

mne to pripomenulo časy detstva, keď som mala skúšku nebojácnosti zložiť a dokázať, že tmy sa nebojím a neverím v nadprirodzené javy , tak o polnoci sme sa vybrali potajme na cintorín vyzbrojení svojou odvahou a hviezdami nad hlavou, Bolo to presne na Luciu, čakala som na krížnej ceste pred cintorínom, či sa nejaká bosorka neobjaví. Ruky vo vreckách a v ruke svoj kamienčok som držala a v pästi zohrievala Bolo počuť nejaké šuchoty, ale to vánoček som si povedala a hrdinsky som sa k cintorínu poberala. Vtedy to nebolo ešte osvetlené, ale čo si dobre pamätám, počula som svoj vlastný tlkot srdca. Cestu som úspešne absolvovala aj s nebojacnými, ale veselo nám veru nebolo, boli sme našpikovaní predsudkami a rúznymi príhodami, tak nie čudo. Keď som dospelá bola, zvláštny úkaz som na cintoríne videla, nie, nezľakla som sa, ale viem, že niečo mimo nás existuje, nedá sa to presne identifikovať a zmysly v poriadku chcem mať, tak svoj pocit som si uchovala a do skrinky poznania vložila. Aj pred mŕtvymi treba rešpekt mať...

príjemné pozeranie

ten obojstranný náklon ma zaujal, akoby temnota tu život a pohyb vložila, čo stálo, pohyb dostalo a čo sa hýbalo, stáť ostalo ... tak fantázia, ako dieťa som verila, že domy, stromy,... tiež chodia, len to robia, keď všetko spí a keď prvý lúč slnka pohladí tmu, všetko na svoje miesto sa vracia a tak som svoje príbehy a dobrodružstva tvorila

nepamätám, kedy som v BB naposledy bola, ale pocitom a tonalitou a spracovaním pripomenula dávnejší čas

pekná prirodzená, tak vstúpim tam, tajomno rada mám

páči sa mi tonalitou a tajomnosťou, ktorá tam je

veď vyskúšam, keď BA navštívim v lete

pekná je